Príbeh Petra a Lucie pokračuje napriek vzdialenosti. Lucia Petrovi navrhla, že posledný ročník školy dokončí v Prahe, a tak našla riešenie, ako môžu ostať spolu. A čo sa stalo o rok neskôr? Prečítajte si začiatok 2. kapitoly románu z pera Jany Bilej.

2. kapitola

O rok neskôr

Bol práve začiatok júla, počasie bolo príjemne teplé a všade plno ľudí. Turistov je tu vždy najviac v lete. Peter a Lucia sa vybrali na prechádzku po meste. Lucii sa podarilo dokončiť školu, urobila všetky potrebné skúšky, odovzdala diplomovú prácu aj ju obhájila. Posledné mesiace dosť cestovala medzi Prahou a Košicami kvôli škole. Len posledné dva týždne mala voľné. Trochu oddychovala po náročnom roku ale už začala posielať životopisy na ponuky, ktoré sa jej páčili. Veď človek nikdy nevie, kedy sa mu ozvú, aj keď tomu cez leto nedávala veľkú šancu. Predsa ľudia sú odcestovaní na dovolenkách a pariť sa v lete v nejakom office, keď sa toľko nasedela nad knihami kvôli skúškam sa jej veľmi nechcelo. Plánovala si užiť leto naplno.

„Nemohli sme ostať doma, a len tak si poleňošiť?“ opýtala sa Petra, keď sa prechádzali.

„Veru nemohli, malá prechádzka nám neuškodí, uvidíš. Navyše, je krásne počasie, bola by škoda len tak sedieť doma.“

„Tak dobre,“ nechala sa nakoniec presvedčiť.

Prechádzali sa uličkami, po centre. Užívala si, že bola vonku a nemusela sa ponáhľať domov, učiť sa. Konečne si to mohla naplno vychutnať, bez toho aby na ňu čakali povinnosti. Ako sa tak prechádzali, ani nevedela ako a zastali pred obchodom. Jej obchodom, kde pracovala minulý rok, počas letnej brigády.

„Dúfam že si potrebuješ kúpiť novú košeľu. Možno mi dá vedúca ešte nejakú zľavu.“ Lucia pozerala cez výklad dnu, či neuvidí vedúcu. Keď jej Peter neodpovedal, otočila sa k nemu aby videla čo sa deje, že je tak ticho.

Ostala úplne v šoku. Videla ako pred ňou kľačí na chodníku. V ruke držal modrú zamatovú škatuľku, otvoril ju a ukázal sa prsteň s nádherným diamantom. Z bieleho zlata. Nádherne sa jagal na slnku. Dnes pre istotu nepršalo.

„Lucka, odkedy ťa poznám všetko mi dáva zmysel. Robíš ma lepším človekom, takým, akým chcem byť. Urobíš ma najšťastnejším mužom na svete a vydáš sa za mňa?“ povedal to s takým citom, že sa nemohla ubrániť dojatiu. Celá tá scéna bola magická a prekrásna. Čo na tom, že okolo nich chodili ľudia, niektorí sa aj pristavovali a pozerali na nich, ako v cirkuse. Ani jeden z nich to nevnímal.

„Áno, áno, áno! Ľúbim ťa. Dlho som na teba čakala, ale oplatilo sa,“ povedala nakoniec. Z prvotného prekvapenia totiž zo začiatku nebola schopná slova. Nič netušila a vôbec by to nečakala. Skôr si myslela že keby sa ju rozhodol požiadať o ruku, bude to niekde v súkromí. Ale Peter to mal zjavne vymyslené inak.

Ten spoločný rok prešiel tak rýchlo. Napriek tomu že toho mala veľa v škole, vždy si na seba našli čas. Aj on to s novou prácou nemal jednoduché. Dlho ostával vo firme až do noci. Aj keď chodil domov unavený, videla že práca ho baví. A pre ňu mal vždy vyhradenú chvíľku.

Začali si plánovať svadbu na jeseň. Pri nich proste išlo všetko rýchlo. Spravili si pohodový večer pri vínku a plánovali.

„Koľko ľudí asi budeme mať?“ opýtal sa jej, keď pre nich doniesol víno do obývačky.

„Neviem, z mojej strany to bude asi tak 20 ľudí. Chcem pozvať len tých, s ktorými sa naozaj stretávam. Bez ohľadu na to, či sú z rodiny, alebo len kamaráti. Načo si tam budem volať cudzích ľudí, ktorých som videla naposledy, keď som bola v perinke? Na čo je to dobré?“

„Minimálne na to, aby sa nikto neurazil. Lebo vieš ako to je, niekoho nepozveš a už budú rozbroje v rodine.“

„Jasné, tomu rozumiem. Ale je to moja svadba, preto sa chcem rozhodnúť sama. To predsa dáva zmysel, nie?“

„Určite miláčik. Ale na tvojom mieste by som si ešte prebehol ten zoznam s mamkou.“

„To určite urobím. Predsa ju z toho nemôžem vynechať. Uvidíš ako sa bude tešiť. “

Usmial sa na ňu a pobozkal ju. „Z mojej strany to bude podobné. Moja rodina buď žije v zahraničí, alebo sa nestretávame. Takže to vyzerá, že zoznam budeme mať rýchlo.“

„Presne tak. A keďže sme takí šikovní mali by sme si dať nejakú odmenu.“

„Čo myslíš?“

„Napríklad taká dovolenka. Mohli by sme si trochu oddýchnuť pred tým stresom. Čo ty na to?“

„Som za, ale myslím, že celú svadbu by sme mali organizovať tak, aby to nebol veľký stres. Pozvať len pár ľudí, mať obrad pod šírim nebom, napríklad na pláži.“ Vyslovil to schválne pomaly a čakal na jej reakciu.

„To myslíš vážne? Mať svadbu na pláži? To by sa mi páčilo… veľmi.“ Povedala so zasneným výrazom. „Ale platiť letenky, a ubytovanie toľkým ľuďom by asi nebol najlepší nápad. Rozhodne nie najekonomickejší.“

„Veď práve. Ja viem. Preto som rozmýšľal, že si so sebou na dovolenku zoberieme ešte nejaký pár. Niekoho, kto by nám išiel za svedkov. Zoženieš si krásne šaty, letné a biele, aby si bola plážová nevesta. Ja si dám svetlý oblek a nohy môžeme mať hoci aj bosé. A keď prídeme domov, zoberieme sa tu s rodinou a všetkými ostatnými. Čo na to hovoríš?“

„Myslím si že je to perfektný nápad. A tiež si myslím, že ťa MILUJEM.“

„Myslíš, alebo vieš?“

„Viem, som o tom presvedčená, až do špiku kosti.“

„Tak sa mi to páči. Láska moja jediná. Poď sem, nech ťa pobozkám.“

„Najprv si ma budeš musieť chytiť.“ Povedala so šibalským úsmevom a rozbehla sa po byte. Utekala do spálne, prebehla cez posteľ a utekala naspäť do obývačky. Na jednej strane bola kuchynská linka a na druhej gauč. Bol to malý takmer dvojizbový byt. Peter si ho zobral do podnájmu sám, aby mali viac súkromia. Paľo bol super kamarát, ale už im to začínalo škrípať ako sa delili, kto a kedy bude mať byt len pre seba. Takto mali svoj pokoj a mohla za ním Lucia prísť, kedy chcela. Keď nechcela, stále mala internát. Takže ideálne riešenie pre nich oboch.

Byt pozostával z malej vstupnej chodbičky, kde bola na podlahe položená keramická dlažba. Po pravej strane boli dvere do spálne, kde bola veľká posteľ, dva nočné stolíky a vstavaná skriňa na šaty. Rovno oproti vchodu bola kúpeľňa so sprchovacím kútom, umývadlom a čiastočne oddeleným WC. A cez dvere na ľavo sa vchádzalo do obývačky s kuchyňou. Celý byt bol ladený v drevených tónoch kombinovaných s béžovou. Pôsobil čisto a útulne. To bola aj zásluha Lucie, lebo kedykoľvek videla nejaký pekný doplnok ktorý by sa hodil k Petrovi do bytu, hneď ho kúpila. Aby mu byt skrášlila.

„Už ťa mám.“ Povedal keď sa mu ju podarilo konečne chytiť. Bola rýchlejšia ako si myslel.

„Tu som, a som len tvoja.“ Povedala veľavravne a začala sa pomaly vyzliekať. Viac počuť nepotreboval. S vyzliekaním jej pomohol a svoje veci zhodil asi v sekunde. Bozkával a hladil ju po celom tele. Bol úžasný, jednoducho sa ho nevedela nabažiť. Preto ju nikdy nemusel dlho presviedčať. Vždy vedela vycítiť že ju chce. Práve teraz, práve v tejto chvíli.

* * *

Peter si začal v práci vybavovať voľno na dovolenku, a potom aj na svadbu. Bol svedomitý, a preto chcel, aby to vedeli dopredu, aby si vedeli dohodnúť zastupovanie a všetky podrobnosti. Lucia si niečo hľadala, sem-tam poslala aj svoj životopis na ponuku čo ju oslovila. Ale takých bolo veľmi málo. Ten rok zbehol tak rýchlo, a bola rada, že všetko stihla len tak-tak. Nie že by mala čas premýšľať, čo by naozaj chcela robiť. Na taký luxus nemala čas. A teraz, popri svadbe sa to nebude dať už vôbec.

Každý deň, keď Peter prišiel z práce, riešili niečo okolo svadby. Hľadali vhodný malý penzión s krásnou záhradou a reštauráciou, kde by mohla byť hostina. Ale kde by sa dalo aj tancovať. Lucia si zháňala šaty a ďalšie dekorácie cez deň, keď bol Peter v práci. Oznámenia dali urobiť Petrovmu kamarátovi, Paľovi, ktorý si po škole otvoril malé štúdio. Bol to Petrov najlepší kamarát, ako už dávno zistila. Takže on mal byť aj jeho svedkom a ísť s nimi na dovolenku. Len Lucia sa stále nevedela rozhodnúť, koho zobrať za svojho svedka.

Zvažovala Gabiku, lebo za posledný rok to bola jej najbližšia kamarátka. Bola pri ich vzťahu od začiatku. Len po pár spoločných rande sa ukázalo, že ona a Paľo spolu nemôžu byť dlho sami. Raz ich nechali na chvíľu samých, a keď prišli, už boli obaja urazení a vôbec sa spolu nebavili. Tak to nechali tak, a už na spoločné rande nechodili.

Luciina sestra, Nina, bola vysoká štíhla blondínka so svetlo hnedými očami, skoro až do zelena. Stále bola upravená tip-top. Neobliekla si na seba hocičo, skoro všetko, čo nosila, bolo značkové. Počas vysokej školy pracovala každé leto v Londýne ako čašníčka. Odtiaľ si aj nanosila väčšinu oblečenia. Mala super postavu a chlapi sa za ňou len tak otáčali. Problém bol skôr v tom, že bola až veľmi príťažlivá, chlapi ju brali skôr ako trofej. A keď ju získali, v podstate nevedeli čo s ňou. Prispievala k tomu aj jej výbušná povaha. Niekedy stačilo doslova škrtnúť zápalkou a už bol oheň na streche. Vtedy vôbec nemalo zmysel sa s ňou hádať a najlepšie bolo pratať sa jej z cesty.

Zato Simona bola iný prípad. Bola to jej najlepšia kamarátka zo školy v Košiciach. Chlapov brala takých, akí boli. Neočakávala od nich nič mimoriadne, a preto nebývala často sklamaná. Skôr k nim pristupovala ako ku kamarátom. A aj oni ju tak brali. Problém nastal až vtedy, keď chcela niekoho preložiť zo škatuľky kamarát do škatuľky priateľ. To už také jednoduché nebolo. Bola vysoká asi ako Lucia, aj postavy mali podobné, len Simona mala väčšie pozadie. Mala svetlo hnedé vlasy a šibalské modré oči. V nich sa skoro stále dalo vyčítať, čo si myslí, najmä keď jej niečo nebolo po chuti. To bolo na nej vidieť hneď, doslova herecký talent.

„Miláčik, vážne, tak koho mám zobrať? Dovolenka je už za rohom.“

„Ja beriem Paľa, to vieš, nie?“

„Jasné, že to viem. Veď si voláte tak desaťkrát za deň,“ povzdychla si. „Ale koho mám zobrať ja? Keď vezmem Simonu, urazí sa Nina a keď vezmem Ninu, urazí sa Simona.“

„No dobre, a čo keby teda bola jedna svedok na dovolenke a druhá doma?“

„To je super nápad.“

Lucia sa hneď rozbehla k telefónu. O zasnúbení už všetci vedeli, aj o svadbe. Ale čo nevedeli, bolo že sa na dovolenke zoberú tiež. A tak to aj malo ostať. Preto volala Simone, či by nechcela ísť s nimi na dovolenku, s Petrom, Paľom a s ňou. Paľo a Simona sa poznali, ale ešte neboli ktovieakí kamaráti. Našťastie ani jeden nebol zadaný. O problém menej. Aby ešte museli dospelých ľudí pýtať kvôli dovolenke od partnerov, to už by bolo príliš. Vysvetlila jej plán dovolenky, kam pôjdu, aj na ako dlho, aby sa vedela zariadiť.

„Pozri, máš všetky informácie tak skús porozmýšľať, ale bola by som veľmi rada, keby si mohla ísť. Chceme si ešte trochu vyhodiť z kopýtka predtým, ako na nás doľahnú všetky starosti so svadbou. Plus na fotkách budeme lepšie vyzerať prirodzene opálené, od mora.“

„Tak to máš určite pravdu, a hlavne štíhlejšie. Síce, nie že by sme to potrebovali.“ To sa jej páčilo. Simone nikdy sebavedomie nechýbalo. Aj v teplákoch sa chovala ako princezná.

„Kedy mi dáš vedieť ako si sa rozhodla?“

„Je to super ponuka, to nepopieram. Ale nechám si to prejsť hlavou, dobre? Zavolám ti ráno.“

„Super, teším sa. Dobrú noc.“ Tak to by bolo vybavené. Už len aby sa rozhodla že ide. Dovolenku už mali vyplatenú pre štyroch. V dvoch izbách s manželskou posteľou. Peter už aj zariadil obrad na pláži. Jeden jeho kamarát poznal kňaza, ktorý mal byť práve v ich termíne v blízkosti. Takže mohol za nimi prísť. A bolo už len na nej, aby Simone povedala, aby si zobrala aj nejaké pekné šaty, nie len všetky plážové. Ale to až keď sa rozhodne.