Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

BLOG Kultúra MAGAZÍN POVIEDKA

Skutočný príbeh: Miesto zblíženia mi horlivo dláždil cestu preč z jeho sveta

REDAKCIA
Zdieľať
citanie knihy, jazero, zena

Volám sa Milka. Vyrastala som v tzv. intelektuálnej rodine. V nedeľu sme stolovali zásadne v obývačke, používali porcelán po babke, kupovali knihy z osvedčených vydavateľstiev a objednávali klasické platne bez ohľadu na ceny.

Nikdy som otca s mamou nepočula nahlas kričať, smiať, hádať sa čo len o posledný jogurt v chladničke. Boli stále neuveriteľne rovnakí, rozhodnutí prežiť život s presne vyžehleným úsmevom v predpísanom kostýme. Nech tlačí akokoľvek, treba vydržať. Mať svoju úroveň za každých okolností, nebolo pre mojich rodičov prázdne gesto, ale celoživotná úloha, ktorej naplneniu venovali nesmiernu energiu a úsilie.

Spokojný jedináčik

V tomto prostredí som vyrastala ako spokojný jedináčik. No v puberte moje záujmy hodili nečakanú odbočku. Svet ľudí, čo večer miesto úvah o interpretácii Čajkovského klavírneho koncertu riešia, kde kúpia najlacnejšiu krkovičku, mi zrazu pripadal nesmierne zaujímavý. Ale po čase som sa cítila ako na návšteve cirkusu, kde síce beží nevšedné predstavenie, no vy sama s ním nemáte nič spoločné.

Bolo jasné, že tie semienka, ktoré mi do duše zasadili rodičia, stihli zapustiť silné korene a veselo klíčili. A tak ma život zaradil medzi tých iných, so zvláštnymi záujmami, náladami a správaním. Lenže presne ako každý mladý človek, aj ja som chcela byť výnimočná, no zároveň niekam patriť. Niet divu, že ma neobišli tie trochu podivné stretnutia rôznych skupín umelcov, filozofov a fanatikov pestrých druhov. Každé z nich mi prinieslo do života muža, v tej chvíli neodolateľného a úžasného, s nekompromisným pohľadom na svet, s ktorými som ja, beznádejne zamilovaná, nadšene súhlasila. No je ťažké udržať duševnú rovnováhu, ak ste jeden mesiac časťou všeobjímajúcej budhistickej lásky a ďalší chodíte na nedeľné omše so zarytým katolíkom, ktorý vás chce pobozkať prvýkrát pred oltárom.

par

Foto: pixabay.com

Stretnutie s Ivanom

Ivan kopal inú ligu. Nadmieru inteligentný, chodil tiež na našu univerzitu, no na technický obor, ktorý nemal nič spoločné s mojim humanitným nastavením. Miloval trampské kapely, prírodu, bicykloval, a celý jeho spirituálny svet sa zmestil do jednej vety: ži a nechaj žiť. Bola som očarená a krásne zaľúbená. Vrátil ma na zem, kde láska nevyžadovala zdieľať rovnaký, samozrejme, jediný správny názor, na všetko okolo.

Jeho totiž vôbec nezaujímalo, čo si myslím o Kantovi, netrápilo ho , že gitaru pri táboráku vôbec nemusím a rada počúvam klasické koncerty. Na rozdiel od mojich bývalých, mi ponúkol lásku bez intelektuálnych podmienok. Do manželstva sme vbehli rázne a odhodlane. Jeho štýl bytia bol praktický. Urobiť rýchlo čo treba a, ako sa hovorí, zbytočne nepitvať chrústa. V tom víre bežného života to nakoniec ani ináč nešlo.

Deti, dom a záhrada

Deti, dom, záhrada. Pri utopení v povinnostiach bol iba krátky čas pre výdych nad hladinou. Obľúbené knihy zapadali prachom a jediné čo som po večeroch počúvala boli hlúpe infantilné rozprávky. Môj muž rozhodne nepatril medzi gaučové typy. Práve naopak. Mal zaujímavú a dobre platenú prácu, v dome neustále niečo vylepšoval a prerábal. Prikúpil kus záhrady, nasadil stromy, pestoval zeleninu, jahody. Ako správny akčný otecko stále zamestnával dcéry všelijakými hrami a výletmi.

Musím priznať, nemala som veľký problém prispôsobiť sa. Veď nakoniec, pri tej kope roboty je nutné zapnúť motor na plný výkon a príliš nešpekulovať. No čas bežal, deti rástli, bývanie bolo dokončené. A mne začalo chýbať miesto iba pre nás dvoch. Túžila som po pomalých prechádzkach, romantickom pohári vínka, ľahkých rozhovoroch, kde nebudeme stále riešiť nejaké tehly, odkvapy, päťky z matematiky a najazdené kilometre.

Návrat k intelektuálnym témam

Často som listovala v knihách s krásnymi reprodukciami, počúvala hudbu. Jedlo v pokluse postupne nahradilo pekné stolovanie, s obrúskami, tanierikmi a kvetinami vo váze. Tie obité hrnčeky na všetko nahradil porcelánový servis. Mužove výbuchy radosti a hnevu mi začali dosť vadiť. Boli často zbytočné a nepatričné. Veď momentálny stav duše predsa netreba stále prezentovať v priamom prenose. Je to ako so šatami. Je fajn občas sa vyzliecť, ale behať celý deň nahý po byte je dosť nechutné.

Ivan postrehol moju nenápadnú zmenu. No pozvánku do môjho sveta odmietol. Nemal záujem chvíľu so mnou pobudnúť, zastaviť sa. Fungoval veselo ďalej podľa vlastného receptu. Rozhodnutý celý život spievať iba svoju melódiu, hovoriť iba jednou rečou. Bez ohľadu na mňa. Samozrejme, ako inteligentný a tolerantný muž nič nenamietal, proti mojim záľubám. Vôbec mu nevadilo, že odmietam ísť na túru alebo robiť ďalších milión užitočných vecí. Práve naopak. Stále ma miloval
a veľmi chcel šťastnú manželku. Nadšene zháňal lístky do divadla, pozvánky na vernisáže, kupoval kopu drahých kníh.
Dnes už chápem, že to nebol dobrý plán pre náš vzťah. Miesto zblíženia mi horlivo, ako vždy, dláždil cestu preč z jeho sveta, ktorý žiaľbohu bol našim jediným spoločným.

dievca kniha citanie

pixabay.com

Tolerantné priateľstvo

Našťastie, medzi nami žiadna manželská dráma neprebiehala. Sex síce pripomínal trochu trápny telocvik, ale v našom veku to nie je nič výnimočné. Deti odišli z domu a ja som optimisticky dúfala, že aj my dvaja budeme spokojne pokračovať v osvedčenom modeli mnohých rozumných dvojíc spojených prežitými rokmi, keď túžby a city dostanú šancu prerásť do tolerantného priateľstva, ktoré umožní v pokoji dožiť. Vedľa seba a pritom každý zvlášť, ochotní pomôcť jeden druhému ak bude treba.

No, žiaľbohu, tento scenár nám nebol dopriaty. Moja láska sa odmietla len tak zmierlivo roztopiť v pekných spomienkach. V našom dome zavládla ľahostajnosť. Zlá a vtieravá, rozlezená po všetkých kútoch. Nič ma nezaujímalo. Byt, nákupy, záhrada. Čo kto robí alebo hlavne nerobí. Možno keby mi Ivan doprial trochu času, bolo by dnes všetko ináč. Neviem. No on miesto toho chytil paniku. Zlý strach. Začal bojovať o mňa, ako zaťatý maratónsky bežec tesne pred cieľom. Nosil mi
kvety, vyváral obľúbené jedlá, neúnavne organizoval stretnutia a posedenia s cieľom presvedčiť každého známeho, aký sme zohratý pár.

Neskôr mi ponúkol romantický víkend, dovolenku, luxusnú večeru. Všetko som odmietla. Veď také veci predsa nerobíte s cudzím človekom. A on mi bol zrazu blízky práve tak, ako ten neznámy muž postávajúci na zastávke pred našim domom.
Každý večer ma čakali srdcervúce vyznania, čo všetko urobí pre nás dvoch. A ja som zúfalá pozerala, ako sa zo sebaistého príťažlivého muža stáva obyčajný chudák bez kúska hrdosti. Jednoducho rečou mojich rodičov stratil úroveň.

Manželská poradňa

Po necelom polroku nášho spoločného žitia nežitia mi navrhol návštevu manželskej poradne. Nedokázala som odmietnuť. Naliehal. Vyzeral akoby prosil o prvú pomoc tesne pred infarktom. Napodiv, prísnej pani doktorke stačil krátky rozhovor. Pri rozlúčke ho uzemnila jedinou vetou. Nedá sa zachrániť niečo, už dávno prestalo existovať. Zničený sedel na stoličke a mne pripomínal trúchliaceho pozostalého, ktorý stále dúfa, že preberie mŕtveho.

Pár mesiacov prešlo a ja som v kútiku duše stále verila, že vzťahy medzi nami sa časom upokoja. Veď formálny rozvod nič nerieši ak máte spoločný dom prepísaný na deti a sťahovať sa nie je kam. Koniec koncov miesta tam bolo viac než dosť. Samostatné poschodie, dve kúpeľne, kuchynky.

Lenže to by musel konečne odpískať ten nezmyslený zápas. No on nedokázal ustúpiť ani o milimeter. A vtedy nastal ten povestný bod zlomu, keď veci prekonajú určitú mieru a cesta späť je stratená. Ako keď opatrne ukladáte kocky a v jednom okamihu sa rozsypú na všetky strany. Začalo to nenápadne. Stačilo s ním pobudnúť v kuchyni pár minút navyše a už mi prekážalo tisíc vecí. Ako odkladal tanierik, šúchal nohami, plietol prstami. Vadil mi tón hlasu, nezapnutý gombík na košeli.

Všetko mi vadilo

Snažila som sa byť s ním čo najmenej. Po práci rýchlo niekde zaliezť a prehodiť len pár slov značky nevyhnutné. Ale netrvalo dlho a mne vadil každý zvuk, hoci vzdialený, ktorý mi ho pripomínal. Štrngotanie kľúčov v zámke. Prekladanie lyžičiek v príborníku. Moje papuče na druhej strane poličky. A bolo horšie. Znovu ma chytali dávno zabudnuté migrény, žalúdok neposlúchal a na koži svietila hnusná alergia.

 

Keď som ukázala kamarátke zoznam liekov, bez ktorých podľa doktorky neprežijem, len rezignovane mávla rukou. Vraj stačí, nasypať Ivanovi niečo do kávy a budem zdravá ako rybička. Jej čierny humor ma úplne zmrazil. Z tohto pohľadu vyzeralo pokračovanie nášho manželstva, ako čistý horor. Buď zabijem jeho alebo seba. Do úvahy ešte prichádzala síce menej dramatická, no o to horšia alternatíva. Ničiť sa pomaly navzájom, udusení za živa vzájomnými výčitkami.

Biela vlajka

V hlave mi prebehli minulé roky. Tá nechutná postupnosť. Láska nádherná a zaľúbená, potom praktický spoločný život, neskôr rozdelený na dvoje. Bežné fungovanie zmenené na ľahostajné obchádzanie a nakoniec nervózne dusno, čo otravuje vzduch viac ako jedovatý plyn. A tak som to jednoducho vzdala. Vytiahla bielu vlajku, zbalila pár tašiek a odišla. Navždy. Vyplakával pred deťmi, príbuznými. Nešťastný obťažoval priateľov dlhými telefonátmi. Ja som bola tá zlá
a nezodpovedná, ktorá bez príčiny rozbila domov.

Nezostávalo mi nič iné iba s päťdesiatkou na krku začať odznovu. Nebolo to ľahké ale nakoniec sa všetko okolo ako tak utriaslo. Čas vždy obrúsi tie najostrejšie hrany. Dnes, päť rokov odvtedy čo ma naposledy obdaril tým psím pohľadom už žijem svoj vlastný život, spokojná a hlavne zdravá. S novými priateľmi, záľubami a samotou. Po rokoch strávených s manželom je to moja najobľúbenejšia spoločníčka.

Prečítajte si aj ďalší skutočný príbeh: Láska bola pre mňa iba hlavná postava v romantickom filme

Spracovala: Katarína Gregorová

Foto: pixabay.com

Tagy
REDAKCIA
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

Aj toto by sa vám mohlo páčiť

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X