Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

AKČNÉ ŽENY INŠPIRÁCIE MAGAZÍN ODPORÚČANÉ PSYCHOHYGIENA ROZHOVORY ZAUJÍMAVOSTI ŽENY A KARIÉRA

Profesorka Beblavá: V mimovládnom sektore máte slobodu otvárať nové témy a presadzovať zákony, ale zároveň máte finančnú nestabilitu

Zdieľať

Akčná a aktívna žena zo Zemplína, zakladateľka a dlhoročná prezidentka Transparency International Slovensko. Profesorka Emília Sičáková-Beblavá (47 r.) je nielen slovenskou protikorupčnou odborníčkou, pedagogičkou, cestovateľkou, mamou, ale aj ženou činu. Vyučuje na Univerzite Komenského v Bratislave, na Fakulte sociálnych a ekonomických vied. Vedie Ústav verejnej politiky, kde nielen motivuje, ale aj učí a robí výskum. Svojím príkladom sa snaží meniť životy svojich študentov aj svojho okolia.

V rozhovore Emília Sičáková-Beblavá prezradila:

  • ako ju obohatila pracovná skúsenosť vo Svetovej banke vo Washingtone,
  • v čom zmenila vnímanie spoločnosti Transparency International, ktorú založila na Slovensku?
  • o ideálnom fungovaní verejného sektora.

Pani profesorka, čo dievča z východného Zemplína poháňa takou silou, že sa do sveta a do života rozbehne toľkými smermi a je neustále plná energie?

Ďakujem za vaše slová, pravda je taká, že ani mne sa únava nevyhýba… V každom prípade mala som snahu, chuť a šťastie vidieť a porozumieť, čo znamená kvalitný štát, kvalitná verejná správa a transformatívne vzdelávanie. To je vhľad, ktorý poskytujú dobré univerzity. Keď to zažijete a pochopíte, že zmena je možná, hľadáte cesty a možnosti, ako niečo z toho sa dá preniesť aj do nášho prostredia. Pre mňa totiž spoločenské vedy nie sú len zoznamom teórií, ale aj snahou a výzvou zaviesť ich do praxe. O to sa snažím – či už na fakulte s našimi študentmi a študentkami, ale aj v širšom verejnom sektore.

Precestovali ste temer celý svet. Mali ste aj  veľmi dobré pracovné možnosti v zahraničí. Rozhodli ste sa však vrátiť na Slovensko a usadiť sa tu. Prečo?

Z viacerých dôvodov. Po prvé, ja som už zažila čiastočne vykorenenie odchodom z východného Slovenska do Bratislavy. Nebola to ľahká zmena, aj na to treba síl ostať bez každodenného kontaktu s blízkymi ľuďmi a usadiť sa v odlišnej kultúre. Napriek tomu, že išlo o tú istú krajinu, vnímala som a vnímam rozdiely, aj opustenosť. Preto som si ďalší seriózny odchod už neromantizovala. Vnímala som aj emocionálne náklady takého rozhodnutia.

No a po druhé, ak by som ostala povedzme v USA, vzdialenosť od rodičov by bola ešte väčšia. Čas ukázal, že som spravila z tohto hľadiska správne rozhodnutie a mala som možnosť byť im oporou pri ich odchodoch a vytvoriť si aj pre seba spomienky, s ktorými môžem žiť teraz, keď tu už obaja nie sú… Pre mňa boli jednoducho veľmi dôležití a ich pozornosť, podpora a láska kľúčová.

Prečítajte si aj rozhovor s profesorkou Ostatníkovou: Autizmus sprevádza človeka po celý život, neexistuje tabletka, ktorá ho vylieči

Ešte počas vysokej školy ste sa spoznali s Eugenom Jurzycom, s ktorým ste spolupracovali na projekte transparentnosti slovenskej ekonomiky. Je podľa vás dnešná slovenská ekonomika dostatočne transparentná?

Ak chápeme transparentnosť ako prístup k informáciám – tak skok v tejto oblasti je na Slovensku od konca 90-tych rokov obrovský, dokonca môžno povedať, že často aj z hľadiska európskych štandardov je nadštandardný. Problém dnes teda nemáme v tom, či je dosť verejne dostupných informácií, to sa mám podarilo vyriešiť. Dnes máme nové výzvy – a to schopnosť premeniť dané dáta na kvalitné vstupy pre rozhodovanie tých, ktorí majú moc rozhodovať.

Teda inými slovami – výzvou sú kvalitné inštitúcie, čo zahŕňa aj zručnosti úradníkov, manažérov a politikov vedieť pracovať s existujúcimi informáciami a na základe nich robiť správne rozhodnutia. To si vyžaduje oveľa väčšiu a hlbšiu zmenu v organizácií verejného sektora, v kvalite vzdelávania, v chápaní politického líderstva a jeho transformatívnom potenciáli i limitoch, a pod.

V septembri v 1998 ste pred štátnicami stáli pri zrode organizácie Transparency International na Slovensku. Zrejme vtedy stáli pred ňou iné výzvy ako dnes. Majú to dnes vaši kolegovia ľahšie alebo ťažšie?

Boli to vzácne časy, kedy sme otvárali nové verejno-politické témy a uvažovali nad tým, ako našu krajinu zmeniť. To nám dávalo energiu a chuť pracovať sedem dní v týždni a veľa sa učiť, veľa cestovať… Z hľadiska organizácie to bolo a je stále náročné a to tempo, ktoré si vyžaduje vybudovanie takejto organizácie prakticky z nuly, by som si už asi nechcela zopakovať. O čo ide – v mimovládnom sektore stojíte pred zložitou situáciou – máte slobodu otvárať nové témy, investovať svoj intelektuálny kapitál do výskumu, písaniu zákonov, presadzovaniu zákonov a pod. – ale zároveň máte finančnú nestabilitu.

Popri tom, že robíte výskum a formulujete nové pravidlá napr. v oblasti verejného obstarávania, permanentne píšete projekty, kde vám z 5 projektov vyjde možno jeden a možno ani to nie. Je to mŕtva váha, ktorá je cenou na túto intelektuálnu slobodu, ale ktorá vás vôbec nebaví, ale je nevyhnutná.

Ako riaditeľka takejto organizácie teda píšete projekty, najímate ľudí, manažujete existujúce projekty, robíte výskum, komunikujete s verejnou správou, aj s médiami, ale aj s vašou účtovníčkou….prepínate a multitaskujete. Za nejakým bodom nevládzete. Z tohto hľadiska to majú noví šéfovia Transparency rovnaké, takto to v mimovládkach funguje. Čo mali oproti mne ľahšie je to, že preberali organizáciu, ktorá už mala istú kultúru práce, sieť kontaktov a reputáciu. Na tom sa dalo stavať. Majú môj rešpekt, lebo svoju prácu robia výborne.

Čo dnes beriete osobne ako skutočnosť, a pritom zato môžeme vďačiť práve vplyvu Transparency International?

Každá takáto skúsenosť bola pre mňa obohacujúca ľudsky, ale i z hľadiska pochopenia spoločnosti, organizácií a možnosti zmeny. Keď učím naše študentky a študentov organizačné teórie alebo teóriu štátu, tak čerpám aj z mojich skúsenosti a verím, že takto lepšie chápu komplexitu, ktorú sa im snažím priblížiť. Podobne je to aj pri výskume. Vyberám si témy, otázky, ktoré má často fascinovali ešte v Transparency a na ktoré som nemala čas ísť do hĺbky.

Teraz sme napr. dokončili s manželom akademický článok o meraní transparentnosti pri tvorbe verejných politík a konečne som mala čas si to poriadne poukladať. Bez vhľadu, ktorý som mala z práce v Transparency, by som to asi nedokázala správne uchopiť a nastaviť meranie tohto procesu. Článok je písaný v anglickom jazyku, čiže dostupný globálne, čo znamená zvýšenú pravdepodobnosť jeho využiteľnosti aj v širšom ako len v slovenskom kontexte. Z tohto by som mala radosť. Čiže sa snažím o prelievanie a doťahovanie poznania, ktoré som nadobudla predtým, ako som prišla na univerzitu. Mám to šťastie, že mám tu možnosť venovať sa témam, ktoré má naozaj zaujímajú.

Prečítajte si aj rozhovor s profesorkou umelej inteligencie, Máriou Bielikovou: Empatia a súcit sú vlastnosti, ktorými sa človek odlišuje od stroja

Pôsobili ste aj vo Svetovej banke vo Washingtone. V čom vás táto skúsenosť obohatila, čo ste si z nej odniesli do života?

Vo Svetovej banke som bola na niekoľkomesačnej stáži v roku 1999, rok po skončení vysokej školy a bola to formatívna skúsenosť. Mať možnosť stretnúť na jednom mieste toľko ľudí, ktorí vedia o čom rozprávajú, tvrdo na sebe pracujú, majú vysokú pracovnú disciplínu a takmer každú vetu majú podloženú faktami, bolo pre mňa naozaj vzácne.

Čiže určite má oslovila profesionalita, ktorú som tam zažila. Rýchlo som si však uvedomila, že práca vo Svetovej banke nie je štandardná – teda že o piatej padla. Je to životný štýl, pre ktorý sa rozhodnete a potom v tom rozbehnutom vlaku idete. Čiže jeden týždeň v Južnej Amerike a druhý v Ázii. S tým rodina s deťmi nie je veľmi kompatibilná.

Ste milovníčkou kníh. Čo aktuálne čítate?

O áno, to je pre mňa nevyhnutnosť a úžasné dobrodružstvo – možnosť pochopiť iných ľudí a ich rozhodnutia a ich svety! Ak sa niekto tak ako ja ponára do spoločenských vied, literatúra je významným zdrojom poznania. Momentálne čítam knihu od Hosseininiho – Lovec drakov – z prostredia Afganistanu a utečencov. Je to silné aj v kontexte toho, čo sa deje na Ukrajine.

Ktorú knihu by si podľa vás mala prečítať každá žena?

Asi závisí od toho, aké otázky sama v sebe práve rieši. Čiže ak uvažuje nad ľudskou dôstojnosťou – poradím Magdu Szabo a jej knihu Dvere. Ak uvažuje nad tým, ako je ťažko nájsť dobré riešenie a nie vždy je to len o tom, či sa dosť snažíme – Sofiinina voľba od Styrona. Ak sa zamýšľa nad životom imigrantov– povedzme Amerikánka od Chimamandy Ngozi Adichie. O schopnosti prežiť v neľudských podmienkach – Zulejka otvára oči od Guzel Jachyny. O postavení žien, láske a materstve jej čosi napovie Prípad Kukockij od Ľudmily Ulickej. O tom, aké vedia byť ženy ne/priateľky – Nevesta zbojníčka od Atwoodovej. O zložitosti ženstva ako takého napr. kniha Hodiny od Cunninghama. Mohla by som takto pokračovať…..

Vašou ambíciou je vychovávať kreatívnych a aktívnych ľudí pôsobiacich vo verejnej správe. Majú šancu však vôbec niečo zmeniť?

Áno, určite. Len to musia veľmi chcieť a byť ochotní ísť často aj za svoju komfortnú zónu, z hľadiska ponorenia sa do odbornej témy, časovej náročnosti a neustáleho rozvoja nových a nových zručností…  Jednoducho to musí vo vás tak horieť, že ste ochotný prekonávať prekážky. Ale stojí to za to!

Nečinnosť je pre vás asi neznámy pojem. Dokonca aj cez koronu ste si vytvorili viaceré projekty, napríklad učenie sa ruštiny. Akoby ste tušili, čo sa stane…

Počas korony, podobne ako asi mnohí z nás, som potrebovala isté rozptýlenie z náročného neistého obdobia a našla som si v Tbilisi ruštinárku na konverzácie. Moja ruština bola taká učebnicová, moji priatelia sa vždy zabávali nad jej zaobalenou knižnou podobou. A tak som si chcela osvojiť aj bežný jazyk. Okrem toho som si však vymyslela aj ďalší osobný projekt, na ktorý som dlho nemala čas, ale o ktorom som uvažovala roky.

Prihlásila som sa na kurz kreatívneho písania v SND, spravila som si výskum a desiatky rozhovorov a napísala som súbor poviedok. Ľudsky mi to pomohlo prežiť koronu s väčším pokojom na duši a dať jej môj obsah. Je to zaujímavá skúsenosť. Mám aj výbornú editorku a každé naše stretnutie má niečo naučí. Ja to takto potrebujem. Doteraz ich čítali moje sestry a manžel a pár priateliek, ich poznámky mi pomohli. Dala som ich prečítať aj profesionálke v tejto oblasti, Gabriele Rothmayerovej, a tá ma povzbudila v ich dotiahnutí do knižnej podoby. Dúfam, že príbehy oslovia aj vašich čitateľov.

Prečítajte si rozhovor s riaditeľkou Ligy proti rakovine, Evou Kováčovou: Našou snahou je pomáhať ľuďom tak, ako by sme pomáhali rodine

Osobný príklad priťahuje. V jednom rozhovore spomínate, že každý by mal absolvovať svoju cestu do Mekky. Vy ste zobrali Vášho 17 ročného syna Pavla syna na východné hranice a vyhrnuli ste si rukávy do pomoci. Prečo toto už nie je prirodzené?

Bola som na univerzite v Bergene, keď Rusko napadlo Ukrajinu, otriaslo to mnou. Priletela som na Slovensko v sobotu a v pondelok som už išla na východ. Pre mňa to bolo koordinačne jednoduchšie, keďže mám po rodičoch pri Michalovciach dom, do Vyšného Nemeckého som išla autom, pridala som sa ku dobrovoľníkom Greckokatolickej eparchie, ktorí boli výborne zorganizovaní. Čiže ubytovanie, preprava a tím skvelých ľudí neboli problémom.

To, čo som tam zažila bolo tak silné, že ešte nemám úplne silu a slová na presné vyjadrenie môjho ľudského poznania. V každom prípade som mala pocit, že to malo veľký zmysel pre ľudí, ktorým sme sa snažili pomôcť, a aj pre nás samých. Podobnú skúsenosť mala aj moja sestra Naďka, ktorá sa dobrovoľníctvu venuje a vedie k tomu aj svojich študentov. Keď som išla o dva týždne znova, môj syn chcel ísť so mnou a ja som neváhala. Bola som rada, keď mi pri odchode z Vyšného Nemeckého povedal, že sa chce vrátiť, nech ešte prídeme. Myslím si, že pri výchove detí o niektorých veciach treba menej rozprávať a viac konať.

Kedy si popri spomenutých činnostiach nachádzate čas na oddych?

Chce to uvažovať dopredu nad organizáciou rodiny, práce a času, chce to aj veľa kompromisov so samým sebou a disciplínu. V aute mám napríklad stále audio knihu alebo počúvam podcasty. To už je pre mňa rutina a  oddych. S deťmi a manželom chodíme do prírody, okolie Bratislavy máme schodené. Tu relaxujeme.

Keď som doma na východe, najúžasnejšie miesto je náš sad. Každý strom poznám a teším sa z neho. Starať sa o sad, ktorý sadil ešte môj pradedko, je pre mňa radosť. V prvý júlový týždeň zvyčajne zaváram marhule, na jeseň riešim hrušky, slivky a jablká. Ale to nie je práca, to je naplnenie. To je môj koreň, z neho čerpám. Vtedy som so všetkými mojimi blízkymi, ktorí to robili s láskou predo mnou. Zatiaľ vládzem a ďakujem za to.

Dokážete aj nič nerobiť?

Moja práca si vyžaduje sedieť veľa za počítačom, tu mi už roky pomáha cvičenie jogy. Čítanie kníh je pre mňa aj práca aj oddych. Je stretávanie sa s priateľmi nič nerobenie? Aj toto robím rada, kávičkovanie je moja silná stránka. Mám sestry a okruh skvelých priateliek a môjmu životu dávajú veľa. Je túra na Morské oko ničnerobenie? Tak áno, aspoň dvakrát do roka tam idem na prechádzku. Príroda, rodina, divadlo, knihy, dobrý seriál na Netflixe, starostlivosť o našu cirkev  a moji priatelia  – mám veľa možnosti na podnetné nič nerobenie… A vďaka za nich.

Čo vás dokáže najviac vytočiť a naopak, rozveseliť/rozosmiať?

Som smutná, keď čelím ľudskej hlúposti, zákernosti, zlobe a klamstvu. Tomu sa asi nedá vyhnúť, ale snažím sa nastaviť tak, aby ma to nepohlcovalo. Nie je to jednoduché… Radosť mi robí človečina v rôznych podobách a rada ju vyhľadávam, aj dávam. Takto je život pre mňa krajší, plnší a zmysluplnejší.

Ďakujem za rozhovor.

Zdroj foto: archív E. B.

 

Tagy

Zanechaj nám svoj komentár

X