Už istý čas putujeme s manželom do Santiaga de Compostelo a pred nami sa črtá predposledný úsek cesty, kde sa stretneme s úplne iným krajom. V minulej časti nášho príbehu ste si mohli prečítať o tom, ako je niekedy náročné spoliehať sa na miestne obchodíky pri plánovaní stravy, ale čím bližšie sme k cieľu, tým sa tá situácia zlepšuje.
Čarovná Galícia
Bolo zvláštne, ako sa s príchodom do Galície zmenil aj charakter krajiny. Nikdy by som neverila, že Španielsko môže byť také zelené. Takto som si vždy predstavovala Írsko. Teda až do chvíle, kým sme ho nenavštívili. Jednoducho, Galícia je „viac Írska“ ako Írsko samotné. Zelené lesy, storočné machom obrastené stromy a čarovná hmla. Lesné cestičky sú prerušované studenými zurčiacimi potokmi, kde mostíky tvoria prastaré obrovské kamene. Vďaka častým dažďom sme nútení sa občas brodiť alebo kráčať mimo chodníkov, po ktorých sa valí voda. Tá je v týchto končinách jednoducho všade. Na wikipédii sa píše, že Santiago de Compostela má priemerne 321 daždivých dní v roku.
Na jednej takej lesnej cestičke stretávame miestnu starkú. Vynorila sa z hmly ako rozprávková bytosť a kráča oproti nám. Usmievame sa na ňu a ona na nás. Slušne pozdravíme a môj manžel jej hneď gestami naznačuje, aby šla s nami. Na to sa so smiechom zastavuje a vypustí vodopád slov, ktorý je našťastie sprevádzaný mnohými výrečnými gestami. Ani sa nesnažíme ju prerušiť, len s úsmevom prikyvujeme. Niekoľkokrát ešte zopakuje „camino durro“ a krúti hlavou. Poďakujeme sa a rozlúčime.
Tá ľudská schopnosť vzájomne sa dorozumieť napriek jazykovým nedostatkom ma neustále prekvapuje. Sme v Španielsku 2 týždne, nevieme po španielsky (ono v Galícii niekedy ani to nepomôže, keďže miestni rozprávajú galícijsky), a predsa sa nakoniec vždy akosi dohovoríme. Aj tentokrát sme pochopili – na ceste nás čaká rozdvojka. Vľavo vedie cesta cez kopec a je náročná. Máme sa vydať vpravo, tadiaľ je to ľahšie. Kráčame a usmievame sa od ucha k uchu. Energická starká nám rozjasnila hmlistý deň.
Nádherné pôvodné dubové a bukové lesy sú v posledných rokoch vytláčané umelo vysádzanými eukalyptovými, čím sa ráz krajiny postupne mení. Pravdou však je, že nádherná vôňa eukalyptového lesa po daždi je neopísateľná. Nech teda kráčate akýmkoľvek lesom, krajina je tu naozaj očarujúca.
Cesta nádhernou prírodou by bola dokonalá. Púť však zrejme nemá byť dokonalá. A tak sme opäť nútení vyrovnať sa so zmenou a prijať to, čo prichádza a s čím sa stretávame. Teraz už naozaj málokedy kráčame v tichu a osamelo. Často musíme čakať v rade, kým ostatní pútnici prejdú cez potok, predbiehame skupinky alebo iní predbiehajú nás.
Magická stovka
Okolo pätníka s magickou stovkou sa hrčí zopár pútnikov. Každý si ho potrebuje odfotiť na pamiatku. Len jeden starší pán stojí a s upretým pohľadom na neho hľadí, takmer nežmurká: „Musím si to zapamätať, fotoaparát mám v batohu“- prehovorí, ako sa k nemu blížime. Usmievame sa. Aj toto sú okamihy, ktoré tvoria púť. A tak mu podľa inštrukcií vyberám fotoaparát z horného vrecka ruksaku. Pamäť vie byť zradná a zdieľanie zážitkov a fotografií s našimi blízkymi je radosť, na ktorú sa všetci tešíme po príchode domov.
Naša púť sa pomaly chýli ku koncu a civilizácia sa čoraz viac pripomína. Občas si až bolestne uvedomujeme, ako nám chýba tá pokojná atmosféra predchádzajúceho putovania. Môj vnútorný pokoj sa nenápadne vytráca a ja mám chuť občas pobehnúť, aby som bola v cieli čím skôr, akoby to malo nejaký význam. A potom prichádzajú momenty, keď sa už nechcem pohnúť ďalej. Len túžim zotrvať v tej nádhere zeleného lesa a zadržať tú jednoduchosť momentálneho života. Akoby to však bolo niekedy možné.
