NAČÍTAVAM

Type to search

E_KNIHY MAGAZÍN OSOBNÝ ROZVOJ RELAX

Román na pokračovanie – Návrat domov, 14. časť

REDAKCIA
Share
plaz

Peter a Lucia majú dve deti a pekné manželstvo, ale napriek tomu začína mať Lucia na základe náhodne nájdeného emailu podozrenie, že Petrova asistentke môže byť pre ňu hrozba. Nechce to nechať len tak, a tak sa s Petrom porozpráva. Ten jej všetky pochybnosti vyvracia, Lucii sa však cíti neisto, pretože zatiaľ, čo ona s deťmi bývajú na Floride, Peter má za oceánom povinnosti s firmou.

Tuho rozmýšľala, čo by sa ešte dalo urobiť. Keby to bola vedela, najľahšie by bolo vrátiť sa v čase a vôbec ju neprijať. A zobrať nejakú starú milú pani. Lenže to už teraz spraviť nevedela. V tom ju niečo napadlo.

„Myslím že som na niečo prišla. Čo keby si tu ty ostal s deťmi a ja by som išla späť do firmy? Aspoň na mesiac. Možno keby ťa nevidela, tak by ju to prešlo, hm?“ opýtala sa s úsmevom. Zdalo sa jej to ako dobrý nápad. Mohla by ju sledovať, ako sa správa, prípadne jej niekoho dohodiť. Keby k nim niekto zaujímavý prišiel. Nenápadne. A pre istotu by boli aj oni od seba.

„Viem, že si šikovná, a zvládneš veľa vecí. Niektoré oveľa lepšie ako ja, ale neviem, či by bolo rozumné nechať vedenie celej firmy na tebe.“

„Mohli by sme povedať, že po tom náročnom obchode si sa cítil vyčerpaný, tak si zoberieš na chvíľu voľno a ostaneš tu, hm?“ Tá myšlienka sa jej pozdávala čím ďalej, tým viac. Ale jemu zjavne nie. Možno ešte na niečo prídu. „A na ako dlho si vlastne prišiel? Lebo si to ešte ani len nespomenul.“

„Spiatočnú letenku ešte nemám. Ale najviac môžem ostať taký týždeň.“

„To je zlé, dúfala som že ostaneš aspoň na mesiac.“ Povedala trochu skleslo. „Deťom veľmi chýbaš. Aj mne.“

„To rád počujem, že vám chýbam. Už som sa bál, že ste si našli za mňa náhradu. Nejakého super chlapa s veľkým džípom, ktorý vás berie na výlety aj s deťmi, a po nociach ti vyznáva lásku na terase za svitu mesiaca.“

„Kam na toto chodíš?“ povedala a pozerala na neho s takou láskou. Bol to zase on, presne taký, akého si ho pamätala. Jej starý dobrý Peter. Ten, do ktorého sa tak bláznivo zamilovala už po ich prvom spoločnom rande.

„Len aby si ty nejakej nešepkal hlúposti za svitu mesiaca!“ povedala rozhodne. Realita ju vytrhla z chvíľkového zasnívania.

„Jasné, že šepkám. Jedine tak sám sebe do postele. Po tom, čo skončím s vami na skype, som akurát tak hotový ísť spať.“

„Len pevne verím, že sám.“

„Prosím ťa, už mi s ňou daj pokoj.“ Povedal rozhodne a nahnevane.

„Aj ty mne. Nepísala mi predsa, že má niečo so mnou, ale s tebou.“

„Prepáč, ja viem.“ Trochu sa upokojil. Situácia sa zdala bez východiska.

„Bolo by tu ešte jedno riešenie.“

„Aké?“

„Také, jednoduché. Proste sa zbalíme a pôjdeme všetci domov. A hotovo. Budeme spolu, a deti cez prázdniny pošleme na nejaký jazykový kurz. Nastúpia normálne do školy, veď toho ešte tak veľa nezameškali. Možno sa bude dať urobiť nejaký výpis známok, alebo hodnotení, čo by im doma pomohlo. Veď sa neulievali a chodili tu do školy. Skúsili sme to, a zjavne to takto nepôjde, že my sme tu a ty tam. Asi sme mali radšej ostať doma. A možno by sa nič z toho nebolo stalo.“

Takto jej to dávalo najväčší zmysel. Veď čo budú mať deti z angličtiny a nových skúseností, keď sa im rozpadne jediná istota akú majú? Ich vlastná rodina. Oni sa môžu vrátiť. Ale Peter firmu presťahovať nevie, aby boli všetci spolu. Takto to asi bude najlepšie. Zrazu počula, ako hovorí.

„Ja neviem, a čo povieme ľuďom, prečo ste sa vrátili?“

„A čo koho do toho? Ja chodím a vyzvedám od iných prečo robia to čo robia?“ povedala nazlostene Lucia. Ako by mu viac záležalo na imidži ich rodiny, ako na rodine samotnej.

Čo povedia ľudia? To som doma počúvala často! A nie je to na nič dobré! Lebo jej mama sa bála pri všetkom, čo povedia ľudia. A strašne jej to liezlo na nervy. Do ich rodiny predsa nikoho nič nie je. Preto sa zaprisahala, že ona sa týmto heslom riadiť nikdy nebude!

„Nie, jasné že nie.“

„Vyzerá to tak že v stávke je oveľa viac ako sa zdá. Možno keď tu ostaneme, a ty tam tak sa nám rozpadne rodina. Na kúsky. Ako to potom dáme do kopy? A bude sa to vôbec ešte dať? Veď vidíš že sme tu len pár týždňov a aké už sú problémy.“

„Vidím, ale o to sa ty neboj. Katarínu zvládnem. Ideálne by bolo, keby odišla sama. A hlavne, aby si našla nový objekt.“

„Jasné, a teba z toho vynechala.“

„Samozrejme, veď o ňu vôbec nemám záujem.“

„Jedno šťastie.“

„Viem, že to vyzerá zle, ale my to zvládneme, spolu. Nájdeme riešenie, ktoré bude vyhovovať nám všetkým. Veď ešte máme pred sebou celý týždeň.“

„Ešte ma jedno riešenie napadlo. Čo keby sme ju dali zabiť?“ Pozerala na neho s vážnou tvárou, ale veľmi sa musela premáhať aby sa nerozosmiala.

„Už ma to tiež napadlo. Ale to by nám nijako nepomohlo.“ Povedal on vážne.

„Ale ja som ti to povedala len zo žartu. Chcela som vidieť ako budeš reagovať. Čakala som rezolútnejšie odmietnutie.“

„Už som sa zľakol, že to myslíš vážne.“ Povedal jej. „Ale veríš mi, že som s ňou nič nemal, však?“

„Neviem, stále mi to pripadá nejaké podozrivé. Nemyslíš?“

Tváril sa tak nešťastne, až jej to prišlo ľúto. Asi je v tom fakt nevinne. Ale istotu stále nemala. Rozhodla sa však, že kým sa nepotvrdí opak, bude pri ňom stáť aj naďalej. Bol to stále jej muž, jej Peter. Ako by jej ho mohla nejaká prebrať?

„Pozri, dohodnime sa, že ti verím. A že si s ňou nič nemal. Ale keď v budúcnosti zistím, že si ma klamal, tak ti garantujem že to oľutuješ.“ Hovorila vážnym hlasom a veľmi pomaly. Zdôrazňovala každé slovo, aby vedel, že to myslí vážne. Nenechá zo seba robiť tú druhú, ktorá je taká naivná, že nič nevidí a všetky signály prehliada. A ešte sa ako slúžka stará o deti. Kým on si užíva a vedie bezstarostný život. S jediným problémom, aby sa to neprevalilo. „Takú Luciu, akú ti potom predvediem, si ešte nezažil.“

„Dobre, jasné, súhlasím so všetkým, čo si povedala. Viem, že to vyzerá podozrivo, ešte navyše keď si tu, ale ja s ňou naozaj nič nemám. Musím jej len niekoho iného podhodiť. A už aj viem koho.“

„Koho? Poznám ho?“

„Bol u nás len nedávno, už ste boli tu. Má malú firmu, ale veľmi sľubne sa rozbiehajúcu. Z toho, ako rozprával, som pochopil že nikoho nemá. On by bol ideálny kandidát. Mladý, perspektívny a už teraz veľmi šikovný.“

„To znie ako ideálny chlap. Počuj, keď ho nebude chcieť ona, tak som tu ešte ja.“ Podpichovala, koľko to išlo. Mala pocit, že proste musí, aby si nebol on ňou taký istý. Keď ona stále netušila, či je na tej jeho nevere niečo pravdy. Môže predsa aspoň podpichnúť, veď nerobí nič zlé.

Rozosmial sa a začal ju štekliť. „Tak ty si myslíš že ti budem dohadzovať ešte mladých zajačikov, čo? To by si chcela?“ Smiala sa a od šteklenia sa tak zvíjala, že skoro spadla z kresla. „Mám lepší nápad.“

Zobral ju na ruky. Stále ju vládal uniesť. A to sa jej veľmi páčilo. Ako za mlada. Stále síce boli mladí, ale pár kíl sa na ňu za tie roky a dve tehotenstvá predsa len nalepilo. Jemu sa ale stále páčila a nezabúdal jej to hovoriť.

Doniesol ju dnu, a položil na gauč. Sklonil sa nad ňu a začal ju pomaly vyzliekať, stále ju bozkával, všade kde sa odkrývala jej nahá pokožka. „Strašne si mi chýbala, milujem ťa, veľmi.“ Zo seba strhol šaty v sekunde. Ani si to nestihla všimnúť, že by sa vyzliekal. Zrazu pred ňou stál v celej svojej kráse. Mužné telo z ktorého sálala svieža vôňa pri každom pohybe a pripravený na všetko. „Poď ku mne“ zašepkala sotva počuteľne. Na to čakal, na pozvanie.

* * *

Keď otvorila oči zistila, že sedí sama na gauči. Asi po tom krásnom milovaní zaspala. Išla do spálne a do sprchy. Obliekla si čisté veci, a keď prišla dole, videla, že Peter sedí na terase. Išla teda von za ním.

„Takto sa to robí? Že sa zobudím a teba nikde?“ hovorila mu milo.

„Pozeral som sa na teba dlho, ale normálne si zaspala, tak som sa išiel poprechádzať po pláži a potom som prišiel sem.“ Vysvetlil jej jednoducho. „Nepôjdeme sa niekam najesť? Som strašne hladný. Kedy chodia deti zo školy?“

„Čože, tie donuty ti nestačili? Veď ťa to malo zasýtiť aspoň do večera.“ Povedala mu so širokým úsmevom a trochu ironicky. Aby vedel, že si z neho len uťahuje. „Môžeme ísť do Olive Garden, je super. Nie je to ďaleko. Deti ešte nebudú doma minimálne tri hodiny. Máme teda dosť času.“

Nasadli do auta a vyrazili. Do Destinu to bolo asi dvanásť míľ, ale na USA to bola úplne krátka vzdialenosť. Za chvíľku boli tam. Hneď pri vchode ich privítali a usadili k stolu. Objednali si vodu a Chicken Parmigiana pre Luciu a Peter sa nechal zlákať na Tour of Italy. Obaja mali kuracie prsia obalené v cestíčku z parmezánu a vyprážané. Lucia mala ako prílohu špagety s omáčkou marinara a Peter mal k mäsu ešte lasagne a cestoviny s omáčkou. Kým čakali na jedlo, doniesli im Cézar šalát v miske pre ich stôl. Ako pozornosť podniku. Hneď sa do neho pustili. Problém bol len v tom, že keď im doniesli jedlo, vlastne už ani takí hladní neboli. Ale keď si ho objednali, museli ho aj zjesť.

Boli rozosmiati a roztopašní, ako si jeden druhému dávali ochutnávať svoje jedlo. Ako malé deti. Už to potrebovali, na chvíľu vypnúť. Dobre im to obom padlo, hlavne po dnešnom ráne. Lucia zrazu zvážnela. Peter nechápal čo sa deje. Keď sa otočil za seba, uvidel mladého muža ako sa usmieva na jeho ženu. Prečo to robí? O chvíľu k nim podišiel. Bol vysoký, dobre vypracovaný ale nie príliš. Vlasy mal prehodené nabok a skoro blond, vyťahané od tunajšieho slnka, okuliare Ray Ban zastrčené vo vlasoch. Mal na sebe biele polo tričko a béžové kraťasy. Na nohách svetlo hnedé plátené topánky. Plážový chlapec. Oslovil Luciu.

„Ahoj, tak ako sa máš? Kedy zasa prídeš?“ správal sa viac ako priateľsky. Aspoň Petrovi to tak pripadalo. A prečo jeho žena vôbec pozná takého krásavca. Odkiaľ sa poznajú ho zaujímalo asi najviac.

Keď sa Lucia prebrala z prvotného šoku, tak povedala. „Rada by som prišla, ale budúci týždeň nemôžem. Mám tu na návšteve manžela. Toto je Peter, môj manžel a toto je Nate, inštruktor golfu.“

Peter sa postavil, aby si s ním podal ruku. Síce sa mu do toho veľmi nechcelo, ale vedel, čo sa patrí. Veď Lucia ho predsa nezamlčala, nepovedala, že má na návšteve brata. Aj tak sa cítil nejako zvláštne. Prečo mu nič nespomenula. Ani slovkom. Vôbec netušil, že chodí na nejaký golf.

„Možno niekedy prídeš aj ty na hodinu, dobre?“ povedal mu priateľsky.

Určite. Už som tam. Pomyslel si Peter. A ešte ťa nechám, aby si mi balil ženu pred mojimi očami.

„Rozhodne tu istý čas budem, možno sa nájde čas aj na golf.“ Povedal zdvorilo. Toto mu nemohol nikto uprieť. Vždy sa vedel dokonale ovládať. Niekedy to až nechápala, ako ho nič nevedelo vyviesť z miery.

„Ďakujeme pekne za ponuku, Nate, maj sa.“ Rozlúčila sa s ním Lucia.

„Kedykoľvek, prajem ešte pekný deň.“ A odišiel.

Peter bol chvíľu ticho a potom spustil. „Čo to akože malo byť?“

„Nerozumiem, čo myslíš?“

„No ten chlap, ako ťa balil.“

„Nate? Ale nebuď smiešny, veď je oveľa mladší. Bola som u neho pár krát na hodine. Aby som sa niečo naučila. Keď už som tu, kde je golfové ihrisko na každom kroku.“

„Vôbec si mi nespomenula, že by ťa bavil golf. Alebo, že by si ho niekedy chcela hrať.“

„Nikdy si sa na to nepýtal. Pripadalo mi to ako dobrý nápad. Trochu vypadnem z domu a idem medzi ľudí.“

„Super, rovno do náručia toho krásavca, že?“

„No dovoľ, čo si to o mne myslíš? Tak tebe tu príde mail, že ťa čaká tá krava doma, a ja to mám prejsť, akože sa nič nedeje a veriť ti? A ty ma tu vidíš, ako sa v reštaurácii priateľsky rozprávam s iným mužom, a už je z toho problém?“

Na jednej strane bola rozhorčená, čo si to Peter dovoľuje. Veď nerobila nič zlé. Ani ju len nenapadlo niečo si začať s takým mladíkom. Navyše stále bola len s deťmi. Chcela mať pocit, že robí aj niečo pre seba. Niečo pre zmenu, miesto, kam môže ísť a byť sama sebou. Nie len matka, upratovačka a kuchárka v jednej osobe. A manželka na diaľku. Tu aspoň stretla nových, a hlavne dospelých ľudí. Sem-tam s nimi prehodila pár slov, ale to bolo všetko.

Dosť jej lichotilo, ako to Petra vytočilo. Nedal na sebe nič poznať, a Nate určite netušil, čo sa mu honilo hlavou. Ale ona to vedela. Po tých rokoch už áno. Jednoducho žiarlil. Tá predstava. že jeho žena ide aj niekde von a s niekým ešte takým mladým, ho úplne vyviedla z miery. Keď videl, že sa stále tvári urazene, a v jedle sa len prehrabáva, ale už nič neje, tak jej povedal milším hlasom, skoro šeptom.

„Prepáč. Ja viem, že som to prehnal. Nemám právo ti rozkazovať, čo môžeš a čo nemôžeš robiť. Veď o nič nejde, tak je?“

„Presne tak.“

„Proste som začal žiarliť, keď som videl, ako sa k tebe má. Nevedel som to nijako kontrolovať. Myslel som, že od zlosti vybuchnem. Nie som zvyknutý, že sa okolo teba takto točia muži. A navyše, keď som tak ďaleko.“

„Prosím ťa, to trochu preháňaš nie? Akí muži? Veď ma oslovil len jeden, aj to ho poznám. Predsa neprišiel za mnou nikto cudzí, že slečna kúpim vám drink. Alebo áno? Nechápem, o akom balení tu rozprávaš.“

„Asi to je tým odlúčením. Proste mi k tebe nesedí iný muž, len ja.“ A blažene sa usmial.

„Super, preto ešte nemusíš začínať s výsluchom. Koľkokrát som ťa volala, aby si prišiel? Ty si stále nemohol.“

Veď sa ho toľko naprosila, aby už prišiel. Že chýba deťom aj jej. Lenže sa to stále odsúvalo. Kvôli práci. A tu má výsledok. Niekto ju osloví a má čo robiť, aby to predýchal. Takého ho veru nespoznávala.

„Viem, ale fakt to nešlo. Stále sa ten obchod naťahoval a odkladal. Vždy ešte boli potrebné nejaké zmeny a vylepšenia, lebo to nechceli podpísať. A kým sme to dotiahli do finálnej podoby, tak to trvalo nie dva, ale skoro osem týždňov.“

„Verím ti, ale potom sa nemôžeš sťažovať, že nevieš úplne o všetkom. Keby si tu bol, tak by si to vedel. Tak ako ja. Keby som bola tam, hneď by som vedela, čo je na tom maili pravdy.“

„Nič pravdy na ňom nie je. Všetko si to vymyslela, aby nás rozoštvala. Preto, že sa jej nedarí, nemôže sa nikomu inému z jej okolia.“

„Myslíš? Veď predsa nie je taká hlúpa. Vie, že tým nič nezíska.“

„Možno, ale asi neznesie pohľad na niekoho iného, že sa mu darí, že je šťastný a spokojný. Sú predsa aj takí ľudia. Len netušia, že takto si sami pília konár pod sebou. Že toto im žiadne šťastie neprinesie.“

„To jednoznačne. Pôjdeme už? Vyzerá to, že sme dojedli. Na kávu sa zastavíme po ceste v Starbucks.“

„Som za.“

Poprosili si účet. Platil Peter a nechal a aj dosť navyše. Keď je zákazník spokojný, je zvykom nechať čašníkovi od desať do dvadsať percent z účtu. Funguje to tak vďaka tomu, že zákazníci sú na to naučení. A navyše, čašník má nižšiu ako minimálnu mzdu, niečo pod štyri doláre. Možno je to preto, aby bol motivovaný byť k zákazníkom milý a nápomocný a ponúkať dezerty a kávu. Lebo čím viac si zákazník objedná, tým vyššie sprepitné nakoniec dostane. A navyše, takto sa náklady na personál presúvajú zo strany majiteľa na stranu zákazníka. Takže stravovanie sa výlučne v reštauráciách vychádza dosť draho.

Zastavili sa kúpiť si kávu, neďaleko ich domu. A zobrali si ju so sebou. Dajú si ju vonku na terase. Na to, že doma už bola jeseň v plnom prúde, tu to stále vyzeralo ako v lete. Aj keď náznaky prichádzajúcej jesene sa už ukazovali aj tu. Stále bolo dosť teplo, ale nie príliš horúco. Voda v mori bola po lete vyhriata ako v bazéne. Len čistejšia, prírodnejšia a zdravšia. Jednoducho všetky plus, aké sa dá mať.

Obaja si sadli na terasu, presne na tie isté stoličky ako ráno. Popíjali kávu a sedeli tam ticho. Nikto nepovedal pol slova. Keď sa to ticho už nedalo vydržať, povedala mu Lucia:

„Myslíš, že by si vedel aspoň na čas riadiť firmu na diaľku?“

„Presne nad tým som teraz uvažoval. Nikdy som nemal súhlasiť s tým, aby ste odišli sami. Buď ideme všetci alebo nikto. Ešte nad tým musím porozmýšľať.“

„Čo keby sme deti ospravedlnili na budúci týždeň zo školy, teda ak budú chcieť a išli niekam na výlet?“

„Dobre, môžeme. Ale mne to pripadá ako dovolenka už aj tu. Krásny dom, pred ním pláž s oceánom. Ideálne na kúpanie. Viem si predstaviť tu ostať natrvalo. Musím ťa pochváliť, dobre si to vybrala.“

„Ó, ďakujem. Pochvala od teba fakt stojí za to. Asi preto že ich rozdávaš tak raz za rok, že?“

„Nemôžem ťa prechváliť, potom by si bola namyslená a utiekla by si mi s tým mladým inštruktorom golfu.“

Vedela, že podpichuje a páčilo sa jej to tak. V tichu si vychutnávala kávu. Ten pokoj a ticho boli na nezaplatenie.

Tagy
REDAKCIA
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

You Might also Like

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X