Peter a Lucia sa v minulej časti rozhodli, že sa vezmú. Vybrali si netradičný spôsob – dovolenku s priateľmi, ktorí im mali ísť aj za svedkov. Peter si vybral najlepšieho priateľa Paľa a Lucia dúfala, že sa jej podarí presvedčiť svoju kamarátku Simonu. Obávala sa, že Simonu nebude lákať Paľova prítomnosť.

Vybrali si dovolenku na Sardínii, pri jednej z najkrajších pláži ostrova. S krásnym bielym pieskom. Reklama od cestovnej kancelárie sľubovala fotky ako z dovolenky v Karibiku. A je to blízko aj cenovo prijateľné. Veľmi chcela aby tam bola. Ale malo to byť prekvapenie. Preto jej nemohla povedať nič, čo by naznačovalo že sa jedná o niečo viac ako len spoločnú dovolenku. Tak sa s Petrom dohodli. Veľmi preto dúfala že sa rozhodne že chce ísť sama od seba.

Keď Lucii ráno zazvonil telefón a na obrazovke sa jej objavilo Simonino meno, až sa jej od strachu spravila hrča v krku. Dobre, že Peter už išiel do práce. Inak by sa z nej asi neprestal smiať celý deň, aký má z toho stres. Dvihla telefón a snažila sa pôsobiť čo najviac nenútene.

„Ahoj Simi, tak ako si sa vyspala? Dúfam že do ružova.“

„Jasné, že do ružova. Ako inak. Kvôli tvojej dovolenke som ani oko nezažmúrila. Stále som nad tým rozmýšľala.“

„A na čo si prišla?“ Opýtala sa a čakala so zatajeným dychom na odpoveď.

„No na čo? Skús hádať. Jasné že pôjdem. To si predsa nenechám ujsť. Posledná párty za slobodna. Ako by to vyzeralo, keby som tam chýbala? Kto vlastne ešte ide?“

„No, tipni si.“ Podpichovala Lucia. „Kto iný ako Paľo, Petrov najlepší kamarát by mohol ísť s nami?“

„To som si mohla myslieť.“ Povedala Simona a na chvíľu sa odmlčala.

„Je s tým nejaký problém?“

„Ale nie, len to že sme si veľmi nesadli. On si o mne myslí že som namyslená. A ja o ňom, že je to hulvát prvej triedy.“

„Ale čo si. Určite si to nemyslí. Možno zo začiatku pôsobíš trochu prísne, alebo namyslene. Veď si pamätám, ako som sa ťa na začiatku školy niečo pýtala, a odpovedala si mi pomaly jedným slovom. Aj mne si sa zdala namyslená. Ale keď si sa rozrečnila, tak celá nafúkanosť zmizla. Uvidíš, aj jeho to prejde. Naisto.“

„Dobre, veľmi tam chcem ísť. Trochu si ma tým upokojila. Asi to kvôli tebe budem musieť risknúť. Aj keď si odišla a nechala nás posledný rok v štichu.“

„Ale nie, zase? Už som to počula minimálne stokrát. Ako ti mám vysvetliť, že som sem musela prísť?“

„Nijako, veď mám oči. Vy s Petrom ste pre seba ako stvorení. To keby som ja takého stretla, asi by som tiež kvôli nemu ostala hocikde.“

„Len mi prosím ťa sľúb, že to nebude nejaký Afričan, alebo niečo podobné.“

„Určite nie, keby sa to stalo tak ma isto odhovoríš, jasné?“

„Samozrejme. Predsa by som ťa nenechala urobiť nejakú hlúposť.“

„To som rada.“

„Teším sa že ideš. A uvidíš, že on nie je taký zlý ako sa ti zdá. Keď ste sa minule stretli, tak ho práve nechala frajerka. Mal v tom období alergiu na ženy. Akurát si mala smolu, že si ho stretla práve vtedy, keď bol taký nabrúsený, povýšenecký a ešte neviem aký. Ale Peter ho pozná dlho a tvrdí, že je super. A zase, medzi nami, nevyzerá zas tak najhoršie, že?“

„Veď nie, v tom máš pravdu,“ priznala nakoniec. Paľo bol kus chlapa, bol vysoký, dobre stavaný, ale rozhodne nie tučný. Mal hnedé vlasy, ktoré mu miestami nezbedne padali do očí a tmavohnedé oči. Keby chcel, určite sa nimi vedel pozrieť aj milšie.

„Tak super, veľmi sa teším že môžeš ísť!“ Zvolala Lucia a popritom sa smiala popod nos. „Môžeme ísť spolu na nákupy. Kúpiť si nejaké nové letné šaty, čo ty na to?“

„Dobre vieš, že nerada nakupujem. Ale že si to ty, tak s tebou pôjdem. A možno si niečo nájdem tiež.“

„Pevne verím, že áno, maj sa moja.“ A zložila. Hotovo, aspoň zatiaľ.

Poobede boli spolu s Petrom vybrať obrúčky. On chcel žlté zlato, ona biele. Nevedeli sa dohodnúť. Asi prvý krát. Nakoniec vybrali hladké obrúčky, akoby krúžky s ryhou uprostred. Peter chcel obrúčku zo žltého zlata a Lucii dali vyrobiť obrúčku z bieleho zlata. Do ryhy na jej obrúčke ešte mali vsadiť päť malých briliantov.

* * *

A je to tu, pomyslela si keď ráno otvorila oči. Dnes poobede letíme na dovolenku. Veci mala zbalené už týždeň, stále niečo prihadzovala, aby na nič nezabudla. Raz si spomenula na šľapky do sprchy, potom na dávno zabudnuté krásne letné šaty. Ešte šťastie, že začali dosť v predstihu. Už mali zbalené aj obrúčky. V príručnej batožine. Pre istotu. To by ešte chýbalo, aby sa im stratili cestou na dovolenku. A bolo by po prekvapení.

Všetci mali prísť k nim a od nich si vezmú taxík na letisko. Paľo prišiel v predstihu s mini batožinou.

„Ahoj, a kde máš veľký kufor? To ideš len takto, naľahko?“ opýtala sa ho Lucia hneď, keď vošiel dnu.

„Ale veď to je letná dovolenka. Predsa tam nepotrebujem milión hlúpostí. Ja som nenáročný chlapec.“

„No to určite.“ Povzdychla si a ťahala Petra bokom.

„So Simonou sme si vybrali krásne šaty, nevie, že ich bude mať na svadbe. Ale čo si oblečie Paľo? Veď v tom kufríku má sotva miesto na nejaké oblečenie. O plavkách a spodnom prádle ani nehovorím.“

„Nič sa neboj. Boli sme spolu nakupovať obleky akože už na svadbu. A ten jeho som vzal ja, že tam dávam ešte niečo upraviť. Aj na mojom. Už je dávno zbalený.“

„Uf, to mi odľahlo. Aj preto ťa tak milujem. Ty proste myslíš na všetko.“ Pobozkala ho tak vášnivo, až ich musel Paľo krotiť.

„Haló, nechajte si to na neskôr, dobre? Keď budete sami.“ Povedal im a tváril sa pohoršene. Ach jaj, stále sa asi nespamätal z toho rozchodu, keď ho tak vyviedol z miery jeden bozk. Len dúfala, že ho to na dovolenke prejde. Tam bude dievčat dosť, možno nejakú zbalí, ani nebude vedieť ako.

„Keď sme už pri tom, kde je tá tvoja kamoška. Nikde ju tu nevidím.“ Všímavý Paľo hneď zistil, že Simona chýba.

„Nič sa neboj, idem jej zavolať. Pre istotu. Ale ešte máme čas. Taxík tu bude až o hodinu. Zatiaľ sa posaď a môžete si dať nejaký aperitív s Petrom.“

Zavolala Simone. Po skončení školy prišla do Prahy za prácou a bývala u kamarátky. Zdvihla až po poslednom zvonení. „Haló kráska, tak kde si?“

„Mami?“ opýtala sa rozospatá Simona.

„Čosi, Lucia. Kde si?“

„Ach jaj, asi som zaspala. Včera sme boli trochu vonku posedieť a nejako sa to pretiahlo. A zabudla som si nastaviť budík.“

„Super, ty si šikulka. Ešte mám šťastie, že si mi vôbec dvihla. Lebo keď ty spíš, nezobudí ťa ani sto hromov.“

„No veď práve. Asi som to mala niekde v hlave, že mám vstať skôr.“

„Super, dúfam len že si zbalená. Daj sa rýchlo do kopy a príď k nám.“

„Uf, to asi nepôjde. Ešte som nič nezbalila. A kým sa umyjem a nachystám, tak to isto nestihnem.“

„Dobre, posledná šanca. Zastavíme sa po teba taxíkom, keď pôjdeme na letisko, dobre?“

„Pokúsim sa to stihnúť.“

„To by som ti aj radila. A hlavne si nezabudni tie krásne šaty, ktoré sme spolu kúpili. Nech sme poriadne kočky. A tiež doklady. Letenky máme my. Dohodnuté?“

„Jasné…“ odpovedala a pomaly začínala pochrapkávať.

„Vstávaj! Lebo ťa osobne prídem vytiahnuť z postele. Počuješ?“

„Rozkaz slečna, len som ťa naťahovala. Veď už som dávno von z postele a skladám si veci.“

„No dosť skoro si sa do toho pustila. Tak teraz makaj.“ A zložila. Keby ju nemala tak rada, tak by ju už určite dorazila. Toto sa jej podarí, keď majú ísť spolu preč? Lenže Simona bola veľká pohodárka. Tú len tak niečo z rovnováhy nevyvedie. Teda asi nič.

„Neuveríte, keď som jej volala, tak som ju zobudila. Ale už sa balí. Vyzdvihneme ju cestou na letisko.“ Oznámila chlapcom.

„Vieš, že ma to ani veľmi neprekvapuje?“, povedal Peter. Presne vedela, na čo myslí. Už ju poznal aj on dosť dobre. Ale mal ju rád takú aká bola. Vedel, že sa s Luciou kamarátia už dlho, tak mu to až tak nevadilo.

* * *

Konečne. Povedala si Lucia pre seba. Pozerala sa z okna lietadla. Boli na palube všetci, ktorí mali byť, a aj všetky ich batožiny, so všetkými dôležitými vecami. Konečne si mohla vydýchnuť. Teraz sa jej život úplne zmení.

Cesta autobusom na rezort bola celkom príjemná. Hlavné bolo, že netrvala dlho. Tak do hodinky. To sa ešte dá zniesť. Aj let bol v poriadku, žiadne neočakávané turbulencie, ani nič iné ich nepostretlo. Keď vystúpili z autobusu, delegátka ich zaviedla na recepciu, kde si mal každý spraviť check-in. Prihlásili sa ako dve dvojice. A to bola chyba. Keď Simona zistila, že bude s Paľom na izbe, dobre, že ju nevystrelo.

„Ty sranduješ, však?“ pozerala sa na Luciu očami ktoré hovorili, prosím ťa,povedz mi, že to nemyslíš vážne.

„Nesrandujem. Myslela si, že budeme spolu my a chalani budú tiež spolu?“

„Samozrejme. Veď predsa nebudem v jednej izbe s úplne cudzím chalanom.“

„Pozri, celý deň aj tak budeme spolu, alebo na pláži, alebo na výlete. A večer budeš taká unavená, že ti bude jedno, či tam niekto je, alebo nie. Schválne sme vám vybrali oddelené postele, aby s tým ani jeden z vás nemal problém. Alebo sme vám mali objednať každému sólo izbu a neskutočne to preplatiť?“

„Nie, jasné, že nie. Neviem čo to do mňa vošlo. Jasné, že chceš byť s Petrom. Možno by sme sa mohli aspoň potom na nejaké noci vymeniť, hm?“

„Určite, všetko dohodneme. A neboj sa, uvidíš že Paľo nie je taký zlý.“

„Tak tomu teda neverím!“ povedala a založila si ruky v bok. Trochu vysunula spodnú peru, aby bolo vidno, že to myslí vážne.

„Kto vie, možno sa ešte dáte dokopy.“ Pozrela na ňu šibalsky Lucia pohľadom, ktorý hovoril, nikdy nevieš.

„To nehrozí, nikdy!“ Vyhlásila Simona skalopevne presvedčená o svojej pravde.

„Kočky, čo tu stojíte? Poďme na izby. Nech si stihneme pred večerou ešte zaplávať.“ Podpichol ich Peter, keď sa postavil rovno medzi nich. Luciu vzal za pás a viedol ju hore.

„Vyzerá to, že budeme spolu bývať.“ Ozval sa Paľo hneď vedľa Simony. Zjavne už chlapci vybavili všetky veci s prihlasovaním a dostali kľúče od izieb.

„Už som to tiež zistila.“ Odvrkla mu. Ale potom, aby to nevyzeralo, že je fakt namyslená krava, tak mu už oveľa milšie s náznakom šibalstva povedala. „Mali by sme na nich niečo vymyslieť, spolu. Nech sa im to len tak ľahko neprepečie. Čo ty na to?“

Paľovi až zaiskrili oči, zjavne mu zahrala na strunu. „Výborný nápad. Môžeme ich topiť v mori. Aby vedeli, že sa s nami neoplatí zahrávať.“ A milo na ňu žmurkol.

„Vidím, že si nakoniec budeme dobre rozumieť,“ povedala mu a usmiala sa na neho.

Teraz mali spoločné tajomstvo a to z nich robilo partnerov. Aspoň nateraz. A zbytočne by si celú dovolenku len znepríjemňovali. Takto to bolo oveľa lepšie aj zaujímavejšie. Z izieb bol nádherný výhľad na areál pod hotelom a cestičku, ktorá sa kľukatila zeleňou, až sa strácala na pozadí takmer bieleho piesku. Piesok obmývalo more, pri brehu sa penilo do biela, ale čím viac sa vzďaľovalo od brehu, tým krajšie farby naberalo. Cez svetlo modrú až po tmavomodrú, ku horizontu už mala sivastú farbu.

Začali sa vybaľovať a rozdelili si postele. Paľo si zobral tú pri okne, a Simona druhú pri dverách. Po chvíľke boli hotoví. Zrazu niekto zaklopal. Pozreli na seba, lebo s Luciou a Petrom sa dohodli že sa stretnú dole v hale. Keď otvorili stáli tam obaja ich kamaráti.

„Ahojte, dlho sme sa nevideli.“ Zavtipkoval Peťo a už aj vošli do izby. Lucia išla hneď na balkón, z ktorého bol nádherný výhľad.

„Veď vy máte lepšiu izbu ako my. Aj oveľa lepší výhľad.“ Zreferovala im hneď.

„Tak ste nám to dobre vybrali,“ podpichovala Simona.

„No vidíš, a ešte si špekulovala, že nepôjdeš.“ Nedala sa Lucia. „Tak čo, ideme si zaplávať?“

„Jasné“ povedali jednohlasne Simona s Paľom. A žmurkli na seba. Budú ich tak topiť pod vodou, že to ešte nevideli.

„Aha, ešte ste spolu len chvíľu a už ste akí zladení.“ Petrovi nič neuniklo a žmurkol na kamaráta.