Román na pokračovanie – Návrat domov, 19. časť

cukraren
pixabay.com

V minulej časti románu na pokračovanie od Jany Bilej sa Lucia dozvedá šokujúcu novinku a to dosť nepríjemným spôsobom – cez skype jej Petrova sekretárka povie, že je tehotná. Lucia sa snaží na to nemyslieť a vráža svoju energiu do rozbehu podnikania. Podarí sa jej naplniť svoj sen o cukrárni?

Ráno sa vybrali do školy o čosi skôr, aby stihli porozdávať všetky koláčiky. Deti jej úžasne pomáhali, zastavovali ľudí s milým pozdravom:

„Dobré ráno, ako sa máte? Dáte si koláčik? Je to ochutnávka zadarmo!“, prihovárala sa okoloidúcim ľuďom.

To pôsobilo ako magnet – ľudia prichádzali a brali si koláčiky, ktoré každý z nich držal na tácke. Na každý podnos namixovala zákusky z každého druhu, muffin, cupcake, osie hniezdo a aj medovníčky s orechom na vrchu.

Boli tu zväčša mamičky, ale našlo sa aj pár oteckov. Dokonca na jednom išla skoro oči nechať, tak sa jej zapáčil. Bol to mužný typ, s bradou skoro ako námorník. Pekný tenký svetrík svetlomodrej farby mal doplnený sivými, trochu lesklými elegantnými nohavicami. K tomu kožené topánky. Viedol do školy dcérku. Prekonala sa a ponúkla ich koláčikmi, snažila sa pozerať na dievčatko. Pekne sa jej poďakovali, zobrali koláčiky a zmizli v škole. Keď sa otecko vracal, pristúpil k nej.

„Prepáčte, môžem sa opýtať, čo to je za ochutnávku?“, spýtal sa jej milo.

„Samozrejme, je to taká skúška, či budú ľuďom moje koláče chutiť. Plánujem si už čoskoro otvoriť obchodík s koláčikmi v obchodnom centre.“

„To je úžasné, tak vám prajem veľa šťastia!“

„Ďakujem, dovidenia.“

„Dovidenia.“ Otočil sa ešte a pozrel za ňou. Bol veľmi milý. Toto jej určite vylepší deň. Aspoň popozerať sa môže, nie? Začínalo byť neskoro, tak odviedla deti do školy a vrátila sa domov. Porozdávali skoro všetko, čo mala prichystané. A reakcie boli veľmi povzbudivé. To ju potešilo. Aspoň nejaká radosť.

* * *

O pár dní sa jej ozval realitný agent a dohodli si stretnutie v obchodnom centre. Vraj má pre ňu úžasný priestor. To budem najlepšie vedieť posúdiť sama!. Ale súhlasila so stretnutím, čo keď má tentoraz pravdu, a našiel niečo, čo jej bude vyhovovať?

Ten priestor ju úplne okúzlil. Bol malý a útulný, v teplých hnedých farbách od béžovej až po tmavo-čokoládovú. Ideálne sa hodí k tomu, čo tu chcela mať. Realitný agent ju doslova ohromil, toto od neho nečakala. Nie, že by ho podceňovala, ale jednoznačne sa jej zdalo, že sa prekonal. Splnil všetko, čo požadovala, dokonca pridal niečo navyše. Dohodol pre ňu, že vybavenie, teda chladnička aj pulty tu môžu ostať, aj zariadenie kuchyne. Že jej ich prenechajú zadarmo, keď prevezme prevádzku. Predchádzajúci majiteľ skrachoval. Bolo jej ho ľúto, trochu, ale malo to pre ňu výhodu v tom, že dostala vybavenie zadarmo. Lebo ho už nepotreboval. Verila svojmu nápadu a vedela, že s ním bude mať úspech.

Potreboval len minimálne úpravy, aby to pretvorila podľa svojho gusta. Navyše chcela, aby ľudia keď vojdú dnu, nevideli starú prevádzku, ale jej novú. Chcela niečo, aby sa odlíšila. Možno nové logo, dá si ho vyrobiť na mieru. Ale aj vnútro potrebovalo pár úprav. Béžová s hnedou boli pekné, aj sa dobre dopĺňali, ale zdali sa jej trochu fádne.  Veď sme na Floride, kde sa človek pozrie, je modrá, biela a zelená. Možno niečo s týmito farbami, možno s trochou ružovej, veď je predsa žena, by bolo presne ono.

Predtým tu bol stánok rýchleho občerstvenia, so sendvičmi. Takže prevádzka s jedlom, vďaka tomu boli vybavené všetky potrebné povolenia. Poriadne sa jej uľavilo, lebo behať po úradoch naozaj nebolo jej hobby. Stačilo sa ozvať hygiene a dohodnúť si s nimi stretnutie tesne pred otvorením, aby preverili či je všetko v poriadku.

„Tak ako sa vám to páči?“ opýtal sa jej nakoniec realitný agent. Dávala mu všelijaké otázky a z jej reakcie jasne videl, že je uchvátená. Preto si bol sebou taký istý.

„Priestor sa mi veľmi páči, aj keď ešte bude potrebovať drobné úpravy. Plus preberám skrachovanú prevádzku, to môže znamenať smolu. Síce tomu neverím, ale z opatrnosti by ste mi mohli vybaviť zľavu na prenájme. Keď sa vám to podarí, dohodneme sa.“

„Ale pani, veď už vám nechali celé vybavenie.“

„To je síce pravda, ale pár vecí musím ešte dokúpiť. Nechcem to zadarmo, ale malá zľava by ma veľmi potešila a pomohla mi v rozhodovaní.“ Asi nemala dať najavo, že sa jej to tak páči, mala by teraz lepšiu vyjednávaciu možnosť. Ale už bolo neskoro.

„No dobre, skúsim vám niečo vybaviť.“ Súhlasil napokon neochotne agent. „Dávate mi riadne zabrať.“ Posťažoval sa jej trochu.

„Ďakujem veľmi pekne. Keď niečo budete mať, ozvete sa mi?“

„Samozrejme.“

* * *

Zavolal jej ešte v ten večer. Majitelia nákupného centra, kde bol priestor, nakoniec súhlasili so zľavou vo výške päť percent z pôvodnej sumy. Nič moc, ale predsa. Preto mu do telefónu povedala, že priestor berie. Hneď. Zajtra sa tam stretnú, aby jej dal kľúče. Vybavené. Nemohla uveriť, ako ľahko to išlo. Navyše, obchodík bol blízko jedálenskej časti, takže by ho mali ľudia bez problémov nájsť. Lebo ako jej vyšlo z prieskumu, ľudia sa motali po obchodoch, ale okolo obeda takmer všetci zašli do jedálenskej časti. Keď už nešli na obed, tak aspoň na kávu. Ako si to predstavovala, že to bude vyzerať, bola tým viac a viac nadšená. Vygooglila si firmy, ktoré sa v okolí venovali výrobe loga, a zadala nezáväznú objednávku.

Ráno sa s kľúčmi v rukách sa vybrala na nákupy farieb. V obchode sa radila s predavačom o farbách a tapetách. Povedal jej že majú aj majstrov, ktorí prácu urobia, keď si u nich zakúpi farbu alebo tapety. Samozrejme, za príplatok. Ten závisí od rozsahu prác. Ako inak.

Vrátila sa do obchodu aby si ho nafotila z každej strany a vedela lepšie vysvetliť, čo potrebuje. Nakoniec sa zhodli, že najjednoduchšie to bude premaľovať, aby sa opticky zväčšil a otvoril priestor na nejakú svetlo béžovú farbu. K tomu sa budú výborne hodiť stoly v tmavšej hnedej, aj stoličky. Aby pekne spolu kontrastovali. A práve také tam už boli. Za pultom bude umiestnené logo a tabuľa s ponukou a cenami. Dekorácie môže meniť podľa sezóny. Ten nápad sa jej zapáčil. Dohodla sa s predavačom na nákupe farieb aj na termíne maľovania, a išla domov.

* * *

Navarila večeru, to čo mali jej deti najradšej. Pečené kura so zemiakovou kašou. Mala výčitky že aj keď bola doma tak rozmýšľala buď nad Petrom, alebo nad obchodom. A málo sa im venovala. Tak im to chcela dnes vynahradiť. Zo školy prišli načas a potešili sa, že ich čaká večera už na stole.

„Ahoj, mami ty si varila?“ privítal ju Peter hneď, ako sa stretli.

„Jasné, veď predsa viem variť, to viete, nie?“

„Samozrejme, ale v poslednej dobe sme mali skoro stále pizzu,“ oponovala Emka.

„Presne kvôli tomu som dnes prišla skôr, aby som vám to vynahradila. Tak šup-šup umyť ruky a k stolu.“ Nahnala ich do kúpeľne. O chvíľočku ale boli naspäť.

„Čo sa deje mami, ale vážne?“ nedal sa Peter.

„Nič, len som vám chcela navariť dobrú domácu večeru.“ Povedala im nakoniec so záhadným úsmevom. „A ešte mám pre vás jednu novinku.“ Napínala ich. Doslova ju hltali očami, nevedeli, čo majú od toho čakať, alebo čo si myslieť. Očká im zmätene pobehovali z jedného na druhého a naspäť k nej.

„Podarilo sa mi prenajať si priestor na cukráreň. Budeme mať vlastnú prevádzku na koláčiky, torty a iné zákusky v obchodnom centre. Tešíte sa?“

„Mami, to je super. Aspoň budeš mať čo robiť,“ potešil sa Peter.

„No nie že by som sa tu nudila, ale trochu práce mi nezaškodí. Niečo pre zmenu. Verím, že budeme mať úspech a bude sa nám dariť.“

„A môžeme sa tam ísť s tebou pozrieť?“ opýtala sa nesmelo Emka, ako by to bolo niečo super tajné.

„Samozrejme, hneď cez víkend vás tam zoberiem. Zajtra tam má prísť jeden ujo vymaľovať, tak dúfam, že do víkendu to dám dokopy. Aby sa vám to páčilo.“

„Hurá, už sa veľmi teším. Mať vlastnú cukráreň je super!“ zvolala Emka.

„To som rada, že z toho máte takú radosť. Aj ja sa veľmi teším. Ale už poďme jesť, lebo nám to vychladne.“

* * *

Všetky práce išli podľa plánu a do víkendu stihli vymaľovať, aj upratať. Už čakala len na logo, ktoré zadala jednému miestnemu podnikateľovi. Mal vyrobiť logo nad vstupom s obrázkom torty, z ktorej chýba jeden kúsok a nápisom pod ním Cakes and more…. Tiež mal vyrobiť logo s tabuľkou pod ním a ponukou s cenami. Stihla aj zopár pohovorov. Chcela jednu vedúcu a dve čašníčky. Na začiatok sa jej to zdalo dosť. Koláče bude piecť ona, alebo vedúca, keď tu Lucia nebude. Aby mali v ponuke stále čerstvé. Čo sa bude predávať, budú priebežne dopekať.

Tým, že sú noví, potrebovala jednu čašníčku na obsluhu v obchodíku a druhú na propagačnú akciu v nákupnom centre, aby bola na dobre viditeľnom mieste a dávala ľuďom vzorky na ochutnanie. A zároveň informovala o ich obchodíku, aby sa o nich ľudia dozvedeli, a šírili zvesť ďalej. To je tá najlepšia reklama, dobrá referencia od spokojného zákazníka. To sa naučila od Petra. Chcela sa s ním podeliť aj o tento okamih, taký dôležitý pre ňu. Ako to sama zariadila a zvládala, ale bála sa, že by jej tú radosť Katarína pokazila. A tak to radšej nechala tak. Simona sa jej tiež neozvala, asi ešte nič nezistila. Musí počkať a potom sa uvidí.

Za vedúcu vybrala pani tak okolo päťdesiatky. Volala sa Megan. Pripadala jej skúsená v pečení aj v predaji. A zdalo sa jej, že sa bude snažiť aby to išlo. Lebo Lucia tam nemohla byť vždy. Bude robiť, čo bude môcť, môže piecť alebo aj obsluhovať, keby niekto vypadol, ale potrebovala niekoho, kto bude za prevádzku zodpovedný, keď tam ona nebude. Chcela ráno odprevádzať deti do školy, a večer byť s nimi doma.

Jessica bola šikovná dvadsaťdvaročná kočka, ktorá ešte chodila do školy. Robila si nejaký večerný kurz. Takže väčšinu času, čo budú otvorení tu môže byť bez problémov. Preto ju aj zobrala.

Aimee bola ďalšia, tiež šikovná mladá baba, ktorá ale potrebovala prácu na plný úväzok. Čo by nemal byť problém. Odsťahovala sa od rodičov a bývala s priateľom v podnájme, takže potrebovali peniaze.

Aby sa vedeli vystriedať, prijala Lucia aj chlapca, Lucasa, ktorý mal pár dní školu, ale len cez týždeň. Aby sa vedel striedať s vedúcou Megan. Nemohla predsa nechať Megan pracovať sedem dní v týždni. Potrebovala niekoho, aby tu bol cez víkend. A to Lucas dokonale spĺňal. Navyše na svoj vek jej pripadal dosť vyspelý a snaživý. Tak si povedala že mu dá šancu.

Nastal týždeň školení. Učili sa ako obsluhovať rúru, ako sa pečie. Aby to vedeli všetci. Len pre prípad že by sa niečo stalo a nemohol niekto prísť do práce, tak aby sa vedeli zastúpiť. Bol to komplikovaný týždeň plný zábavných momentov, ako keď Lucas piekol koláč ale zabudol predtým zapnúť rúru. Takže koláč bol aj po hodine surový. Všetci vybuchli do smiechu. Bola to taká zábavná partička a čo sa Lucii páčilo najviac vedeli spolu dobre fungovať. Veľmi rýchlo sa zladili a prišli na to čo kto vie lepšie a ten to potom robil. S Megan si prešli všetky recepty, musela ich ovládať aj ona. A niektoré ľahšie budú robiť aj ostatní. Všetkým ale dala podpísať papiere že nemôžu použiť v budúcnosti nič z jej receptov. Predsa len, je to jej know-how.

Prišla k nim na inšpekciu aj hygiena a dala im zelenú, všetko bolo pripravené na prvý deň otvorenia. Zajtra bude veľký deň D. Síce bude streda, ale to nevadí. Chcela, aby to stihli do víkendu, hlavného náporu ľudí, vychytali všetky prípadné muchy. Zdalo sa jej, že to majú dobre zvládnuté, ale až realita ukáže, ako to nakoniec dopadne.

Ráno vstala a išla si zaplávať. Jednak zo zvyku a aj pre to, aby sa trochu upokojila. Srdce jej bilo ako splašené. Pomaly tak zle, ako keď si prečítala mail. Teraz to bolo len o máličko lepšie. Keby tu tak bol Peter, ten by ju vedel upokojiť. Ale takto sama.

To bude dobré, neboj sa – začala si opakovať sama pre seba. Veď to máš dobre pripravené. Dokonca si prenajala malý pojazdný stánok, ktorý bude v strede nákupného centra, aby zaujali čo najviac ľudí s bezplatnou ochutnávkou. Na upokojenie si predstavila, ako stojí za pultom, aj so svojimi zamestnancami a predávajú všetko, čo majú, ľudia stoja v radoch k nim a je ich toľko, že ich pomaly nestíhajú obsluhovať. Pri tejto predstave sa snažila zotrvať čo najdlhšie, aby ňou celá prestúpila. Videla ľudí, detaily ich tvárí, oblečenie a všetko okolo, a každý si niečo chcel kúpiť. Keď nadobudla pocit, že je naozaj v predajni, a majú fakt plno, upokojila sa. Vedela, že to bude presne tak, ako si  predstavila.

* * *

Vrátila sa domov, nachystala deti do školy. Pre seba si vybrala krásne žiarivo-žlté šaty. Nádherne sa hodili k jej už opálenej pokožke a vlasom. Žltá je pozitívna farba, tak aby trochu rozveselila aj svojich zamestnancov. A zákazníkov tiež. Pre zamestnancov vybrala pekné uniformy. Biela košeľa s nádychom luxusu a béžové dlhé nohavice. Na košeliach budú mať pripnuté menovky, s logom aj ich menom. Chcela, aby aj zamestnanci vyzerali na úrovni.

Bola rada, že prišla o čosi skôr. Nakukla do kuchyne, bola tam práve Megan a ešte dokončovala zákusky. Ďalšie sa piekli v rúre.

„Ahoj Megan, to som rada že si tu.“ Povedala jej Lucia. „Ako to ide?“

„Výborne. Skoro všetko je pripravené, už len dokončujem tieto cupcaky. A osie hniezda sa ešte dopekajú, aby boli čerstvé.“

„Perfektné. Si fakt šikovná. Môžem ochutnať?“

„Jasné, nech sa páči.“

Lucia si vzala jeden cupcake a ochutnala. Tvár jej až zvraštilo, aký bol slaný. „Megan, prosím ťa, čo si tu dala? Ochutnaj ho, veď tá plnka nie je sladká ale slaná.“

„Nie, to nie je možné.“ Povedala Megan a rýchlo si jeden zobrala a zahryzla si do neho. Aj ona nahodila strašnú grimasu, ako jej sťahovalo kútiky úst. „Dala som tam namiesto cukru soľ. Oh, nie!“

„Koľko takýchto cupcakov máme?“

„Obávam sa, že všetky ktoré majú na sebe vanilkovú plnku.“

„Megan, musíme to rýchlo napraviť. Sprav novú plnku a spolu ju ochutnáme. Ja tu zatiaľ poznášam všetky zlé cupcaky.“

„Dobre.“

Megan robila novú plnku, a Lucia ju priebežne ochutnávala pre istotu. Sama dávala dole nepodarenú plnku, aby na nich mohli dať novú. Mala to tu prísť včera skontrolovať, ale radšej si povedala, že bude doma s deťmi. Ešte dobre, že dnes prišla včas. Povedala si, že to bolo naozaj na poslednú chvíľu.

Našťastie to stihli, kým prišli aj ostatní. Nemuseli tu byť všetci, ale Lucia si to tak želala. Aby mali z prvej ruky ako sa im v prvý deň darilo, ako reagovali zákazníci. Všetci vyzerali ako zo škatuľky. Lucia na nich bola veľmi hrdá. Čo všetko sa im podarilo za taký krátky čas stihnúť.

Foto: pixabay.com

„Tak a je to tu, o chvíľočku otvárame. Ďakujem vám všetkým, že ste dnes prišli. Chcem aby ste boli k zákazníkom milý, ale zároveň sami sebou. Aby ste si s nimi pomaly budovali vzťah. Keď sa nebudú vedieť rozhodnúť, alebo nebudú vedieť, čo chcú tak im smelo odporučte to, čo chutí vám, dobre? Myslím, že všetci chceme aby k nám boli ľudia úprimní a nehrali sa na niečo iné.“ Lucia hovorila s rozvahou a z vlastných skúseností. Chcela, aby jej zamestnanci boli milí na zákazníkov, ale nie afektovaní.

„Keď sa budú pýtať na zloženie, alebo alergény, tak im to povedzte popravde, tak ako to je. A aby som nezabudla, na prvých pár dní som prenajala malý vozík s naším logom, ktorý bude v strede nákupného centra, aby si na nás ľudia zvykli a zistili tak, kde nás môžu nájsť. Tam budeme rozdávať bezplatné vzorky našich výrobkov.“

Bola spokojná s tým, ako to vymyslela, len si teraz nebola istá, koho tam poslať. Chcela, aby tam niekto išiel, ale zároveň aby ich vedel dobre odprezentovať, a nie tam len stál, lebo mu to kázali. „Kto tam chce ísť dnes ako prvý?“

Chvíľu bolo ticho, ale potom sa ozval Lucas. „Keď sa nikto nehlási tak to zoberiem ja, pre dnešok.“

„Super, to sa mi páči, že si taký iniciatívny. Uvidíme, ako to tu pôjde, keď tu nebude veľa ľudí, tak prídem k tebe, dobre?“ povedala Lucia Lucasovi a pekne sa na všetkých usmiala. „Tak poďme na to, nech sa nám darí. A pamätajte si, že najlepšou reklamou je spokojný zákazník. Snažte sa, aby ľudia odtiaľto odchádzali s úsmevom a pocitom, že dostali ešte viac, ako chceli. Takým spôsobom sa nám bude dariť jedna radosť.“ S týmito slovami oficiálne odomkla predajňu.

Najprv sa vôbec nič nedialo. Nikde nikto, pár ľudí síce prešlo okolo, ale ani sa nezastavili, aby sa pozreli čo za obchodík tu je. Luciu už napadali všelijaké myšlienky, keď sa to zlomilo. Vošiel dnu jeden zákazník, za ním nasledoval ďalší a kým si všimla, čo sa robí, bol ich plný obchod. Išla pomáhať ku kase, vydávala účty a keď zaplatili, povedala im. „Ďakujeme za nákup, príďte zas. Prajeme vám krásny deň.“

Sama neverila tomu, ako dobre sa im to rozbehlo. Keď nával trochu ustal, išla skontrolovať Lucasa. Keď tam prišla, zistila, prečo boli takí úspešní. Lucas porozdával všetko, čo mal, a všetkých navigoval do obchodu.

„Ako si to dokázal?“ pýtala sa ho ohromená Lucia.

„Jednoducho. Najprv som im povedal, aby sa ponúkli niektorým z koláčikov. Keď im chutil a chceli ďalší, tak som im povedal aby išli do obchodu, lebo že ja už mám len pár vzoriek. Takže vidím, že to fungovalo dokonale.“

„Presne tak, si super. Vyšlo to naozaj perfektne. Inak by nám pár zákazníkov zjedlo vzorky a už by k nám nikto neprišiel, lebo by mali dosť. Dobre si ich navnadil. Kde si sa to naučil?“

„To je moje tajomstvo.“

„Ďakujem, skvelá práca, len tak ďalej.“ Nešetrila Lucia chválou na Lucasovu adresu.

Vrátila sa naspäť do predajne. Tam tiež vyzeralo všetko v poriadku. Nebol tu taký nával ako ráno, ale stále tu bolo dosť ľudí. Preto ich Lucia začala po jednom posielať na obedňajšiu prestávku. Už museli byť hladní, veď tu boli od rána. Keď sa všetci vystriedali na obed, začali s prípravami na nové koláče. Aby mali na zajtra všetko čerstvé. Mala ešte dosť času a napadlo ju, že do jedného výkladu spraví aj tortu, nech zákazníci vidia že vedia spraviť aj niečo také. Dala si piecť cestá a išla skontrolovať predajňu. Všetko vyzeralo super. Výklady boli ako zo škatuľky. Dievčatá sa snažili a dopĺňali zákusky priebežne, aby predajňa vyzerala stále tip-top. Bola to aj ich vizitka. Ale Lucia bola rada, že si vzali k srdcu čo im prízvukovala, aby to tu stále vyzeralo skvelo.

„Dievčatá, je to tu krásne, super ste to zvládli. Veľmi vám všetkým ďakujem.“

Išla naspäť do kuchyne, aby skontrolovala cesto na tortu. Už bolo akurát. Vybrala ho a nechala chladiť. Začínalo byť neskoro, preto išla pozrieť aj Lucasa.

„Myslím, že na dnes to môžeme zabaliť. Výborná práca. Zajtra budeš na predajni a sem pošleme niekoho iného, hm?“

„Dobre, ale keď treba, môžem byť aj tu. Mne to nevadí.“

„Super, dohodneme sa zajtra.“

Pomohla mu zbaliť vozík a odtlačiť ho do skladu. Z koláčov mu už neostalo nič. Sama tomu nemohla uveriť, koľko toho dnes predali. Veľa koláčov aj porozdávali, ale nakoniec sa zdalo, že predali predsa len o niečo viac. Keď skončili prípravy na zajtra, všetkým sa pekne poďakovala, Lucasa poslala domov. A nechala len dievčatá, aby predajňu zamkla Megan a dievčatá jej pomohli.