NAČÍTAVAM

Type to search

BLOG MAGAZÍN RELAX

Román na pokračovanie – Návrat domov, 15. časť

REDAKCIA
Share
golf

V minulej časti príbehu z pera Jany Bilej ste sa dozvedeli, ako sa Peter snaží vyvrátiť Luciine podozrenie ohľadom jeho asistentky. Lucia mu uverí a zmieria sa. Na druhý deň náhodne stretávajú v reštaurácii Luciinho trénera golfu, Nata, na ktorého Peter začne trochu žiarliť. To však Lucii lichotí.

„Aha, tak tu ste! My v škole zarezávame a vy sa tu vyvaľujete na terase?“ ozval sa za nimi Emkin hlas.

A už je po tichu, pomyslela si Lucia.

„Trochu sme vyšli von, nemohli sme?“ povedala jej späť. „Ako bolo v škole?“

„Super. Pani učiteľka mi pochválila projekt.“

„Vždy som vedela, že si šikovná.“

„Najšikovnejšia na svete!“, pridal sa Peter.

„No len ju toľko nechváľte, lebo za chvíľu bude taká namyslená, že sa s ňou nebude dať vydržať,“ sťažoval sa Peťo. Pomaly začínal rozprávať ako Peter.

„Nič sa neboj, ty si tiež šikovný až-až.“ Povedala mu Lucia a rukou mu prešla po vlasoch. Bol už skoro taký vysoký ako ona. Zakrátko bude na hladkanie po vlasoch potrebovať rebrík.

„Čo by ste povedali, keby sme vás na budúci týždeň ospravedlnili zo školy? Aby som s vami mohol stráviť trochu času, lebo môžem ostať len trochu viac ako týždeň.“

„A nemôžeš si to nejako zariadiť, aby si mohol pracovať odtiaľto?“ Pýtala sa Emka úpenlivo.

„Rád by som tu ostal, ani nevieš ako. Všetci ste mi už veľmi chýbali. A je tu fakt krásne. Ale firmu nemôžem nechať bez dozoru.“ Snažil sa im to vysvetliť ako najlepšie vedel. Ale veľmi to nezaberalo. Zjavne ho chceli mať tu. Vyzerá to tak, že sa bude musieť rozhodnúť, rozmýšľala Lucia. Buď ostane s nimi, a niekoho poverí dočasným riadením firmy. Len ako to potom bude vyzerať? Alebo sa všetci vrátia domov. Deti nastúpia do školy a budú pokračovať ďalej. Ani jedno riešenie nebolo ideálne, ale žiadne iné ju nenapadali. A ostať rozdelení zjavne nikomu neprospieva. Keby aspoň vedel prísť častejšie. Ale aj letenky nie sú zadarmo. Čo si to len vymysleli?

„No, skúsim sa ešte porozprávať s jedným kamarátom. On by mi možno vedel pomôcť a potiahnuť to za mňa. Aspoň na chvíľu. A potom uvidíme.“ Snažil sa ich upokojiť.

„Bolo by úplne super, keby si tu s nami mohol ostať.“ Rozplývala sa Emka. „Je tu fakt krásne.“

„Tak a teraz, kto chce ísť budúci týždeň do zábavného parku v Orlande?“ opýtala sa Lucia, aby deti už netrápili Petra. Videla na ňom, že je z toho sám rozrušený. Asi prvý krát v živote ho videla v takejto situácii, že nevedel, čo robiť. Pretože Peter mal stále plány. A väčšinou mu vychádzali. Zato ona nie. Skôr sa riadila momentálnymi pocitmi, alebo tým, kam ju to ťahalo.

„Ja chcem ísť, určite!“, povedal rýchlo Peter a tvár sa mu rozžiarila. Už ich s tým hodnú chvíľu naťahovala a malo to taký účinok, ako si myslela.

„Ja by som radšej ostala doma.“ Začala Emka. „Chcem tu ockovi všetko poukazovať.“

„Do Orlanda aj tak pôjdeme až v utorok, na dva, možno tri dni. Podľa toho, ako sa vám tam bude páčiť. Zatiaľ to tu môžeš ockovi poukazovať a budeme leňošiť na pláži, dobre?“

„To je super!“, tešila sa Emka.

„A teraz domov, umyť ruky, prezliecť sa a urobiť si úlohy. Ja zatiaľ pripravím večeru. Potom vás zavolám.“

Obaja poslušne odišli do domu. Ešte, že si ich tak dobre vycvičila.

„Keby tu neboli deti, tak sa na teba hneď vrhnem.“ Pošepkal jej do ucha Peter.

„To ti verím, ale mám pre teba lepší plán. Môžeš mi pomôcť s večerou.“ A široko sa na neho usmiala. Vedela, že mu to môže povedať. A že on jej ochotne rád pomôže. Doma spolu zvykli variť stále. Jednak to išlo rýchlejšie, a mohli sa aspoň nerušene porozprávať, keďže deti s prípravami väčšinou pomáhať nechceli.

Iné to bolo, keď piekla koláč. Vtedy jej namiesto Petra pomáhala Emka. Lucia sa tešila, že jej chce pomôcť aj sa niečo naučiť. A ona bola rada, že môže robiť to, čo mamka. Cítila sa taká veľká, skoro ako dospelá.

„To môžem. Teraz. Ale potom príde na rad môj plán.“ A veľavravne sa na ňu pozrel.

Spravili spolu večeru a zavolali deti. Niet nad spoločnú rodinnú  večeru. Stále niekomu treba niečo podať, jeden nemá vodu, druhý víno. Už si na to zvykla, že keď niekto niečo potrebuje, tak odbehne od stola a donesie to. Spoločná večera stmeľuje rodinu. Jednoznačne. Mala to overené.

* * *

Na takéto soboty by si vedela zvyknúť. Deti ešte spali, keď ju Peter zobudil bozkom. „Vstávaj kráska. Dosť bolo vyspávania. Už som ti hovoril, že žena je najkrajšia hneď ráno, keď sa zobudí?“ povedal jej Peter.

Už to počula asi milión krát, ale stále sa jej to nezunovalo. Takto jej dával najavo že ju miluje. A jej sa tento spôsob nadovšetko páčil. „To som ešte nepočula.“ Podpichovala.

„Tak poď spachtoška, dáme si na terase kávu. Kým vstanú deti.“

Veľmi sa jej nechcelo, ale vyšla z postele. Umyla sa, obliekla a zišla dole po schodoch. Sedel na terase a pozeral sa do diaľky. Vyzeral taký zamyslený, až sa zľakla, že ju čakajú nejaké zlé správy.

„Poď si ku mne sadnúť. Potrebujeme sa porozprávať.“ Povedal jej vážnym hlasom.

Poslušne si vedľa neho sadla. Uvidíme, čo sa deje. Ale neveštilo to nič dobré.

„Včera som ti nepovedal úplnú pravdu. Vieš o tom večierku na desiate výročie firmy?“

„Viem, ale to som už bola tu.“

„Práve. Na tom večierku som dosť pil, lebo som bol nešťastný, že nie ste doma. Aj s firmou to nevyzeralo práve najlepšie, nedarilo sa nám dotiahnuť ten obchod. Ale všetko si pamätám. Normálne sme sa bavili s Katarínou, keď ma zrazu pobozkala. Nechcel som z toho robiť vedu, aj ona dosť pila. Myslel som si, že si nebude nič pamätať a že to bolo len momentálne pobláznenie. Ale na ďalší deň v práci po mne zas vyštartovala. Zamkla kanceláriu a začala sa na mňa lepiť.“

„A ty si nepovažoval za dôležité mi niečo o tom povedať? Aspoň, aby som vedela čo sa deje.“

„Myslel som si, že to vyriešim sám. Ale čím viac som ju odháňal, tým viac ma otravovala a dobiedzala. Nakoniec to zašlo tak ďaleko, že sa začala naozaj chovať ako by sme niečo spolu mali. Aj pred cudzími. Proste chodila s rozopnutou blúzkou, alebo roztrhnutými pančuchami. Ako by sme práve boli po tom. Tak som si povedal, že toho bolo dosť a dal som jej čas na hľadanie práce. Aby odišla. Práve včera bol posledný deň čo bola vo firme, tak sa asi chcela pomstiť.“

Lucia neverila vlastným ušiam. Prečo jej o tom nič nepovedal? Veď si stále všetko hovorili. Ešte si z nej uťahovali, že takýmto štýlom niekoho nezbalí. A keď sa im bude sama ponúkať, tak sa potom k nej budú správať ako k rohožke. Použiť a vyhodiť. A v jej neprítomnosti skúšala to isté na jej muža.

„A po tom, čo si mi práve povedal, ti mám veriť, že si s ňou nič viac nemal? Včera si s ňou nemal ešte vôbec nič, dnes už tu bol bozk vraj z jej strany. A zajtra čo? Omylom alebo náhodou som s ňou spal?“

„Ako omylom? To snáď nemyslíš vážne. Veď jasné, že viem keď s niekým spím. A nedá sa to spraviť omylom. Mám svoje zásady. To predsa dobre vieš.“

„Práve že neviem. Peter, ktorého poznám by mi o tom všetkom dávno povedal, keby o nič nešlo. Ešte by sme sa na tom spoločne zasmiali. A spoločne by sme sa rozhodli čo budeme robiť. A ako s ňou treba naložiť. A nie, že ty to necháš zájsť takto ďaleko. Vôbec ti nezáleží na tom, či ti verím, alebo nie?“

Veľmi sa snažila aby sa nerozplakala. Boli spolu takí šťastní, prekonali všetko, čo ich stretlo a ešte ich to zblížilo, a teraz toto? Na chvíľu vytiahne päty z domu a on si tam robí, čo chce? Alebo, čo chce niekto iný. Vôbec netušila, čo má robiť. Bola taká zmätená ako ešte nikdy.

„Jasné že chcem, aby si mi verila. A uvedomujem si, že to môže vyzerať všelijako. Ale verím, že vo svojom srdci vieš, že by som ti nikdy neublížil. Dostal som sa do toho nevinne. A potom to už vyzeralo všelijako, lebo sa začala divne správať. Takže som sa bál, že by si mi to neuverila len takto cez skype. Vedel som, že prídem osobne skôr alebo neskôr. Keby ti nebola vypisovala, tak by som ti to povedal už včera.“

„No super. A to mi má akože ako pomôcť?“

„Viem, že nijako. Len sa ti snažím vysvetliť, ako to naozaj bolo.“ Povedal a sklonil hlavu. „Veľmi si želám, aby si mi zase verila, na 100 %.“

„Tak vieš čo? Vyskúšame si to na jeden deň obrátene. Ja si spravím voľno, a ty môžeš byť s deťmi. Veď si ich nevidel skoro dva mesiace. Tak si ich môžeš trochu užiť.“

Postavila sa a odišla z terasy. Obliekla sa, zobrala si kabelku a odišla preč. Netušila, ako to s nimi dopadne, momentálne to vyzeralo dosť zle. Keď si niečím bola istá, tak tým, že by nikdy žiadnu neveru netolerovala. Za žiadnu cenu. Lebo keď človek zradí raz, urobí to znovu. A v tej najnevhodnejšej chvíli. Aj keď asi nič také, ako vhodný čas na neveru neexistuje. Tá je proste neprijateľná vždy.

Ako by sa asi mala cítiť po boku takého muža, ktorý bol schopný ju podviesť? Dokázala pochopiť, že sa cítil sám a opustený. Ona mala aspoň deti. Síce mala viac starostí, ale mala aj niekoho blízkeho. Mala koho objať, keď jej bolo smutno, alebo sa cítila osamelá. Ale on nikoho takého nemal. Z toho pohľadu by to dokázala možno nejako rozumne vysvetliť. Sama pre seba. Ale bála sa toho, že o pár dní sa jej prizná ešte s niečím horším. A to vedela, že tolerovať nemôže. Ani sa tváriť, že sa nič nestalo. To proste nešlo. Aj keby mala o všetko prísť. Ale nemohla prísť o vlastnú sebaúctu. Musela byť schopná žiť sama so sebou. A keby niečo také tolerovala, alebo pred tým zatvárala oči, išla by sama proti sebe.

* * *

Zaparkovala pred kaviarňou Starbucks. Išla na kávu a niečo sladké k tomu. Potrebovala to na nervy. Aby sa trochu upokojila a utriedila si myšlienky. A rozhodovala sa, čo s načatým dňom. Na nakupovanie bolo ešte skoro, obchody boli zavreté. A aj tak to nie je všeliek. Človek často kúpi kopec vecí, ktoré ani nepotrebuje. Možno ju niečo napadne neskôr.

kava zena

Foto: pixabay.com

„Prosím, čo si dáte?“ oslovila ju slečna pri pokladni. Ani si nevšimla, kedy prišla na rad.

„Dám si čokoládový muffin a karamelovo-orieškové frapučíno bez šľahačky.“ Tu sa musím držať. Pomyslela si. Nervy alebo chuť na sladké nemohli pokaziť jej takmer dokonalú postavu. Veď sa tu dá chodiť v plavkách skoro celý rok. To by bolo škoda, keby sa musela skrývať kvôli kilám navyše. Hlavne, keby to boli kvôli nervom zo vzťahu.

„Samozrejme. Tu je muffin aj frapučíno, prajem vám pekný deň.“ Povedala jej pani za pokladňou.

Zaplatila a išla si sadnúť na miesto neďaleko od dverí a pri okne. Aby videla von a mohla sa pozerať na ľudí, ktorí míňali kaviareň. Vonku zastalo auto. Čierne a vyblýskané SUV. Netušila, aká to je značka. Tak sa len tak pozerala, kto z neho vystúpi. Ostala milo prekvapená, keď ho zbadala. Veď to bol Nate, jej inštruktor golfu. Tak toho by tu teda nečakala. Myslela si, že balí niekde bohaté paničky. Akou sa asi mohla zdať aj ona.

Vošiel dnu, ale ani si ju nevšimol. Išiel hneď k pokladni a objednával si kávu a raňajky. Presne ako ona. Nebude na neho predsa civieť ako keby ho nikdy nevidela. Preto sa otočila a zasa pozerala z okna. Autá začali pomaly pribúdať na parkovisku. Bola taká zaujatá pozorovaním toho, čo sa deje vonku, že si ani nevšimla ako prišiel Nate až k jej stolu.

„Dobré ráno Lucia.“ Keď to počula skoro podskočila. Lebo ho vôbec nevidela prichádzať. Bola príliš zabratá vo svojich myšlienkach.

„Dobré ráno, Nate, ako sa máš?“ opýtala sa.

„Ale dobre, ale mohlo by to byť aj lepšie.“

„Skúsim hádať. Nejaká slečna ti dala košom?“

„To mám napísané na čele?“

„Nie, vôbec nie. Ale ten výraz poznám. Trápi ťa láska.“ Povedala s dôrazom na slovo láska. Vyzeral tak, že tú pravú lásku ešte ani nezažil. Skôr jej pripadal ako typ, ktorý balí každú, ktorá sa dá. A keď sa niečo náhodou podarí, dobre pre neho. Ale zo žiadnej si veľkú hlavu nerobí.

„Veď to. Asi som večný smoliar. Zostanem už navždy sám. Žiadna ma nechce.“

„Ale chudáčik. To si skôr ty nevieš vybrať, ktorej skôr kurizovať, že?“ Povedala mu so širokým úsmevom. Vyžívala sa v tom, že mu môže naložiť. Možno čiastočne aj za Petra. Veď to je predsa tiež chlap.

„Viem, že to tak možno vyzerá, lebo tento názor počúvam často. Ale nie je to tak. Ja už by som sa chcel naozaj usadiť a mať deti. S tou pravou, samozrejme.“

„A aké máš na ňu nároky? Možno je problém v tom.“

„Práve, že nič strašné. Aby bola milá, dobrá a aby sa mi páčila.“

„No tak to nie si taký náročný ako vyzeráš.“

„Tak potom prečo je to taký problém?“

„Možno hľadáš na zlých miestach.“

„Viem, že diskotéka nie je to pravé miesto. Aj keď niektorí môžu nájsť šťastie aj tam. Už som skúšal aj nakupovanie v potravinách, a stále nič.“

„Možno tam chodíš v zlom čase.“ Dodala zamyslene. „Keď dievča pracuje, väčšinou tam príde až po práci, tak skús po tej piatej poobede.“

„Vyskúšam.“ Povedal a usmial sa na ňu. Biele zuby žiarili pri jeho opálenej pokožke. „Už asi pôjdem do práce. Hoci mi práve pred chvíľou jedna pani odriekla hodinu. Nechceš si trochu zatrénovať?“

Chvíľu rozmýšľala, ale aj tak vlastne nevedela, čo robiť. A nakupovať celý deň sa jej tiež nechcelo. Preto súhlasila. „Dobre, pôjdem, aby som sa zlepšila čím skôr.“

Každý nasadol do svojho auta a išli na ihrisko. Ešte dobre, že nosila palice a všetko potrebné v kufri auta. Aj náhradné oblečenie. Rýchlo sa v aute na zadných sedadlách prezliekla do bieleho polo trička a béžových nohavíc.

„Tak už som pripravená, tréner.“ Povedala, keď vyšla z auta. Už tam čakal. Zatiaľ bol vnútri dohodnúť sa, dokedy môžu trénovať.

„To je výborné. Ideme natrénovať len odpal, alebo si chceš normálne zahrať?“

„Asi radšej tú normálnu hru.“ Povedala to preto, aby nemyslela stále na Petra. Ako jej niečo také mohol zatajiť? A má mu veriť, že to bolo všetko? Čo keď toho bolo viac, oveľa viac? Len sa jej to bojí povedať.

Nasadli do golfového autíčka a viezli sa k prvej jamke. Zapichla si kolík na značku pre odpal, dala tam loptičku, chytila palicu na odpaľovanie a zahnala sa. Presne, ako nechcela aby jej to vyšlo. To sa jej splnilo. Minula loptičku. Nate sa tváril milo, a vôbec sa nesmial, ale asi len sekundu. Potom vybuchol do smiechu.

„Sústreď sa. To som ťa fakt nič nenaučil? Musíš sa koncentrovať. Palica nie je len palicou. Sú to tvoje predĺžené ruky. Musíš sa naučiť byť s ňou v súlade.“

„Asi som dnes nejaká rozladená.“ Povedala a zhlboka sa nadýchla. Nemyslím na nič, len na tento odpal. Sústredím sa na neho, ale nepozerám na loptičku, ale do diaľky k prvej jamke. Presne tam, kam chcem, aby letela. Opakovala si v duchu. Priložila palicu celkom blízko loptičky, rozohnala sa a udrela.

Loptičku nie len že trafila ale tá letela a letela. Až pristála skoro v úplnej blízkosti prvej jamky. Nemohla byť na seba viac hrdá. Takto sa jej to ešte nepodarilo. Škoda, že to nevidel Peter, napadlo ju potom. Ten by bol na ňu hrdý.

„Vidíš to? Vôbec nie si rozladená, len sa musíš viac sústrediť.“

„Áno tréner. Ako povieš.“ Zasalutovala mu ako vojak. Aby videl, že to myslí vážne.

„To som rád. Ideme trénovať patovanie. Aby si trafila do jamky čím skôr a nenaháňala loptičku zbytočne hore-dole.“ Usmial sa. Celkovo sa veľa usmieval. Okrem toho dnešného rána. Ale zdalo sa, že už na to zabudol a sústredil sa výlučne na hru.

„Ale, aby si to nemala také ľahké, budem hrať najlepšie ako viem. Aby som ti bol rovnocenným súperom.

Položil svoju loptičku na miesto odpalu a zahnal sa. Letela veľmi ďaleko. Dokonca ďalej ako tá jej. Neprekvapilo ju to, veď on predsa hráva stále. A hrá už dlho. Nie ako ona len pár krát, odkedy je tu.  Aj to nie je ktovieako pravidelne.

Golfovým autíčkom sa previezli k prvej jamke. Jeho loptička bola vzdialená od jamky len pár metrov. Tá jej bola o dosť ďalej. Ale na začiatočníka stále super odpal.

„Si na rade, šéfka.“ Povzbudzoval ju. „Mierne sa rozkroč a prehni v páse dopredu. Palicu drž pevne, ale nie príliš silno. A nestrácaj z dohľadu jamku. Vymeraj si to tak, aby si sa dostala čo najbližšie k nej.“

Snažila sa a postupovala presne podľa jeho rád. Všetko si pripravila, oči nespúšťala z jamky. Kolená mierne pokrčené, zadok vystrčený, chrbát rovný. Palica ako predĺžená ruka. Zahnala sa, ale dala do toho viac sily ako bolo treba. A už len sledovala loptičku ako išla k jamke, ale pretože do úderu dala viac sily, išla loptička príliš prudko, prešla po okraji jamky a skotúľala sa z kopca.

„Super, to nie je fér. Bola dobre nastavená a všetko. Ale preto, že som to prehnala s úderom, je teraz ďalej ako predtým.“ Sťažovala sa. „Myslím, že ma táto hra prestáva baviť.“

„No to teda v žiadnom prípade. Moji študenti sa nevzdávajú. Počkaj si na tú eufóriu, keď ti to tam padne.“ Povzbudzoval ju.

„Áno, tréner.“

Teraz bol na rade on. Samozrejme, že sa trafí a bude. Budú tu kysnúť kvôli nej pol dňa. Na prvej jamke. Takýmto tempom už nestihne žiadne nákupy. Pripravoval sa veľmi pozorne, prechádzal po ihrisku, dokonca išiel k jamke, a odtiaľ sledoval loptičku, kde je. Aby zvolil dobrý uhol. Vrátil sa späť k loptičke.

Rozohnal sa, ale len mierne, lebo nepotreboval veľkú silu. Jeho palica narazila na loptičku a tá sa rozkotúľala smerom k jamke. Išla dobrým smerom, a už to vyzeralo že tam padne, ale sa trochu zastavila a pribrzdila. A do jamky rozhodne neprišla. Zastala tesne pred ňou. Len pár centimetrov. Stačil trošilinku silnejší úder, a bola by išla dnu.

„Nič si z toho nerob, nie je každý deň nedeľa.“ Podpichovala do neho priateľsky. Lebo videla, že sa chcel predviesť, ale mu to nevyšlo.

„Radšej mi poraď, ako dostanem tú moju loptičku spod kopca.“

„Jednoducho, ukáž pomôžem ti.“ Povedal a zbehol za ňou dole.

„Musíš ju tam jemne odpáliť. Aby vyletela hore na kopec čo najbližšie k zástavke. Tam je jamka.“ Postavil sa za ňu a nastavoval ju do správnej polohy. „Ale aby neprešla zasa veľmi ďaleko. Teraz udri.“

Snažila sa, aj sa jej to podarilo. Loptička vyletela hore na kopec a počula už len jemné buchnutie. Neverila vlastným očiam.

„Už si to zažil? Keď jamku vidím, tak nič, ale keď z nej je vidieť len zástavka, tak to ide samo? Musíš byť veľmi dobrý tréner, keď sa tak rýchlo zlepšujem.“

„Som rád, že ma chváliš, ale zvládla si to sama.“ Páčilo sa jej, že ju chválil a takto povzbudzoval. Potrebovala to z času na čas počuť. Hoci aj od cudzích ľudí.

Bol na rade, pripravil sa a tiež trafil. Takže sa to každému z nich podarilo na tri údery. Nie zlé. Asi sa len snažil držať s ňou krok. Napadlo jej potom.

„Neskazil si náhodou ten druhý odpal schválne, že?“

„Jasné, že nie.“ Hovorili jeho ústa. Ale jeho mimika hovorila niečo celkom iné. Naschvál udrel jemnejšie ako mal, aby si to neskazil úplne, len si jeden ťah rozdelil na dva. Aby ju držal v napätí a motivovanú, že on je na tom tak isto. Naozaj dobrý spoluhráč a ešte lepší tréner.

Takto prešli ešte zopár jamiek, lenže sa tam nahrnulo plno iných hráčov. Tak radšej skončili. Išiel ju odprevadiť k autu.

„Ďakujem pekne za dnešnú lekciu, veľmi mi to pomohlo.“

„Rado sa stalo, takú šikovnú žiačku je radosť učiť. Čakám ťa nabudúce, dúfam, že čoskoro.“

„Určite. Začína ma tento šport čoraz viac baviť.“ Povedala mu a nasadla do auta. Ešte mu zamávala, kým zmizol v budove. Naštartovala a vyrazila. Išla do obchodného centra v Destine. Chcela si pozrieť na seba nejaké veci na blížiace sa chladnejšie obdobie.

Tagy
REDAKCIA
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

You Might also Like

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X