Svet, ktorého sme neoddeliteľnou súčasťou, je nesmierne bohatý na rozličné javy. V snahe získať o nich akú takú predstavu sa už v školských laviciach učíme o veličinách, parametroch a ich meraní.

Úkazy potrebujeme najprv nejako vedieť popísať, aby sme ich mohli ďalej uchopiť a následne svoje vedomosti zvyšovať, rozširovať a prehlbovať. Dopracujeme sa tak napríklad k určitému OBJEMU.

Nechcem však dopredu predbiehať, keďže i ja sama som sa najprv pohybovala len po obvode. O svojich vnútorných parametroch som totiž mala len veľmi okrajové znalosti. Kráčajúca dookola som akosi kopírovala život bežiaci vonku…

Až som dostala za domácu úlohu napísať do zošita obsah z prečítaného textu. O čom to bolo? Rozprestrela sa predo mnou široká plocha plná zistení. Že slová zahŕňajú myšlienky, pocity, názory či predstavy.  Že aj obyčajné veci pozostávajú z niekoľkých úkonov. Že život je zložený z jednotlivých obsahových celkov, a že to všetko má zrejme spieť k naplneniu zmyslu našej existencie.

Po obsiahnutí povrchu, ktoré trvalo hodnú dobu, sa to celé posunulo o rozmer ďalej. Niekam do hlbín/výšin uvedomení si spletitých súvislostí, na čele ktorých stojí intenzívny záujem o ich pochopenie.

A čo to vlastne znamená?

Kedy nás veci dokážu tešiť?

Dozvedieť sa, čo to vlastne celé znamená, si žiada poznať vlastnú mieru svojich vnútorných parametrov. Verím, že všetci máme akúsi “doporučenú dennú dávku” alebo “referenčnú hodnotu príjmu” pre jednotlivé menšie časové úseky.  

Jedná sa o mieru prežívania, ktorá ak je správne dodržaná, umožní nám napĺňať naše potreby či túžby a plynúť životom bez prepadov a kolapsov. Pod správnym dodržaním miery mám na mysli harmóniu s nami samými.

Možno k premene množstva (Koľko) je treba pripísať konštantu kvality (Ako). Ako sa môžeme pričiniť o to, aby nás naše denno-denné situácie a zážitky s nimi späté dokázali potešiť, pohladiť a podporiť? Kedy nastáva ten bod zlomu, ktorý vedie do únavy, znechutenia a vyčerpania? A nemusí sa jednať len o kategoricky nežiadúce činnosti, ktoré poznáme pod nálepkou dobrovoľne povinné.

Aká je naša miera?

Častokrát nás naše dovolenky donesú do modu vyčerpania, pretože nepoznáme svoju mieru. Nevieme, koľko zážitkov je dosť, aby sme ich v prvom rade dokázali vedome vstrebať, užiť si ich a načerpať z nich. Nevieme koľko menej je pre nás viac. Tlačíme to na maximum a máme z toho CO*? (postupnú nenápadnú otravu neviditeľným jedovatým chcením). Kedy máme naozaj dosť?

 Niekedy sa stáva, že je tá intenzita taká naročná, že nie sme v danom momente schopní jasne vnímať koľko čoho nám ešte prospieva a koľko už nie. Lenže i v nás beží inkubačná doba, ktorá môže vyústiť v konštruktívnu sebareflexiu, ak si ju všimneme.

Na začiatku zvykneme pracovať s tzv. “odstupom času”, ktorý keď nastane, zistíme, že to celé sme chceli inak než to bolo. Postupne je však možné sa dostať vo svojom vnímaní a zachycovaní až priamo k prítomnému dianiu. Praxou a skúsenosťou sa to zdokonalí a vycibrí “s presnosťou na stotiny”.

*CO – Oxid uhoľnatý je bezfarebný plyn bez chuti a zápachu, je ľahší ako vzduch, ktorý má silné redukčné vlastnosti. (sk.wikipedia.org)

Foto na titulke: pixabay.com