NAČÍTAVAM

Type to search

BLOG Iné KNIHY MAGAZÍN POVIEDKA RELAX

Poviedka: Medzi nami ženami

REDAKCIA
Share

Dnes mám rande s Petrom. Strašne ho ľúbim. On má všetko, čo mne chýba, je akoby moja stratená polovica, ktorú som roky hľadala. Konečne začínam chápať, tú večne omieľanú pravdu, že len muž a žena je celý človek.
Vlastne mi nič nebráni snívať ružové sny o nás dvoch, bez jediného mráčika. Veď ja duša, roky nespokojná a zamračená, si zrazu veselo vykračujem po slnečnej strane života.
Čo z toho, keď ma po kožou hryzie hlúpe tušenie, že predsa to slnko nemôže stále svietiť. Možno preto podvedome hľadám nejaké podozrivé ale. A tak mi po nociach v hlave bubnuje zákerná otázka:
Prečo spoľahlivý, dobre zabezpečený a elegantný muž, ako z reklamy na poisťovňu, chce práve mňa?! A hlavne, prečo ja, nespoľahlivá, nezabezpečená, vo vyťahanom svetri, ako z reklamy na sociálne služby, nemôže tomu uveriť?!
Keď som s ním, často mám pocit, že tancujem navlečená do riflí po štíhlej kamarátke. Každú minútu čakám, čo praskne. A pritom je naozaj skvelý. Tak hnusne bez chyby.
Tie myšlienky sú ťažké, ako starý dedkov kufor na povale. Unavene spomalím
a sadnem na lavičku.

Minulý týždeň v kaviarni, na stretnutí nášho voľného feministického združenia „vareška“, som pri druhom litri červeného odkryla karty. Čo keď práve ON nie je ten pravý muž pre mňa?! A moje podvedomie ma varuje len naoko zbytočnými obavami?
Chcela som, aby ma verné kamarátky presvedčili, že všetko bude dobré. A vlastný kohút je ten najlepší. Veď koľkokrát sme každý rozhádaný pár prežuli a vypľuli s rovnakým výsledkom: Treba vydržať a nepustiť!

Peter bol však iná káva. Napäté ticho žien ma zaskočilo. Žiadne utešovanie a povzbudzovanie nebolo na programe. Akoby som vyložila voľného žolíka na stôl. Večer mi zavolala jedna z nich. Danča, veľmi som ju nemusela, ale v zlých časoch každý záujem poteší. Minulý rok bola v nejakom ašráme na Morave. Odvtedy je z nej pravoverný budhista, ktorý, ako sa hovorí, vidí za roh a má odpoveď na všetko.

Začala ma nadšene presviedčať, že Peter musí rešpektovať moju duchovnú identitu. Vraj mám odvážne vstúpiť do rieky seba poznania. Opustiť klietku vzťahu a bez milosti vykolíkovať vlastné územie. Inak stratím ľahkosť bytia.

Otrávene vzdychnem a pritom pozorujem ženy okolo. Uťahané, s plnými taškami jedla. Vyzerajú, akoby išli troviť potkanov a nie nachovať vlastnú rodinu. Ľahké bytie nechali dávno za sebou, možno už v škôlke.
Čo keď má Danča pravdu? Ja predsa nechcem dopadnúť ako ony. Odhodlane vstanem. Musím Petrovi povedať čo ma trápi. Veď predsa, komu inému? Minúty klepocú do rytmu krokov. Ešte prejdem ulicou na známe parkovisko a vkĺznem do auta.
„Ahoj,“ napätá precedím cez zuby.
On len kývne a pomaly kľučkuje z mesta.
„Tak, čo dnes?“
Nežne ma pohladí po stehne. Tá otázka mi pripomenie mamu a to jej večné :
„A čo bolo na obed?“
Trochu prirýchlo zamrmlem:
„Ale, fajn.“
Máme namierené do neďalekého lesíka. Cez víkend je plný vrieskajúcich detí. Bežný pracovný deň celkom ujde.
Opadané lístie príjemne šuští pod nohami. Peter mlčí a ja netuším, čo skôr. Vyliať mu rovno na hlavu všetko, čo ma trápi po nociach? Alebo najprv začať točiť o hlúpostiach a pomaly pripraviť pôdu na „tlačové vyhlásenie závažnej povahy“?

Nečakane ma predbehne. Vraj, ak dovolím, má veľa vecí na srdci. Začne rozprávať pomaly, zvláštnym tónom. O pocitoch a úzkosti. Vraj, v našom vzťahu akosi nevie nájsť pohodu. A hlavne mu chýba taká tá ľahkosť bytia!
To divné vyznanie zakončí príliš veselým smiechom, vlastne skôr výsmechom. A mne to konečne docvakne! On totiž sypal z rukáva moje vlastné hrôzy. Mala som ich na tanieri, ako kompletné denné menu, aj s prílohou!
Nie som schopná slova. Zúrivo kopem do zeme, s energiou nadopovaného krtka. Privinie ma k sebe a moje napätie povolí. S plačom medzi viečkami len tíško seknem:
„Odkiaľ to máš?“

Chvíľu ma nechá dusiť a potom, s gestom víťaza, prednesie :
„Všetko som dostal naservírované v útulnom domácom prostredí. Spolu so super zdravou a dosť hnusnou večerou.“
V hlave mi preskočí spoj. Tak je to! Moja krásna éterická priateľka Danuška. Svetom poletuje s nevinnou tvárou anjela. Plná huba lásky a všehomíra. Hotová matka Tereza v najlepších rokoch. Vždy ochotná počúvať o mojej láske neláskavej. A pritom mala jasný cieľ! Sprosto a bez zábran prebrať mi chlapa. V duchu ju vidím, s akou chuťou pri jedle pitve moju dušičku. Bože môj! Ešte chvíľu a začnem vrieskať!

Peter mi hladí rozcuchané vlasy a má ten otrasne chápajúci hlas, ako farár na spovedi.
„Jaňulka, prečo mi jednoducho nepovieš čo ťa štve? Namiesto toho ma celý týždeň opaľuje a ťahá na víno, nejaká tvoja šibnutá kamarátka, ktorá už nemôže zniesť ako trpíš?“

Potom vyutiera do čista najbližší kameň a spokojne usadený pokračuje:
„Pozri, ja nie som žiadny trubadúr. Netúžim pre teba umierať a lietať v oblakoch. Buď nám je spolu dobre, alebo nie. Hotovo. Ak je len polovica pravda, čo som si vypočul od tvojej dôvernej priateľky, fakt nechápem…“
Rozhodí rukami a povie: „Možno bude lepšie ak odpískame prestávku a ty si to upraceš v hlave!“

Nervózne hryziem uschnutú margarétu. Preboha, len aby som nezačala revať.
„OK, urobíme prestávku, najlepšie tak na sto rokov!“
Utekám dolu cestou a dúfam, že NIEČO urobí. Predsa nemôže iba sedieť a pozerať ! Nenápadne obraciam hlavu. Chyba. Prilepený stále na tom istom kameni usilovne leští topánku. A ja nič necítim. Zatiaľ. Akoby mi amputovali kus duše. Bolesť príde neskôr…

Prečítajte si aj poviedku Ideálny chlap

Katarína Gregorová

REDAKCIA
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X