Ešte včera sedeli pri jednom stole a rozprávali sa o hlúpostiach. Dnes ráno na seba narazia v kuchyni a obaja cítia, že niečo zmizlo. Nikto presne nevie, kedy sa to stalo. Akoby cez noc niekto medzi nich postavil múr. Síce neviditeľný, ale dokonale pevný.
Ten múr sa však v skutočnosti nestavia za jednu noc. Stavia sa už mesiace predtým z kamienkov, ktoré si nikto nevšimol. Až zrazu jedného dňa stoja oproti sebe a nevedia, ako sa jeden k druhému dostať.
Táto skúsenosť má dve strany. A obe bolia inak
Čo cíti matka?
Matka si najprv myslí, že ide o fázu. Takú, ktorá predsa časom prehrmí. Ale dni plynú a odstup sa nemení, práve naopak. Prehlbuje sa. Začne si všímať drobnosti… Dieťa, ktoré jej kedysi rozprávalo o všetkom, teraz odpovedá jednoslovne. Dvere izby, ktoré bývali otvorené, sú zrazu zatvorené. Otázka „ako bolo v škole” narazí na mlčanie alebo podráždené „normálne”.
V tej chvíli matka cíti stratu blízkosti, ktorá bola kedysi samozrejmá. Dieťa, ktoré si pamätá ako maličké stvorenie túliace sa do náručia, je teraz cudzinec vo vlastnej domácnosti. Pýta sa sama seba, čo urobila zle. Bola príliš prísna? Príliš zhovievavá? Mala sa viac pýtať, alebo naopak menej tlačiť? Živí sa neistotou, nie faktami.
A s pocitom viny prichádza aj strach, že stratila prístup do života svojho dieťaťa práve vo chvíli, keď je najdôležitejší. Vtedy, keď dieťa čelí prvým väčším rozhodnutiam, vzťahom aj vlastným pochybnostiam o sebe. Matka vie, že práve teraz by chcela byť nablízku, a paradoxne práve teraz je odstrkovaná najviac.
A napokon je tu ešte hnev nasmerovaný predovšetkým na seba samú, pretože hnevať sa na vlastné dieťa sa zdá byť nedovolené. Tento hnev sa potom prejavuje ako podráždenosť, vyčítanie, alebo naopak prehnaná kontrola, ktorá múr len posilní.
Matka sa bojí, že prestala byť pre svoje dieťa dôležitá
A táto obava ju niekedy vedie k správaniu, ktoré ich vzďaľuje ešte viac. K vypočúvaniu, kontrolovaniu, dramatizovaniu malých vecí. To všetko len preto, že v hĺbke duše túži po pôvodnej blízkosti.
Čo cíti dospievajúce dieťa?
Na druhej strane múra to vyzerá úplne inak. Dospievajúce dieťa ho nestavia preto, že by matku prestalo ľúbiť. Ale preto, že prvýkrát v živote zisťuje, kto je a na to potrebuje priestor, ktorý doteraz potrebný nebol.
Vnútri cíti zmätok. Telo sa mení, emócie sú intenzívnejšie a menej predvídateľné. Tento proces je prirodzený, ale je aj desivý, a práve v týchto chvíľach najmenej vie, ako o ňom hovoriť najmä s človekom, ktorý ho doteraz poznal najlepšie zo všetkých.
Dieťa cíti potrebu autonómie, ktorá sa prejavuje aj odmietaním blízkosti. Pripomína mu totiž závislosť, z ktorej sa snaží vymaniť. A cíti aj hanbu a zraniteľnosť. Prechádza neistotou v kolektíve, prvými sklamaniami, nespoznáva vlastné telo… Sú to všetko príliš osobné záležitosti. Mlčanie sa preto stáva ochranou. A pri tomto všetkom pociťuje rovnako ako matka strach zo straty. Bojí sa, že keď ju odstrčí, príde o nenahraditeľnú oporu. Ale nevie to nahlas priznať. Priznanie potreby predsa pôsobí ako krok späť k detstvu, ktoré sa práve snaží opustiť.
Dieťa má voči matke zmiešané pocity
Láska totiž nezmizla, len sa skryla. A podráždenie z jej otázok, ktoré pôsobia ako kontrola, hoci sú mienené ako záujem, neodchádza. A miestami je tu tiež túžbu po tom, aby matka jednoducho vedela, čo sa deje aj bez toho, aby to muselo dieťa nejako pomenovať.
Múr strachu
Najčudnejšie na tomto múre je, že ho obe strany budujú z toho istého materiálu: Zo strachu, že stratia toho druhého. Ale ani jeden z nich nedokáže správne čítať signály.
Múr, ktorý vznikol z nedorozumenia, sa rozobrať dá. No jeden rozhovor stačiť nebude. Chce to trpezlivosť, ktorá rešpektuje, že dospievajúce dieťa potrebuje priestor. Keď bude pripravené, tento múr dokáže úplne jednoducho zbúrať. Mamy predsa vždy veria, že nebude neskoro.