Niekedy trvá roky, kým si priznáme, že vzťah, do ktorého sme vložili kus života, nás namiesto bezpečia a blízkosti postupne oberá o silu. Ešte ťažšie môže byť odísť, keď máme deti, spoločnú minulosť a stále veríme, že sa niečo zmení.
Nika Hrazdil, vzťahová mentorka, autorka a mama ôsmich detí, sa po viac než dvoch desaťročiach manželstva rozhodla začať odznova. Otvorene hovorí o manipulácii, násilí, bolestivých stratách aj o tom, ako naše prvé vzťahy ovplyvňujú tie ďalšie.
Porozprávali sme sa o tom, prečo si ubližujeme aj vtedy, keď veríme, že milujeme, prečo si niekedy zamieňame odolnosť s povinnosťou všetko vydržať a ako sa učíme znovu dôverovať vlastnému úsudku. Ale aj o tom, že nový začiatok nemusí znamenať zabudnúť na minulosť, ale prestať podľa nej žiť.
Téma vášho vystúpenia na konferencii Pre zdravie ženy znie: Prečo si vo vzťahoch ubližujeme, aj keď sa ľúbime? Keď sa pozriete na vlastnú životnú skúsenosť, čo vám pomáha rozlišovať medzi láskou, na ktorej sa dá stavať, a vzťahom, ktorý nás postupne ničí?
Najzásadnejší rozdiel je v tom, že si už nemyslím, že samotná láska je dostatočný základ vzťahu. Byť zamilovaní a milovať sa je jedna vec. Vedieť sa k sebe správať s rešpektom, byť zodpovední, spoľahliví a ochotní pracovať na sebe je vec druhá. Potrebujeme sa vedieť rozprávať aj o nepríjemných témach, vnímať toho druhého a meniť správanie, ktorým mu ubližujeme.
Dnes sa preto oveľa viac pozerám na to, ako spolu dvaja ľudia žijú. Či sa môžu ozvať, keď im niečo nevyhovuje. Či ich nesúhlas nevedie k ponižovaniu alebo trestaniu. A či za slovami nasledujú aj skutky a či zodpovednosť za vzťah nesú obaja. Podľa toho rozlišujem, či má vzťah priestor rásť, alebo v ňom jeden človek postupne stráca sám seba.
Prečo niekedy ubližujeme práve tým, na ktorých nám najviac záleží?
Aj vo vzťahu, ktorý má všetky predpoklady dobre fungovať, prichádzajú nezhody a hádky. V hneve alebo bezradnosti vieme povedať niečo, pri čom si hneď po vyslovení uvedomíme, že to bolo priveľa. Niekedy sa bránime tak silno, až prestaneme vnímať, čo tým druhému spôsobujeme. Nemusíme mu chcieť ublížiť, ale aj tak mu ublížime. A za to potrebujeme prevziať zodpovednosť.
Jedným z dôvodov môže byť aj to, že sme sa nenaučili riešiť konflikt inak. Koľkí z nás videli rodičov pohádať sa a potom sa už o tom nehovorilo? Zrazu bolo všetko zase v poriadku. Len sme nevideli, ako sa k sebe vrátili, či sa ospravedlnili, čo si vysvetlili a na čom sa dohodli. Chýbal nám príklad toho, ako sa konflikt dá aj doriešiť. Na druhej strane, iní rodičov hádať sa nevideli nikdy. Možno nás chceli chrániť a robili to najlepšie ako vedeli. Medzi urážaním sa pred deťmi a pokojným vyslovením nesúhlasu je však veľký rozdiel. Deti môžu vidieť aj to, že dvaja ľudia majú odlišný názor, vypočujú sa a nájdu dohodu. A ak sme doma zažívali násilie, mohli sme sa namiesto otvoreného rozhovoru naučiť chodiť okolo druhého po špičkách, len aby bol pokoj.
V dospelosti sa potom tieto veci učíme dodatočne. Za veľmi dôležité považujem, čo urobíme po nezhode. Dokážeme sa ospravedlniť bez toho, aby za „prepáč” nasledovalo „ale”? Priznáme si svoj podiel zodpovednosti? Dokážeme vypočuť, čo sme druhému spôsobili, a pri ďalšej podobnej situácii niečo zmeniť? Samotné ospravedlnenie nestačí, ak sa stále opakuje to isté.
Priestor na spoločný rast vidím tam, kde sa ochota napraviť veci prejaví aj v správaní.
Môžeme niekoho úprimne milovať a zároveň si uvedomiť, že s ním nedokážeme žiť zdravo a bezpečne? Prečo je také ťažké prijať, že samotná láska niekedy na fungujúci vzťah nestačí?
Áno, môžeme. Len nám môže dlho trvať, kým si dovolíme brať vážne obe tieto skutočnosti naraz. Milujem ho a zároveň mi život s ním ubližuje. Dovtedy skúšame hľadať ďalšie a ďalšie možnosti, ako to spolu zvládnuť. Keď k niekomu stále cítime lásku, rozhodnutie odísť môže pôsobiť, akoby sme išli proti sebe.
Keď premýšľam nad tým, prečo od lásky očakávame tak veľa, napadajú mi aj rozprávky, na ktorých sme vyrastali. Princ a princezná prekonajú prekážky, vezmú sa a žijú šťastne až do smrti. Pri tomto obraze vzťahu mi chýba pokračovanie. Ako vyzerá ich bežný utorok? Ako sa dohodnú, keď sú unavení, nemajú dosť peňazí a každý potrebuje niečo iné? Spoločný život predsa prináša domácnosť, účty, nákupy, možno deti a starostlivosť o ne. V tom sa ukazuje, ako vieme spolupracovať, rozdeliť si povinnosti, zvládať záťaž a rozprávať sa. Láska za nás tieto veci neurobí. Môže nám dávať dôvod, prečo sa o vzťah chceme starať, ale potrebné schopnosti sa musíme učiť a používať obaja.
V rozhovoroch spomínate, že vám dlho trvalo pomenovať vlastné manželstvo ako toxické a ubíjajúce. Prečo je také ťažké priznať si pravdu o vzťahu, do ktorého sme investovali roky, nádeje a veľkú časť vlastnej identity?
U mňa v tom veľkú úlohu zohrávala spomienka na začiatok. Vzťah, v ktorom sa neskôr objaví manipulácia alebo násilie, nemusí tak vyzerať od prvého dňa. Začiatok môže byť veľmi intenzívny a krásny. Máte veľa pozornosti, cítite blízkosť a máte pocit, že vám konečne niekto rozumie. Samozrejme, krásny začiatok sám osebe neznamená, že ide o manipuláciu. Ťažké je, keď sa neskôr práve k tejto spomienke upínate a podľa nej posudzujete všetko ostatné.
Postupne príde ponižovanie, obviňovanie alebo útok. Dozviete sa, že keby ste sa správali inak, partner by nemusel takto reagovať. Inokedy príde plač, prosby o odpustenie a sľub, že už sa to nezopakuje. A vy si pamätáte, aký vedel byť milý a pozorný. Hovoríte si, že to predsa dokáže. Možno má len náročné obdobie, veľa stresu alebo si nesie ťažké skúsenosti z detstva. Hľadáte vysvetlenia, ktoré vám pomôžu ďalej dúfať. A keď potom príde pokojnejšie obdobie, úľava je obrovská. Máte pocit, že sa k vám vracia človek, do ktorého ste sa zamilovali. Lenže neskôr sa to zopakuje. Uvedomiť si, že takto vyzerá váš život, znamená pripustiť si aj to, že predstava spoločnej budúcnosti, ktorej ste roky verili, sa nemusí naplniť.
Ja som dlho dúfala, že sa to ešte zmení.
Postupne však môžete prísť do bodu, keď už nevládzete ani dúfať. Prajete si obyčajný pokoj, deň bez strachu a bez ďalšieho výkyvu. Ani vtedy nemusí byť jednoduché odísť. Vyčerpanie môže byť také veľké, že človek potrebuje pomoc už na to, aby dokázal premýšľať o ďalšom kroku.
Človek si pravdepodobne nepredstavuje, že raz bude žiť vo vzťahu, v ktorom sa bude báť reakcií partnera alebo pochybovať o vlastnom úsudku. Ako sa podľa vás stane, že sa hranice posúvajú až tak, že si na správanie, ktoré by nám kedysi prišlo neprijateľné, začneme zvykať?
Deje sa to postupne, v množstve jednotlivých situácií. Pri jednej si poviete, že bol unavený. Pri ďalšej, že má problémy v práci. Potom vás presvedčí, že ste ho zle pochopili alebo že ste ho vyprovokovali. Každá situácia dostane nejaké vysvetlenie a vy ešte nemusíte vidieť, čo ich spája. A potom príde dobré obdobie, ktorému ja hovorím „sekanie dobroty”. Partner je pozorný, doma je pokoj a vy si vydýchnete. Veríte, že si uvedomil, čo vám spôsobil, a už si na to dá pozor. Lenže uvedomenie a sľub ešte nie sú zmena. Tá sa ukazuje až v tom, ako sa človek správa dlhodobo, aj keď je znovu pod tlakom alebo s vami nesúhlasí.
Môžete si povedať, že sa to potrebuje naučiť a vy mu pomôžete. Lenže jeho časť práce zaňho urobiť nedokážete. Medzitým začnete viac premýšľať nad tým, čo poviete, kedy to poviete a čo radšej vôbec neotvoríte. Čoraz viac svojho života prispôsobujete tomu, aby neprišla ďalšia zlá reakcia. A po čase žijete vo vzťahu, pri ktorého opise by ste sa kedysi kamarátky opýtali: „Prečo v tom ešte zostávaš?” Zvnútra však vidíte aj všetky dobré chvíle, sľuby a dôvody dúfať. Preto je také dôležité, aby sa človek mohol o tom, čo zažíva, s niekým bezpečne rozprávať.
Verejne hovorievate aj o náročných skúsenostiach z detstva. Keď sa na svoj život pozeráte s odstupom, vidíte súvislosť medzi tým, čo ste sa naučili o láske, hraniciach a vlastnej hodnote v pôvodnej rodine, a tým, čo ste neskôr prijímali v partnerskom vzťahu?
Vo svojom príbehu ju vidím veľmi výrazne. Zažívala som sexuálne zneužívanie vlastným otcom a manipulatívne správanie mamy. Učila som sa, že moje potreby a hranice nemajú veľkú váhu. Že musím byť lepšia, aby bolo doma dobre. Že nemám právo niečo chcieť alebo nechcieť a že musím všetko vydržať a zvládnuť.
Keď sa dnes pozerám späť, uvedomujem si, že veľa z toho, čo som neskôr prijímala v manželstve, mi bolo známe. Bola som zvyknutá prispôsobovať sa, pochybovať o sebe a hľadať, čo mám ešte urobiť lepšie. Zároveň som verila, že náš vzťah bude iný a vytvoríme si inú rodinu, než bola tá, v ktorej som vyrastala.
Tieto súvislosti mi pomáhajú porozumieť sebe. Zodpovednosť za ubližovanie však nesie človek, ktorý ubližuje. To, čo som sa naučila ako dieťa, nebolo súhlasom s tým, aby sa ku mne niekto takto správal aj v dospelosti. Dokonca ešte po rozvode som si myslela, že mu možno časom niektoré veci dôjdu. Dnes, po siedmich rokoch, už svoje rozhodnutie nepotrebujem opierať o jeho pochopenie. Aj to, ako sa odvtedy správa, ma utvrdzuje v tom, že rozvod bol pre mňa správnym rozhodnutím.
Prečo niekedy dokážeme byť k druhým nesmierne chápavé, ospravedlňovať ich správanie a hľadať preň dôvody, no voči sebe sme oveľa prísnejšie? Ako sa z empatie voči partnerovi môže stať spôsob, ktorým prehliadame vlastné hranice?
Môže sa to začať tým, že sme sa svoje hranice ani nenaučili brať vážne. Keď sa nám ako deťom niečo nepáčilo, počuli sme: „Nevymýšľaj.” „Nesťažuj sa.” „Tak to jednoducho je.” Ak sa to opakovalo, mohli sme sa naučiť pochybovať o tom, či vôbec máme dôvod cítiť sa zle. V dospelosti potom ľahšie uveríme vysvetleniu druhého než vlastnej skúsenosti.
Rozumieme, že partner je unavený, má stres alebo ťažké detstvo. Len pritom prestaneme venovať pozornosť tomu, ako sa správa k nám. Rozumieť jeho dôvodom môžeme aj vtedy, keď povieme: „Toto mi ubližuje a takto so mnou hovoriť nemôžeš.” Jeho náročná situácia a naše hranice môžu existovať súčasne. A to tiež neznamená, že on s nami takto rozprávať prestane. My potrebujeme vedieť, ako zareagujeme a ako sa zachováme, keď túto hranicu rešpektovať znovu nebude.
Prísnosť voči sebe poznám aj cez presvedčenie, že všetko musím zvládnuť.
Veď čo by znamenalo, keby som to nezvládla? Čo by si o mne pomysleli druhí? Čo by som si o sebe myslela ja? Sklamala by som ich? Zlyhala by som ako partnerka alebo mama? Takéto otázky nás dokážu držať v obrovskom tlaku. Preto má pre mňa zmysel pýtať sa aj ďalej: Odkiaľ mám tieto očakávania? Sú vôbec moje? Čo sa so mnou deje, keď sa ich pokúšam napĺňať? Cez takéto premýšľanie sa môžeme znovu dostať k tomu, čo potrebujeme a ako vlastne chceme žiť.
Ženy v nefunkčných vzťahoch zväčša zostávajú aj preto, že chcú deťom zachovať rodinu, obávajú sa finančnej neistoty alebo veria, že sa partner zmení. Čo poviete žene, ktorá už tuší, že jej vzťah nie je zdravý, no ešte si nevie predstaviť život po odchode?
Že je pochopiteľné, ak si ho zatiaľ nevie predstaviť. Nemusí mať hneď odpoveď na všetko. Skúsila by som s ňou tú predstavu postupne rozvíjať. Čo pre ňu znamená zostať sama? Čoho sa bojí najviac? Peňazí, bývania, starostlivosti o deti, samoty alebo reakcie partnera? Každá z týchto obáv potrebuje trochu inú odpoveď a inú pomoc.
Rozprávali by sme sa aj o tom, čo už v živote zvládla, hoci sa toho predtým bála. Kto pri nej môže stáť a čo potrebuje zistiť, aby mala viac možností. Súčasne by sme pracovali na tom, aby znovu dokázala brať vážne samu seba, svoje potreby a vlastný úsudok. Ak je vo vzťahu prítomné násilie alebo sa bojí partnerovej reakcie, treba sa venovať aj bezpečiu a prizvať na pomoc ľudí, ktorí sa tejto oblasti venujú.
Zo svojej skúsenosti by som jej povedala, že som sa tiež bála. Trvalo mi roky, kým som sa rozhodla odísť, a ani vtedy strach nezmizol. Prišlo však vedomie, že takto už ďalej žiť nechcem. Nemala som vyriešený celý ďalší život. Vedela som ale, že potrebujem začať robiť kroky k zmene.
Svoje skúsenosti odovzdávate ďalej ako mentorka a autorka. Čo sa vás ženy najčastejšie pýtajú, keď začínajú pochybovať o svojom vzťahu? A čo im zvyknete hovoriť, keď ešte nie sú pripravené urobiť zásadné rozhodnutie?
Zvyknú začínať opatrne. Skúšajú, či vôbec môžu nahlas povedať, že im vo vzťahu nie je dobre. Postupne sa dostávame ku konkrétnym situáciám, k tomu, čo sa doma opakuje a ako sa v tom cítia. Niektoré pritom hovoria: „Veď máme zdravé deti, máme kde bývať, mala by som byť spokojná.” Akoby potrebovali najprv dokázať, že majú dostatočný dôvod niečo prežívať.
Pýtajú sa, čo je vo vzťahu bežné a čo už prekračuje hranice. Či môžu chcieť viac. Či nie sú príliš náročné. A zaznieva aj: „Čo ak to bude všade rovnaké? Veď všade je niečo.” Na to odpovedám, že áno, každý vzťah prináša problémy. Potrebujeme sa však pozrieť na to, čo sa s nimi deje. Môžu o nich hovoriť? Berie ich partner vážne? Dokážu sa dohodnúť a dohodu aj dodržať? Alebo rozhovor znovu skončí obvinením, že za všetko môžu ony? Zaujíma ma, aký priebeh sa opakuje a čo s nimi dlhodobo robí.
Ak ešte nie sú pripravené rozhodnúť sa, netlačím ich do toho. Môžeme sa venovať tomu, aby lepšie rozumeli svojej situácii, poznali svoje možnosti a mali oporu. Nemusia sa rozhodnúť na prvom stretnutí, aby naše rozhovory mali zmysel.
Keď sa človek po rokoch v nefunkčnom vzťahu rozhodne odísť, neznamená to, že sa zo dňa na deň zbaví všetkého, čo v ňom prežil. Ako sa učíme znovu dôverovať sebe, svojim rozhodnutiam a vlastnému pocitu, že si zaslúžime vzťah, v ktorom nám je dobre?
Odchodom sa všetko zo dňa na deň neskončí.
Úľava sa môže miešať so smútkom, pochybnosťami aj strachom. Ani u mňa to neznamenalo, že každý ďalší deň bol automaticky lepší. Postupne som však začala zažívať, aké je to nemať každý deň nad sebou ten istý tlak. Nepremýšľať stále, čo bude, čo som urobila zle alebo čo som zase neurobila. Mala som pocit, akoby sa pomaly rozťahoval záves a ja som znovu začínala vidieť viac farieb. Dovoľovala som si zisťovať, čo mi je príjemné, čo chcem a ako chcem tráviť čas. Aj cez takéto bežné rozhodnutia sa dá postupne obnovovať dôvera v seba. Vyslovím, čo potrebujem, rozhodnem sa podľa toho a zistím, že sa o svoj úsudok môžem oprieť.
Časom môže prísť aj túžba po novom vzťahu. Nie je to povinná súčasť ďalšieho života, ale ak príde, môžu sa s ňou objaviť aj obavy: Čo ak znovu niečo prehliadnem? Čo ak sa znovu popálim? Pre mňa je dôležité postupne spoznávať, ako zdravý vzťah vyzerá v každodenných situáciách. Vedieť, čo je pre mňa podstatné, čo mi nevyhovuje a ako chcem reagovať, keď sa niečo také objaví. Veľa sa o človeku dozvieme aj z toho, ako prijme naše „nie”.
Môže byť súčasťou zmeny aj učenie sa inej komunikácii?
Určite áno. V bezpečnom vzťahu sa potrebujeme vedieť otvorene rozprávať o potrebách, nesúhlase aj sklamaní. Zároveň nechcem, aby to vyznelo, že lepšou formuláciou dokážeme zastaviť násilie alebo prinútiť partnera rešpektovať nás. Ochota počúvať a rešpektovať druhého musí byť na oboch stranách.
Aj preto som sa v posledných mesiacoch sústredila na dopísanie knihy o partnerskej komunikácii. Venujem sa v nej tomu, ako naše rozhovory vyzerajú a čo v nich môžeme robiť inak. Sú v nej konkrétne príbehy a dialógy, cez ktoré ukazujem, ako sa môžeme lepšie počúvať, porozumieť si a reagovať na seba. Chcela som, aby si čitatelia vedeli predstaviť, ako taká zmena vyzerá priamo v rozhovore, ktorý možno poznajú aj z vlastného života.
Pre zdravie ženy v Bratislave aj s Nikou Hrazdil
Prečo niekedy zostávame vo vzťahoch, ktoré nám ubližujú, a ako spoznať, že nastal čas niečo zmeniť? Aj o tom bude hovoriť Nika Hrazdil na konferencii Pre zdravie ženy, ktorá sa uskutoční 14. novembra 2026 v Hoteli Color v Bratislave.
Čaká vás deň venovaný ženskému zdraviu v širších súvislostiach – psychike, vzťahom, prevencii aj starostlivosti o seba. V komornejšom formáte bude viac priestoru na otvorené rozhovory, osobné príbehy, odborné pohľady a otázky, na ktoré v každodennom zhone často nezostáva čas.
Program a vstupenky: https://akcnezeny.sk/produkt/pre-zdravie-zeny-bratislava-14-11-2026/