Pomaly krútim obrúčkou na prste. Je tenučká a krehká. Miloš mi ju kúpil, práve tak samozrejme, ako koberec na chodbu, alebo údené koleno do kapusty.
Jednoducho päť rokov voľnej lásky stačí. Vlastne, ja som chcela tiež. Byť pani tá a tá. Zasnúbenie prebehlo ako veselá rozcvička pred budúcim svadobným finišom.
Teraz je už takmer po všetkom, ale napodiv žiadnu veľkú radosť necítim. Skôr zvláštnu úzkosť niekde, niekedy…
Prečo vlastne, neviem. Ale také to pátranie v duši, nie je moja obľúbená disciplína. Výsledok býva skoro vždy biedny. Kopa hlúpych otázok, zatočených do kruhu, ako slučka okolo krku.
Robota je lepší spoločník. Realita, ktorá má vždy jasný smer. A mňa neskutočne baví. Aj teraz mám na stole projekt stokrát zaujímavejší, než budúca svadba. Nový turistický penzión na Liptove, objednal od našej firmy kompletný marketing. Chcem vidieť všetko. Stavbu, lokalitu, majiteľa. Potom spravím
podklady. Vypadnem na pár dní a možno cestou pochopím, prečo ma stále svrbí, ten zlatý krúžok na ruke.
Miloš, ako vždy, súhlasí. Veď idem pracovať. Občas spolu robíme na niektorých zadaniach a on je veľmi pyšný na moje úspechy.
*****
Ráno už fičím po diaľnici na sever. Priznávam, že to nekonečné ospevovanie našej prírody mi ide pekne na nervy. Akoby inde ani stromy nerástli. No keď po troch hodinách zaparkujem rovno pod jedľou, čo má šišky určite v nebi, som úplne mimo z toľkej krásy.
Aj samotný penzión je naozaj vydarená stavba. Žiadna supermoderná hrôza. Ľahko prístupný a pritom schovaný na úbočí medzi stromami. Postavený z dreva, perfektne zasadený do okolia. Všetko tu ešte vonia novotou. Medzi rozťahanými káblami pobehuje partia dedinských chlapov. Presne tie, dnes už veľmi vzácne typy, čo vedia urobiť všetko a hneď. Bez frflania.
Jeden z nich ma vedie do apartmánu na poschodí a povie:
„Daniel príde večer, máte hore pripravenú izbu.“
Veľká posteľ vonia čistými perinami, v kuchynke na stole je nachystaný syr, slaninka, čerstvý chlieb. Otvorím dvere na maličký balkónik a zhlboka vydýchnem. Tomu hovorím príjemný štart!
*****
Po sprche a sladkej káve začínam pracovať. Pomaly prechádzam celý penzión. Rozmýšľam nad typom ideálneho zákazníka, spôsobmi komunikácie. V duchu vymýšľam koncept ubytovania, servisu, jedla, interiéru. Všetky detaily skladám, ako sklíčka v mozaike do harmonického celku.
Keď večer začnem ťukať prvé čísla, na dvere zaklope pán majiteľ. Osobne, v plnej kráse. Musím uznať, nevyzerá zle. Taký ten viac, ako iba zachovalý štyridsiatnik. Obzerá ma presne tak, ako ja, klobásu na tanieri pred sebou. Určite by som si pochutnala, ale radšej odolám.
„Dobrý večer, som Daniel Korytár, ak dovolíte.“
Nahodí zdvorilý úklon, miesto bratskej pravice, podrží stoličku. Také galantné spôsoby som v týchto končinách naozaj nečakala. Aj ten nechutne sebavedomý pohľad akoby maskoval dobrou výchovou. Určite žil niekde mimo, nášho milého Slovenska.
Navrhnem mu tykanie a on obradne vytiahne šampus. Trochu nervózna čakám lepkavé zvádzanie pod nočnou oblohou. Zásadný omyl. Bez mihnutia oka nasadí krutý profesionálny tón. Z počítača vytiahne podrobný biznis plán, rozpracovaný do poslednej vidličky. V duchu vzdychnem. Zas jeden chlap, čo vie všetko najlepšie!
No radšej iba diplomaticky poznamenám:
„Dúfam, že náš pohľad na vec bude prínosom.“
„Určite, áno. Zajtra okolo deviatej to preberieme.“
Vôbec nečaká na môj súhlas. Len sebaisto odkráča preč. A ja, ako poslušná žiačka, poctivo vyhodnocujem jeho podklady. Keď po polnoci pijem ďalší horký čaj, som už úplne vytočená, z vlastnej hlúposti.
Vôbec neviem, prečo zo seba robím takú snaživú kravu? Veď termín na zmluve je veľmi príjemný: po vzájomnej dohode, podľa aktuálnej potreby.
*****
Ráno, okolo ôsmej ma budia prví robotníci. Už aj tak nezaspím, radšej idem von, s horúcim čajom. Daniel prichádza presne a vyzerá neskutočne dobre. Nervózne točím obrúčkou.
„Poď, preveziem ťa po športovom chodníku. Vieš mám v hlave taký koncept pre rodiny. Drevené náradie, lanový park, zábavné dráhy.“
Vôbec nenamietam. Poslušne docupitám k autu a cestou pozorne počúvam jeho plány. Po chvíli mi v hlave začne blikať kontrolka. Prečo tu na všetko prikyvujem, ako hlúpe teľa?!
Na obed vytiahne kuchárka z marinády obrie rezne. Sú fantastické. Mám v ústach chuť nedeľného obeda u starej mamy. Po káve začnem s vlastnou prezentáciou. Načrtnem len základné predstavy,
ktoré je nutné korigovať spolu s klientom.
Pozorne počúva, zbytočne nekomentuje. Vie úplne presne, čo chce. Drží odstup, štýlom vojaka v nebezpečnej zóne, sústredený na každú maličkosť.
V duchu ho udivene obzerám. Vnímam jeho gestá, pohyby, prenikavé tmavé oči, ktoré sa nemýlia. Má v sebe istotu víťaza. Je neskutočne príťažlivý a ešte k tomu voňavý. Dominantný samec v bielych nežných rukavičkách. Neodolateľná kombinácia!
Prejde pár minút a on hneď zavetrí, že balíček služieb je momentálne trochu mimo môjho záujmu.
„Pokojne môžeme pokračovať zajtra.“
Navrhne slušne, bez ironických poznámok.
„Prepáč, trochu mi ušli myšlienky. Nechcem ťa zdržovať.“
Nervózne čarbem po papieri. Urputne a trochu trápne držím biznis formu.
„Mám dosť času na všetko, čo chcem.“
Hovorí pokojne, bez stopy pochybnosti. Ten preklad je jasný. Určite robí vždy len to, čo chce!
Ticho pípnem s očami prilepenými k zemi:
„Tak zajtra…“
V duchu prosím čas, aby mi pomohol nájsť stratenú rovnováhu.
*****
Večer volám Milošovi. Chcem počuť, ako mu strašne chýbam. A že musím prísť hneď domov, najlepšie včera. Veď mám hromadu podkladov a dokopy to môžem dať aj doma.
No on ma zasype miesto lásky biznisom.
„Miláčik predstav si ten Korytár zaplatil celú pred faktúru. Hneď. A vraj stavia ďalšie dva penzióny. Keď bude s nami spokojný máme super biznis!“
Na moje smutné ticho nereaguje. Ďalej nadšene melie:
„Som si istý, že práve ty to najlepšie zvládneš. Keby bolo treba, pokojne môžeš zostať pár dní navyše. On zaplatil oveľa viac, ako sme čakali.“
Smutná, rýchlo vypnem telefón. Akože stratený signál. V tme mi zasvieti od Miloša na rozlúčku správička plná srdiečok. Pre istotu, aby som náhodou nepochybovala o jeho láske. Sklamane zaleziem do postele a čakám na pekné sny.
*****
Na druhý deň pracujem do úmoru. Najlepší liek na rozhádzané myšlienky. A mám šťastie, pán majiteľ musel nečakane odísť na celé dva dni. Fajn, lepšiu správu nepoznám. Ak vyhodím zbytočnosti, môžem mu pozajtra nechať celý projekt na stole a zmiznúť. Nech si hovorí kto chce, čo chce. Ide predsa o môj pokojný spánok.
Večer už vidím čísla naopak. Musím trochu rozhýbať stuhnuté telo. Vyrazím von. Stačí pár minút rýchlej chôdze a som v hustom lese. Zhlboka dýcham. Raz-dva. Kyslík mi dokonale čistí hlavu a ja musím priznať farbu. Daniel ma úplne pobláznil!
No čo, prsteň na ruke predsa neznamená, že všetci okolo zmutujú do nepohlavných bytostí. Proste, ak celý život nebudem kysnúť niekde v kuchyni, občas stretnem hriešne príťažlivého chlapa. To je celé. Nemusím z toho predsa vyrábať hlúpe tajničky!
Hĺbková analýza problému vždy pomôže. Ešte urobím pár dýchacích cvičení a spokojne bežím naspäť do penziónu.
Prečítajte si aj druhú časť poviedky
Katarína Gregorová
Foto: unsplash.com, Abby Savage
