Z práce letušky pre Emirates sa rozhodla vykročiť úplne iným smerom. Dnes v Dubaji vedie vlastnú veterinárnu kliniku, tím odborníkov z rôznych kútov sveta a popritom pomáha zvieratám, ktoré by bez cudzej pomoci nemali šancu.
Slovenka Darina Boháčová hovorí o tom, čo obnáša vybudovať firmu v cudzej krajine od nuly, prečo biznis a pomoc druhým nemusia stáť proti sebe a ako jej ochrnutá mačka Hugi zmenila život natoľko, že o jej príbehu píše knihu.
Vo vzduchu a na zemi
Pred vznikom VetDub ste doslova lietali… Kedy ste si povedali, že toto nie je váš príbeh a pocítili ste, že chcete niečo úplne iné?
Práca letušky pre Emirates bola pre mňa nádhernou životnou skúsenosťou. Precestovala som svet, spoznala rôzne kultúry a naučila sa profesionalite, disciplíne a práci s ľuďmi. Postupom času som si však uvedomila jednu dôležitú vec. V takej veľkej spoločnosti ma ľahko nahradia. Ak by som jedného dňa odišla, všetko by fungovalo ďalej. Dnes vo VetDub cítim presný opak. Každé moje rozhodnutie ovplyvňuje smerovanie kliniky, môj tím aj životy zvierat, ktorým pomáhame. To mi dáva pocit skutočného zmyslu a zodpovednosti.
Zlom prišiel v čase, keď som popri lietaní začala zachraňovať túlavé zvieratá. Vtedy som pochopila, že nechcem len robiť svoju prácu – chcem vytvoriť niečo, čo tu zostane aj po mne a bude každý deň meniť životy k lepšiemu.
Zakladať veterinárnu kliniku v Dubaji ako cudzinka… Čo praktické ste museli vyriešiť ako prvé a čo ste v začiatkoch nečakali?
Úprimne, jedna z vecí, ktoré som vôbec nečakala, bola náročnosť celej administratívy a procesu získavania všetkých potrebných povolení a licencií. Keď som sa rozhodla založiť veterinárnu kliniku v Dubaji, mala som veľké nadšenie a jasnú víziu pomáhať zvieratám, ale až počas procesu som pochopila, koľko neviditeľnej práce je za otvorením takejto kliniky. Ako cudzinka som sa musela naučiť orientovať v miestnych pravidlách, komunikovať s úradmi, riešiť právne otázky, financie, priestory a zároveň budovať tím. Predtým som nemala skúsenosti s podnikaním ani administratívou, takže pre mňa bolo veľa vecí úplne nových.
Najťažšie bolo asi uvedomiť si, že samotná láska k zvieratám nestačí. Ak chcete vybudovať miesto, ktoré bude skutočne pomáhať, potrebujete aj vytrvalosť, zodpovednosť a schopnosť zvládnuť množstvo výziev, ktoré ľudia zvonku vôbec nevidia. Dnes som však vďačná za každú prekážku, pretože práve tie ma naučili byť silnejšou líderkou a pomohli vytvoriť VetDub takú, aká je dnes – kliniku postavenú nielen na medicíne, ale aj na hodnotách a srdci.
Na začiatku boli mesiace bez zisku, pochybnosti, možno aj okamihy, keď ste zvažovali, že to zabalíte. Čo vás vtedy držalo nad vodou?
Áno, začiatky boli veľmi náročné. Boli mesiace, keď som investovala obrovské množstvo energie, času aj financií a výsledky neprichádzali tak rýchlo, ako som dúfala. Boli chvíle, keď som si kládla otázku, či som sa rozhodla správne a či bolo toto všetko naozaj možné zvládnuť.
To, čo ma držalo, však nebol iba sen o úspešnej klinike. Držalo ma poslanie, ktoré bolo za tým. Každé zachránené zviera, ktorému sme mohli pomôcť, mi pripomenulo, prečo som sa na túto cestu vydala. Veľkou motiváciou boli všetky naše zachránené zvieratá. Ich príbehy mi ukázali, že aj keď je cesta ťažká, nemôžeme to vzdať pre tých, ktorí nás potrebujú. Vedela som, že ak to vzdám ja, vzdám sa aj myšlienky vytvoriť miesto, kde budú mať zvieratá druhú šancu. Teraz už viem, že tie najťažšie začiatky boli zároveň obdobím, ktoré vybudovalo základy VetDub.
Naučili ma vytrvalosti, pokore a tomu, že veľké veci nevznikajú cez noc.
Váš tím tvorí viacero lekárov z rôznych krajín. Ako vyzerá váš štýl vedenia? Čo od ľudí vyžadujete a čo im naopak dávate?
Môj štýl vedenia je postavený najmä na dôvere, rešpekte a spoločnej vízii. Od začiatku som nechcela vytvoriť iba veterinárnu kliniku, kde ľudia prídu odpracovať svoju zmenu a odídu domov. Chcela som vytvoriť tím, ktorý bude cítiť, že je súčasťou niečoho väčšieho – miesta, ktoré okrem kvalitnej medicíny prináša aj skutočnú pomoc zvieratám, ktoré ju najviac potrebujú.
Od svojho tímu očakávam profesionalitu, zodpovednosť, otvorenú komunikáciu a predovšetkým srdce pre túto prácu. Veterinárna medicína nie je iba o vedomostiach a technických schopnostiach. Je aj o empatii, trpezlivosti a schopnosti vidieť za každým pacientom živú bytosť, ktorá má svoj príbeh.
Zároveň verím, že líder nemôže iba vyžadovať. Musí svojim ľuďom vytvoriť podmienky, v ktorých sa cítia rešpektovaní, vypočutí a kde majú možnosť rásť. Snažím sa byť človekom, za ktorým môžu prísť nielen s pracovnými problémami, ale aj s nápadmi a pocitmi. Máme tím z rôznych krajín a kultúr, čo prináša veľkú rozmanitosť, ale zároveň nás spája jedna vec – láska k zvieratám a túžba robiť svoju prácu najlepšie, ako vieme. Verím, že skutočný líder nie je ten, kto stojí nad tímom, ale ten, kto stojí za ním. Mojou úlohou je dať ľuďom smer, podporu a vytvoriť prostredie, v ktorom každý cíti, že jeho práca má hodnotu.
VetDub má záchranné programy pre zvieratá v núdzi popri bežnej klinickej praxi. Museli ste niekedy toto rozhodnutie obhájiť, v zmysle biznis vs. misia?
Áno, toto je otázka, s ktorou som sa stretávala viackrát. Mnohí ľudia si myslia, že biznis a pomoc zvieratám sú dve rozdielne veci, ale ja som od začiatku verila, že môžu existovať spolu – ak sú postavené na správnych hodnotách. Samozrejme, nebolo to vždy jednoduché. Záchranné programy, ošetrovanie opustených zvierat alebo poskytovanie pomoci tým, ktorí si ju nemôžu dovoliť, si vyžadujú veľa času, energie a finančných prostriedkov. Niekedy bolo potrebné vysvetľovať, prečo časť našich kapacít venujeme zvieratám, ktoré nám nemôžu priniesť zisk.
Pre mňa však VetDub nikdy nebola iba o zisku. Keby som chcela vytvoriť iba komerčnú kliniku, možno by niektoré rozhodnutia boli jednoduchšie. Ale moja vízia od začiatku bola vytvoriť miesto, kde bude špičková veterinárna medicína spojená so súcitom a zodpovednosťou. Verím, že práve táto kombinácia nás robí výnimočnými. Keď pomáhame zvieratám v núdzi, neberieme tým hodnotu nášmu biznisu – naopak, dávame mu hlbší zmysel.
Úspešná firma nemusí myslieť iba na čísla. Môže byť zároveň silou, ktorá pozitívne mení svet okolo seba.
Dostali ste sa do Top 10 dôveryhodných veterinárnych kliník v Dubaji. Čo ste pre to urobili vedome? A čo prišlo tak trochu neočakávane?
Úprimne, keď som VetDub zakladala, mojím prvým cieľom nebolo získavať ocenenia alebo byť v rebríčkoch. Mojím cieľom bolo vytvoriť kliniku, kam by som sama chcela prísť so svojím zvieraťom – miesto, kde bude spojená kvalitná medicína, úprimný prístup a skutočná starostlivosť. Vedome sme od začiatku pracovali na tom, aby sme mali kvalitný tím, vysoké medicínske štandardy, transparentnú komunikáciu s klientmi a aby sme nikdy nezabudli na to, že každý pacient je člen rodiny. Veľký dôraz kladieme aj na pomoc opusteným a zraniteľným zvieratám, pretože to je súčasť našej identity.
Čo som však neočakávala, bolo, ako silno ľudia túto filozofiu vnímajú. Ocenenia a uznanie sú krásne, ale najväčšou odmenou pre mňa zostávajú správy od klientov, ktorí nám ďakujú za záchranu svojich zvierat, alebo príbehy zvierat, ktoré vďaka nám dostali druhú šancu.
Myslím si, že dôvera sa nedá vytvoriť marketingom. Buduje sa každý deň, každým rozhodnutím, pacientom a človekom v tíme, ktorý svoju prácu robí srdcom.
Mačka Hugi… Čo bolo na tomto jednom príbehu úplne iné oproti stovkám ostatných zvierat, ktoré ste zachránili?
Hugi bola iná v tom, že som nezachránila len ja ju – ale aj ona mňa. Počas predošlých rokov som pomohla stovkám zvierat. Každý príbeh bol výnimočný, no pri Hugi vzniklo puto, ktoré sa nedá opísať iba veterinárskou terminológiou. Hugi som si adoptovala už ochrnutú. Jej predchádzajúci majiteľ ju priniesol na veterinárnu kliniku s jedinou prosbou – uspať ju. V tej chvíli som sa rozhodla dať jej šancu. Dnes viem, že adoptovať si Hugi bolo jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Otvorila mi množstvo dovtedy zatvorených dverí a zmenila môj pohľad na to, čo všetko je možné, ak sa človek odmietne vzdať.
Keď po úraze zostala ochrnutá, vedela som, že nás čaká dlhá a náročná cesta. Boli chvíle, keď nám mnohí odporúčali to ukončiť. Ja som však v jej očiach stále videla chuť žiť. Hugi ma naučila trpezlivosti, pokore a tomu, že zázraky sa nedejú zo dňa na deň. Dejú sa v tisíckach malých krokov, každodennej starostlivosti a viere, že aj nemožné môže byť raz možné. Práve jej príbeh sa stal impulzom pre vznik VetDub. Keby nebolo Hugi, pravdepodobne by som nikdy nenašla odvahu založiť vlastnú veterinárnu kliniku a venovať celý svoj život záchrane zvierat.
Zmenila smer môjho života a dala mu hlbší zmysel.
Pre mnohých je Hugi „len mačka”. Pre mňa je dôkazom, že jedno jediné zviera môže zmeniť osud človeka – a cez neho aj osudy tisícov ďalších zvierat.
Kedy ste si uvedomili, že Hugin príbeh nie je iba o mačke, ale aj o vás?
Uvedomila som si to takmer okamžite. Už po prvých dňoch s Hugi som cítila, že tento príbeh nebude len o záchrane jednej ochrnutej mačky. Spočiatku som bola sústredená najmä na to, aby prežila a mala čo najkvalitnejší život. No veľmi rýchlo som pochopila, že Hugi mení aj mňa. Naučila ma nevzdávať sa ani v situáciách, ktoré sa zdali beznádejné, a ukázala mi, že limity si často vytvárame len vo vlastnej hlave. Dala mi odvahu robiť rozhodnutia, ktorých by som sa inak bála, ukázala mi moje životné poslanie a úplne zmenila smer, ktorým sa môj život uberal. Práve preto o nej dnes píšem aj knihu. Mám pocit, že svet by mal poznať jej silný príbeh. Nie preto, že je výnimočná len ona, ale preto, že jej osud môže dať nádej ľuďom, ktorí prežívajú vlastné ťažké obdobie.
Hugi je dôkazom, že aj keď sa život v jednej chvíli úplne zmení, nemusí sa tým skončiť. Niekedy sa práve vtedy začína jeho najkrajšia kapitola. Preto dnes nevnímam Hugin príbeh ako príbeh jednej ochrnutej mačky. Vnímam ho ako príbeh o nádeji, druhých šanciach a o tom, že niekedy práve tí najslabší dokážu v nás prebudiť tú najväčšiu silu.
Veľvyslanectvo SR v Abú Zabí vás ocenilo za reprezentáciu Slovenska. Čo to pre vás znamená v praxi?
Toto ocenenie pre mňa znamená oveľa viac ako diplom alebo slávnostný večer. Je to obrovská česť, ale zároveň aj záväzok. Každý deň si uvedomujem, že svojou prácou reprezentujem nielen seba a VetDub, ale aj Slovensko. Chcem, aby si ľudia so slovom Slovensko spájali profesionalitu, čestnosť, súcit a odvahu pomáhať tým, ktorí sa sami brániť nevedia. Práve tieto hodnoty sa snažíme každý deň prenášať do našej práce – či už ide o záchranu túlavých zvierat, náročné operácie alebo pomoc majiteľom v ťažkých životných situáciách.
Som hrdá Slovenka a verím, že aj zo zahraničia sa dá robiť dobré meno našej krajine.
Ak sa niekomu pri pohľade na príbeh VetDub vybaví Slovensko ako krajina šikovných, pracovitých a empatických ľudí, potom mám pocit, že svoju misiu plním správne. Ale tiež dúfam, že môj príbeh bude motiváciou aj pre ďalších Slovákov. Bez ohľadu na to, kde vo svete žijú, môžu robiť veci, ktoré majú pozitívny vplyv a na ktoré môže byť Slovensko právom hrdé.
Dubaj má povesť mesta bez prestávky – rýchly rast, ambície, 24/7 kultúra. Ako chránite vlastnú energiu, keď klinika, zvieratá aj kniha bežia súčasne?
Pravdupovediac, stále sa to učím. Dlhé roky som mala pocit, že musím byť k dispozícii neustále – pre kliniku, zamestnancov, klientov aj zvieratá. Časom som však pochopila, že ak sa úplne vyčerpám, nebudem vedieť pomáhať nikomu.
Budovanie kliniky si vyžiadalo aj svoju daň. Kvôli práci som, žiaľ, prišla o niektoré priateľstvá, pretože som si na ľudí, na ktorých mi záležalo, jednoducho nevedela nájsť čas. Uvedomila som si to až s odstupom času a úprimne ma to mrzí. Dnes sa snažím oveľa viac myslieť aj na vzťahy s ľuďmi, ktorí pri mne stáli, pretože úspech nemá skutočnú hodnotu, ak sa oň nemáte s kým podeliť.
Najväčšiu energiu mi paradoxne dávajú práve zvieratá. Keď vidím pacienta, ktorý sa po náročnej operácii postaví na nohy, alebo zviera, ktoré nájde nový domov, pripomenie mi to, prečo to všetko robím. Veľkou oporou je pre mňa aj môj tím. Naučila som sa dôverovať ľuďom okolo seba a uvedomila som si, že silná firma nestojí na jednom človeku, ale na ľuďoch, ktorí zdieľajú rovnaké hodnoty.
Keď potrebujem úplne vypnúť, venujem sa joge. Pomáha mi spomaliť, utriediť si myšlienky a načerpať novú energiu. Starať sa o seba a o vzťahy s blízkymi nie je luxus. Je to nevyhnutnosť, ak chcem byť dlhodobo oporou pre zvieratá, svoj tím aj ľudí, ktorí mi dôverujú.
Čo vám Slovensko dalo a čo vám v Dubaji chýba?
Slovensko mi dalo korene, hodnoty a vzťah k prírode. Vyrastala som obklopená zvieratami a práve tam sa zrodila moja láska k nim. Dalo mi tiež rodinu, priateľov a pocit domova, ktorý sa nedá ničím nahradiť. To sú veci, ktoré mi v Dubaji občas chýbajú.
Na druhej strane mi Dubaj dal príležitosti, ktoré by som možno nikde inde nedostala. Naučil ma myslieť vo veľkom, nebáť sa riskovať a veriť, že aj zdanlivo nemožné sa dá vybudovať, ak človek tvrdo pracuje a nevzdáva sa. Práve tu vznikol VetDub a mohla som pomôcť tisícom zvierat z celého sveta.
Mám pocit, že dnes žijem to najlepšie z oboch krajín.
Zo Slovenska si nesiem srdce, pokoru a svoje korene. Z Dubaja odvahu, podnikateľské myslenie a presvedčenie, že sny sa dajú premeniť na realitu. Verím, že práve spojenie týchto dvoch svetov ma urobilo človekom, akým som dnes.
Čo by ste odkázali Slovenke, ktorá má dobrú prácu, ale v hlave plán B – niečo vlastné, iná krajina, radikálna zmena – a bojí sa ho vziať vážne?
Povedala by som jej, aby svoj vnútorný hlas neignorovala. Veľké zmeny sa často začínajú ako malá myšlienka, ktorá sa stále vracia. Samozrejme, netreba robiť unáhlené rozhodnutia bez prípravy, ale strach by nemal byť dôvodom, prečo človek nikdy neskúsi niečo, po čom vnútorne túži.
Ja sama som nikdy nebola človek, ktorý by mal pripravenú jasnú cestu k vlastnému podnikaniu. Keď som sa rozhodla založiť VetDub, nemala som skúsenosti s vedením firmy, administratívou ani všetkými výzvami, ktoré s tým prišli. Mala som však silnú víziu a ochotu učiť sa. Bolo veľa momentov, keď som pochybovala, či som sa rozhodla správne, ale práve tie najťažšie chvíle ma najviac posunuli.
Myslím si, že veľa ľudí čaká na moment, keď budú pripravení na sto percent. Pravda je však taká, že ten moment často nikdy nepríde. Človek musí začať a postupne rásť popritom. Ak má niekto sen, ktorý ho dlhodobo volá, stojí za to ho aspoň preskúmať. Možno to nebude jednoduchá cesta, možno prídu pády a pochybnosti, ale na konci môže zistiť, že práve odvaha urobiť prvý krok zmenila celý jeho život.