Mnohí z nás narážajú na najťažšiu prekážku vo chvíli, keď si majú priznať intímne trápenie. Či už bojujeme s fyzickým ochorením alebo duševným vyčerpaním, ako riešenie často volíme útek a ticho.
Psychológ Karol Kleinmann, ktorý pracuje s klientmi cez online platformu K sebe – miesto, kde ľudia hľadajú bezpečný priestor na rozhovor s odborníkmi bez predsudkov – upozorňuje, že ak v nás tieto emócie zotrvajú a následne ich zdieľame, získame kľúč k tomu, aby nás „neprevalcovali”.
Ako sa vyrovnať s hanbou, keď ide o ochorenie intímneho charakteru?
V prvom rade, ak človek prežíva hanbu – či už z nejakého fyzického alebo psychického ochorenia, alebo zo situácie, ktorú zažil – je veľmi dôležité si to priznať. To je prvý krok. Pred tou emóciou netreba utekať, ale skôr v nej chvíľu zotrvať a možno preskúmať, čo nám o nás vlastne hovorí.
Samozrejme, netreba v tom ostávať príliš dlho, aby sa nestalo, že budeme o celej veci nadmerne premýšľať (tzv. overthinking) a v danom stave zamrzneme. Preto je hneď potom potrebné urobiť druhý krok a s niekým to zdieľať. Môže to byť blízka osoba, či už rodič, partner, partnerka, súrodenec, alebo niekto zo speváckeho zboru či tenisového krúžku. Takisto to môže byť niekto z okruhu spirituality alebo náboženstva – môžeme sa zveriť kňazovi alebo svojmu duchovnému učiteľovi.
V zásade je jedno, komu sa otvoríme, pokojne aj terapeutovi či psychológovi. Podstatné je nezostávať v tom sám, pretože vtedy nás emócie dokážu úplne prevalcovať.
A tretia vec, ktorú by som odporučil, je urobiť nejaký krok. Aj ten najmenší čin nás posunie z miesta. Skúsme sa opýtať sami seba: Čo najmenšie by som mohol urobiť, aby som to niekam posunul? Práve súbor takýchto drobných krokov nás následne dovedie k výsledkom.
Čiže je dôležité mať chápajúcu a podpornú sieť. Čo však v prípade, ak človek takúto sieť nemá?
Som presvedčený, že v drvivej väčšine prípadov človek podpornú sieť má, len si to v danej chvíli neuvedomuje. Mám mnoho klientov, s ktorými pracujeme práve na tomto presvedčení. V konečnom dôsledku spolu vždy prídeme na nejakých známych, priateľov či rodinu.
Pocit typu: Nikoho nemám, komu by som sa s týmto zveril, často vyvolá len naša skratová reakcia. V takej chvíli vám preto odporúčam naozaj zaloviť v pamäti a možno prehodnotiť niektoré vzťahy.
Skúste to zároveň vnímať ako signál – možno ste v živote niečo zanedbali a iným veciam ste dali prednosť pred sociálnou oporou.
Je to však pochopiteľné. Prechádzame rôznymi obdobiami – niekedy sme zameraní na kariéru, inokedy na výchovu detí. Veľmi časté je napríklad aj to, že sa človek do niekoho zamiluje, ostatné vzťahy vytesní a sústredí sa výhradne na ten jeden. Vtedy ľudia z nášho života prirodzene odchádzajú. V takom prípade si treba povedať, že si z rekonštrukcie sociálnej siete urobíme prioritu a začneme na nej znova pracovať.
Aký prvý krok by ste odporučili k takejto rekonštrukcii sociálnej siete? Kde presne začať?
Človek si to môže stanoviť ako prioritu a jednoducho si to spísať: toto je situácia, v ktorej som tu a teraz, a toto je cieľ, kde by som chcel byť o týždeň či o mesiac. Celý ten pôvodne ochromujúci problém si treba rozložiť na drobné kroky.
Povedzte si napríklad: Dnes zavolám aspoň jednému kamarátovi alebo kamarátke z detstva či nedávnej minulosti a znova sa s nimi spojím. Ak to urobíte päťkrát, je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že sa niekto „chytí” a vznikne z toho pozvanie na kávu, obed alebo spoločnú prechádzku.
Môžeme sa však vydať aj inou cestou, ak sociálnu sieť naozaj nemáme alebo sme o tú svoju úplne prišli. Rozumiem, že k takejto situácii dochádza najmä vtedy, keď sa človek napríklad presťahuje do iného mesta alebo radikálne zmení kariéru. Vtedy odporúčam začať sa venovať veciam, ktoré máte radi. Či už je to cez šport, kultúru alebo akékoľvek iné hobby, v takomto prostredí prirodzene začnete stretávať ľudí s podobnými hodnotami. Budete si mať čo povedať a práve takto viete získať nové kontakty a priateľov.
Ako hanbu vnímajú ženy a muži a ako pristupujú k riešeniu intímnejších ochorení?
Na našej platforme K sebe, ktorá sprostredkúva sedenia medzi odborníkmi a klientmi, to vidíme úplne jasne. Až 80 % našich klientov tvoria ženy. Paradoxne, aj viac ako 80 % psychologičiek a odborníkov sú ženy, takže tie čísla do seba prirodzene zapadajú.
Pre mužov sú často emócie, priznávanie slabostí či vyhľadávanie bezpečného priestoru o niečo ťažšie. Verím však, že za všetkým stojí kultúra – jednoducho robíme to, na čo sme si zvykli a ako nás vychovali. S týmto nastavením však môžeme pracovať. Ak sme sa my chlapi naučili fungovať takto, dokážeme sa to aj odnaučiť. Môžeme sa naučiť lepšie vyjadrovať svoje vnútro, byť otvorenejší, viac pracovať so sebareflexiou a celkovo sa otvoriť novým skúsenostiam.
Čo by ste poradili súčasným ženám a matkám, ktoré vychovávajú budúcich mužov?
Už v tom najútlejšom veku by sme sa mohli snažiť nerobiť rozdiely v štýle: Takto sa má správať chlapec a takto dievča. Viem, že je to dnes veľmi pálčivá téma, no myslím si, že každý, kto sa voči takémuto prístupu vyhradzuje, úplne míňa podstatu veci. Matky sa predsa prirodzene snažia vychovať emočne vyspelých a zrelých mužov.
Obe pohlavia potrebujú dostatok času, rozhovorov a pozornosti. Pomenovávať emócie, venovať im priestor a korektne ich spracovávať – to je to najcennejšie, čo môžu matky svojim deťom odovzdať.
Pozrime sa na to ešte z iného pohľadu: deti sa od nás nesmierne veľa učia pozorovaním. Už od útleho veku vnímajú, čo sa deje medzi matkou a otcom (či partnerom) a ako spolu ľudia emočne komunikujú. Deti tieto vzorce citlivo navnímajú a neskôr kopírujú. Ten mužský vzor pritom nemusí predstavovať len otec. Môže to byť strýko, bratranec, sused, rodinný priateľ alebo starý otec. Vrátim sa teda k vašej otázke…
matka má chlapcom okrem iného sprostredkovať také mužské vzory, ktoré si skutočne zaslúžia nasledovanie.
Spomínali ste dôležitosť zdravých vzorov mužského archetypu a hovorili ste, že aj emócie potrebujú svoje jasné pomenovanie. Máme my Slováci problém s ich identifikáciou?
Moja skúsenosť hovorí jasne: keď sa v skupinovej terapii pýtam mužov na ich pocity v ohrozujúcich situáciách, svoje odpovede v zásade zužujú na tri kategórie – cítia sa „dobre”, „zle” alebo „normálne”. Týmito tromi pojmami ohraničujú celý svoj emocionálny svet a málokedy túto hranicu prekročia.
Vtedy zo stola vyťahujem takzvaný kruh emócií. V ňom je zakreslených šesť základných emócií, ktoré sa ďalej vetvia. Každá základná emócia má šesť sekundárnych a každá sekundárna má ešte ďalšie tri-štyri terciárne emócie.
Oni potom idú prstom po papieri a identifikujú sa: Aha, tak cítim sa šťastný. Ale ako presne? Som takýto alebo takýto. Práve takto dokážu určiť, ktoré konkrétne emócie sa v nich v tej chvíli ozývajú. Podľa mňa by mal tento kruh vlastniť každý. Často si totiž neuvedomujeme, že v našom vnútri zostávajú len úplné základy ako „šťastný”, „nešťastný”, „unavený” alebo „plný energie”. Rozhodne nám prospeje, ak budeme občas hlbšie skúmať konkrétne emócie, ktoré práve pociťujeme.
Myslíte si, že sa povedomie o duševnom zdraví na Slovensku zlepšuje? Že sa viac zaoberáme sami sebou?
Veľmi záleží na tom, koho sa opýtate. Napríklad nová generácia Z rieši duševné zdravie veľmi intenzívne. V tejto téme sa pomerne dobre orientujú, vedia pomenovať svoje emócie a rozumejú tomu, čo práve prežívajú. To, že chodia k terapeutovi či psychológovi, vám pokojne vyrozprávajú hneď potom, ako sa ich v električke opýtate, koľko je hodín – naozaj s tým nemajú žiadny problém.
Úplne inak je to u strednej a staršej generácie, kde je to stále stigma a téma, o ktorej sa radšej mlčí. Pretrvávajú predsudky, že problémy by sa mali riešiť výhradne za zatvorenými dverami. Spája sa s tým veľký pocit hanby a neochota vôbec priznať, že ide o duševný problém. Často sa objavuje názor, že „to nejako prejde” alebo že „treba len vydržať”.
Tento prístup je však veľmi škodlivý. Ľudia potom buď čelia výrazne zníženej kvalite života a stagnujú, alebo sa ich stav zhorší natoľko, že sa „preskočia tri levely” a končia rovno pri farmakoterapii – teda pri liekoch na nervy či na spánok.
Čo môžeme urobiť, aby sme v tomto smere podporili aj staršiu generáciu?
Vnímam to tak, že dnešná doba staršiu generáciu trochu izoluje. Odhadujem, že to spôsobuje najmä to, ako strašne rýchlo napreduje svet. Život, ktorý žili oni v čase svojej plnej sily, bol výrazne odlišný od toho, čo žijeme my dnes. Mám pocit, že nestíhajú držať krok s neustálou akceleráciou a cítia sa v súčasnom dianí čoraz viac stratení.
Pomôcť im môžeme predovšetkým tým, že s nimi budeme tráviť viac času. Mali by sme im dnešný svet trpezlivo približovať, vysvetľovať im ho a dbať na to, aby zostali súčasťou našich životov. To najhoršie, čo by sa im mohlo stať, je… ale nie, radšej tu skončím.