Prijať číslovku svojho veku, so všetkým čo k tomu patrí, je umenie, ktorému sa potrebujeme učiť, aby sme nežili v sklamaní a v strachu. Iba vďaka tomu vieme starnúť s pôvabom a gráciou.

V päťdesiatke som lepšou ženou, než som bola v štyridsiatke. Som pokojnejšia, vyrovnanejšia a slobodnejšie sa rozhodujem. So svojou zraniteľnosť pracujem vedomejšie a som voči sebe zhovievavejšia. Užívam si blízkosť ľudí, ktorých mám rada a pestujem aj nové vzťahy. Môžem sa zmysluplne sebarealizovať a som za to vďačná. Zdravie mi zatiaľ slúži a venujem veľa pozornosti tomu, aby som svojmu telu aj hlave dopriala všetko, čo im uľahčí optimálne fungovanie.

Áno, mám vrásky aj celulitídu, ale nezdá sa mi to obludné. Áno, keby som jedla rovnako ako pred 10 rokmi, musela by som radikálne vymeniť celý šatník, ktorý už aj tak prišiel o niektoré kúsky v záujme vkusnosti. Áno, pozorujem fyzický úpadok, ale kompenzuje mi to ľahkosť žitia, ktorú prináša moja duša. Nestarám sa toľko o to, čo si myslia iní. Veľa sa smejem a snažím sa nerobiť si ťažkú hlavu z vecí, ktoré nedokážem ovplyvniť. Utiekam sa k stoickej filozofii, kde čerpám podporu pre prežívanie „tu a teraz“.

To, čo ma znepokojuje nie sú samotné roky. Väčšmi ako vrásky na tvári ma trápia zvrásnenia, ktoré vytvára moja myseľ, keď sa snaží vzdorovať a byť pripravená aj na nepredvídateľné veci.

Neexistuje zrelosť

Existuje neustále sa vyvíjajúci proces dozrievania. Súhlasili by ste? Proces prijímania pribúdajúcich rokov nevie byť ukončený, lebo čas plynie a my na tie zmeny potrebujeme reagovať. Tak, ako sa v danej chvíli dá a s tým, čo máme práve k dispozícii.

Rezonujem s tým, ako to vystihla v časopise, ktorý vydáva Oprah Gail Winfreyová (1954), americká moderátorka a herečka, Magazínom Forbes označená za najvplyvnejšiu svetovú celebritu:

„Žijeme v kultúre posadnutej mladosťou, ktorá sa nám neustále snaží povedať, že ak nie sme mladí, nežiarime a nie sme žhaví, tak na nás nezáleží. Odmietam, aby mi nejaký systém, kultúra alebo skreslený pohľad na realitu povedali, že na mne nezáleží. Viem, že iba vlastníctvom toho, kým a čím sme, môžeme vkročiť do plnosti života. Každý rok by nás všetkých mal naučiť niečo hodnotné. Či lekciu aj využijeme, závisí iba od nás.“

Ako veľmi číslo rozhoduje?

Podľa oficiálnej číslovky z dátumu narodenia máme vo svojich letokruhoch zapísaných mnoho lekcií.

Aj „vekov“ máme hneď niekoľko.

• Náš biologický vek je závislý od geneticky riadeného programu a pôsobenia vonkajšieho prostredia, spôsobu života a frekvencie chorobných a záťažových situácií.
• Náš funkčný vek zodpovedá nášmu potenciálu a je podmienený súhrnom biologických, psychologických a sociálnych charakteristík.
• Náš psychologický vek eviduje dôsledky funkčných zmien v priebehu starnutia, individuálne osobnostné rysy a subjektívny vek.
• Náš sociálny vek zahŕňa prítomnosť životného programu a do istej miery závisí od dôchodkového veku.

Môžete si teraz k svojim jednotlivým vekom priradiť odhadovanú číslovku a podľa toho budete vedieť, v akej oblasti svojho života chcete urobiť zmeny. Nie všetko síce dokážete ovplyvniť, ale čo sa týka starostlivosti o seba, svoje telo, dušu, myseľ… viete podniknúť mnoho efektívnych preventívnych opatrení.

Život je ako hra, nezáleží na tom, ako dlho predstavenie trvalo…

…ale ako dobre bolo zahrané, vyhlásil rímsky filozof, štátnik a spisovateľ Seneca už 4 roky pred Kr.

Ja dodávam, že k tej životnej hre hľadáme scenár v prvej polovici života, aby sme ho v tej druhej už sami písali. Má to zásadný vplyv na to, ako sa rozhodneme definovať, vidieť a prijímať zmeny. Keď sa nám to podarí s istou flexibilitou, vyrovnávame sa s očakávanými aj neočakávaný okolnosťami bez silných vedľajších efektov. Tie sú okaté napríklad podľa príslovia „chcela stará mladou byť“, kedy sa niektoré ženy snažia nepatrične zamaskovať pribúdajúce roky.

Je však prirodzené, že starnutie sa nám ťažko prijíma. Naše telo nemusí obdobie
perimenopauzy zvládať bez komplikácií. Bolesti môžu byť každodennou súčasťou nášho fungovania, videnie sa nám zhoršuje, vlasy šedivejú, vypadávajú, pleť ochabuje, pružnosť sa vytráca. Fyzické zmeny začínajúce sa po štyridsiatke majú zásadný psychologický dopad na naše prežívanie.

Rovnako, ako vyrovnávanie sa s chorobou alebo smrťou blízkeho môže viesť k úzkosti a depresii, obdobne tiež osamelosť, rozpadnutý vzťah a syndróm prázdneho hniezda.

Stredný vek ponúka veľa kvalít a plné využívanie potenciálu

Starnutie je nevyhnutné. Všetci vieme, že je to pravda. Marketingovo je však výhodnejšie, keď niektorí ľudia veria, že starnutie je choroba. Tak môžu vychádzať z toho, že je to liečiteľné.

Naša kultúra si cení mladosť a fyzickú krásu väčšmi ako múdrosť, ktorá prichádza s vekom. Na rozdiel od kultúr, kde si uctievajú svojich starších, vyhľadávajú ich múdrosť a vedenie a nevnímajú ich ako bremeno či prekážku.

Počúvam v príbehoch klientok, ako buď nie sú pozývané pred päťdesiatkou na pohovor, alebo keď áno, pracovné miesto získavajú veľmi ťažko. Hoci je nesporné, aké sú spoľahlivé, lojálne a angažované, lebo sú v životnej etape majstrovstva využívania svojho potenciálu. Mnohé ženy to vedie aj k tomu, aby si prácu samé vytvárali a trúfli si podnikať. Býva to náročné, ale aj z portálu Akčných žien poznáte veľa príbehov úspešných žien, ktoré nepriazeň okolností premenili na svoju výhodu.

Je však tvrdou realitou, že ageizmus ako forma diskriminácie, ktorá sa deje (nielen) na pracovisku, kedy ide o nerovnaké zaobchádzanie na základe veku, je na Slovensku nelichotivé.

Zostáva veriť, že sa rozrastú zástupy personalistiek a personalistov, ktorí budú aktívne vytvárať podmienky na tvorenie generačného mixu na pracoviskách. Z hľadiska demografického je už teraz pre zamestnávateľov nevyhnutnosťou prispôsobovať pracovné podmienky, aby boli schopní udržať si zamestnancov v dobrej duševnej aj fyzickej kondícii do ich najvyššieho veku.

Integrita verzus zúfalstvo?

Tak by sa spýtal vývinový psychológ a psychoanalytik Erik Erikson, známy svojou teóriou psychosociálneho vývoja človeka, podľa ktorého sa úspešné starnutie premieta do naplňujúceho a uspokojujúceho života.

Na to je však potrebné myslieť omnoho skôr, než nás prepadnú prvé limitácie veku. Nezaskočia nás, keď sa z hľadiska životného štýlu o seba kontinuálne staráme po všetkých stránkach. V ideálnom prípade pestujeme kalokagatiu, kedy máme rozvoj duševných schopností harmonicky spojený so všestranným telesným rozvojom. Starnúť tak môžeme aktívne, so zachovávaním si kognitívnej a fyzickej zdatnosti a sociálnej angažovanosti.

Skvelé je, ako nám neurovedy potvrdzujú, že aj vo vyššom veku sa môžeme učiť nové zručnosti a zdolávať mentálne výzvy. Ako starší dospelí máme výhodu kryštalickej inteligencie, ktorá rastie s vekom. Je to naša schopnosť spojiť naučené vedomosti so skúsenosťami pri riešení akýchkoľvek problémov.

Postoj je rozhodujúci

Teória kontinuity nás podporuje v tom, že si vieme zachovávať svoje zvyky, preferencie, životný štýl a vzťahy aj počas pribúdajúcich rokov. Existujú dva typy kontinuity: vnútorná, ktorá je o našich osobnostných črtách, zatiaľ čo vonkajšia je podmienená našim prostredím. Na obe máme istý vplyv v pohľadu toho, aké rozhodnutia robíme a ako aktívne riešime to, s čím nie sme spokojní. Naše úsilie má smerovať k rovnováhe a primeranosti, súcitnosti a empatickosti – tak voči sebe, ako aj voči ostatným.

Svoje načerpané poznatky, skúsenosti a vedomie toho, kým sme boli, kým sa stávame a kým ešte chceme byť, dokážeme aplikovať na budúce zmeny, ktorým neprestaneme čeliť.

Filmová ikona Jane Fondová (1937), feministka a ekologická aktivistka po rokoch boja so svojím sebaobrazom priznala: „Trvalo mi dlho, kým som si uvedomila, že nemám byť dokonalá, mám byť celistvá.“

V roku 2011 vydala J. Fondová knihu Prime Time: Love, Health, Sex, Fitness, Friendship, Spirit: Making the Most of All of Your Life plnú nielen vlastných príbehov prinášajúcich pohľad na to, ako lepšie prežiť kritické roky od 45 do 50, a najmä od 60 vyššie. Zdieľala v nej svoj postoj k tomu, čo ona aj výskumníci nazývajú Tretie dejstvo. Ponúka novú metaforu starnutia – schodisko. Ľudský duch sa vyvíja nahor, ako keby stúpal po schodoch.

Pocit, že starneme, sa neudeje z večera do rána

Bez ohľadu na to, koľko máte rokov, ak máte negatívny postoj k svojmu starnutiu, vaše skúsenosti budú oveľa horšie. Pozitívne starnutie nie sú len „ruže a narcisy“, je to proaktívny prístup k tomu, ako pracovať s frustráciou a kam zameriavať pozornosť a energiu. Preto platí, že sme len také staré, ako sa cítime. Alebo ako by zaglosoval Kenneth C. Hutchin:

„Žena je taká stará, ako vyzerá, ale niet dôvodu, aby vlastným pričinením vyzerala taká stará, ako je.“

Opatrenia, ku ktorým pristúpime teraz, sa prejavia neskôr, rovnako ako rozhodnutia, ktoré urobíme. V celom procese pribúdajúcich rokov je zmena jediná istota, preto potrebujeme trénovať flexibilitu, aby sme sa na zmeny, ktoré prídu, ľahšie adaptovali. Nepripravujeme sa tým, že sa obrníme a čakáme v kŕči, práve naopak, otvoríme sa tomu, čo sa deje.

Preventívne opatrenia na minimalizovanie pocitu, že nám „ušiel vlak“:

• Keď máme sebadôveru postavenú na tele a fyzickom vzhľade, pracujeme na tom, aby sme sa o svoju vizáž náležite starali, kľúčová je však práca na sebe. Treba pracovať na posilňovaní a rozvíjaní sebahodnoty a sebaobrazu, aby neboli podmienené kultom krásy a mladosti.
• Keď je toho na nás príliš veľa, nemusíme byť na to samé, dobré je zdieľať svoje pocity s niekým, prípadne v nejakej komunite, ktorá prežíva podobné situácie. Netreba sa báť svojej zraniteľnosti, dôležité je neizolovať sa od ľudí.
• Keď cítime úzkosti, potrebujeme im venovať pozornosť a identifikovať ich spúšťače. Je prejavom odvahy, nie zbabelosti, vyhľadať odborníkov a konzultovať s nimi možnosti riešenia našej situácie. Ušetrí nám to zbytočné stresy a iluzórne strachy. Psychohygiena má byť súčasťou každodennosti.
• Zásadné je mať zdroje troch „PÉ“: byť pochopenými, prijatými a podporenými. Okrem partnera by sme mali mať aj iné zdroje, ku ktorým budú smerovať naše obavy, strachy, úzkosti či smútky. Ak ich dobre rozdistribuujeme, dostane sa nám viac podpory, čo umocní našu sebaistotu.
• Aj keď budeme z času na čas podliehať obavám, vždy je dobré spomenúť si, aké sme vynaliezavé. Neodkladať samé seba na neskôr a stanoviť si ciele, ktoré sú pre nás dôležité. Vytvárať si zmysluplnosť a mať výzvy smerujúce k pocitom užitočnosti pre seba, ľudí okolo aj spoločenstvo.
• Dôležité je spoliehať sa na seba a uvedomiť si, že to najistejšie miesto, kde vždy nájdeme pomoc a bezpečie, sa nachádza práve v našom vnútri. Iba my samé vieme, čo potrebujeme a čo je pre nás dobré. Máme voči sebe povinnosť dobre sa o seba po všetkých stránkach postarať.

Ako vy uvažujete o strednom veku? V čom je skvelý a v čom limitujúci? Podeľte sa o vaše skúsenosti, vzájomne sa tak obohatíme o kolektívnu múdrosť.

Janette Šimková, autorka článku a blogu Midlife hacks

Foto: Image by Gerd Altmann from Pixabay