Úprimný, vtipný, inšpiratívny – taký je knižný debut Dve v jednom od Ivany Soboličovej, dlhoročnej manažérky v medzinárodnej audítorskej firme. Knižka nesie výstižný podnadpis Zo života mnohých z nás… a hneď od úvodných strán vás dostane svojou otvorenosťou a neuveriteľnou priamočiarosťou.
Nečakajte žiadny siahodlhý román ani suchopárnu príručku sebarozvoja. Ide o trefné, svieže a životom inšpirované úvahy, ktoré spájajú vážne životné pravdy s iskrivým, miestami až oslobodzujúcim cynizmom.
Autorka hneď v úvode priznáva, že namiesto trpezlivosti stála v rade radšej dvakrát na zvedavosť. A presne v tomto duchu sa nesie celá kniha. Cez optiku modernej ženy, matky a dlhoročnej korporátnej zamestnankyne sa pozerá na svet, kde musíme denne stíhať byť na troch miestach naraz, prežívať pondelky s chorými deťmi na home office a neustále balansovať medzi rolami manželky, zamestnankyne, upratovačky či psychologičky. Práve táto schopnosť – byť „dve aj tisíc v jednom” – tvorí hlavnú podstatu celej knihy.
Korporátny humor a absurdity digitálnej doby
Čím ma kniha skutočne očarila, je autorkin zmysel pre humor a sebareflexiu. Kapitoly venované korporátnemu životu a jej vlastnej „korporáčštine” ma úprimne rozosmiali. Skratky ako KOKR (Kukučkový Odpor K Robote), OBVD (On Bol Vždy Debil) či jej najobľúbenejšia JMASŽ (Ja Mám Aj Súkromný Život), ktorú odporúča napísať ako odpoveď na piatkovú poobednú schôdzu, by sa mali okamžite zaviesť do reálneho kancelárskeho slovníka.
Autorka sa nebojí použiť moderný slang, anglicizmy (keď je niečo „slayózne” či „mega“) a trefne komentuje absurdity dnešnej digitálnej doby – od manipulácií na sociálnych sieťach až po umelú inteligenciu, ktorá s vami začne komunikovať v ženskom rode, keď sa s ňou začnete hádať.
Od centrofixiek po vážne spoločenské témy
Popri odľahčených témach, akými sú nekonečné zoznamy absurdných požiadaviek zo školy (centrofixky, bavlnky a červené výkresy A2 veľké ako plachta) či boj s novoročnými predsavzatiami a veľkosťami oblečenia, však kniha otvára aj vážnejšie témy. Veľmi silno na mňa zapôsobila časť o šikane v škole. Autorka v nej opisuje bezmocnosť rodiča pri narážaní na byrokratické definície systému. Od komisie v škole sa dočkala len konštatovania, že nadávky od „šprta” po „geja”, odstrkovanie, ignorancia či dokonca škrtenie nespĺňajú oficiálnu „definíciu šikany”, pretože vraj nejde o zámerné ublíženie. Namiesto riešenia problému si rodič vypočuje, že je príliš „mäkký”, syn je len „citlivý”, „doba je zlá” a dieťa si proste musí zvyknúť. Ivana sa s týmto postojom odmieta zmieriť a odkazuje, že doba nie je zlá, ale bude presne taká, akou si ju sami urobíme.
Silné sú aj úvahy o predsudkoch voči ženám, ktoré si chcú po svadbe či materskej budovať kariéru. Ako spoločnosť môže matku vracajúcu sa z rodičovskej vopred odpísať s argumentom, že jej deti budú choré a bude často doma, pričom alternatívu, že by sa s ňou mohol rovnocenne striedať manžel, systém neočakáva. „Veď jeho v práci potrebujú, veď on je muž!” Autorka otvorene vzdáva hold všetkým ženám po materskej, ktoré dokážu byť v práci mimoriadne efektívne a pohnúť aj skalou, pričom ostro kritizuje prežité rodové stereotypy. Tie ilustruje aj vyjadrením blízkeho človeka, ktorý by podľa svojich slov „ženu nikdy nezamestnal”, za čo by ho najradšej vytrieskala papučou.
Veľkým plusom je aj ekologický rozmer knihy v kapitole „Ako nechať žiť Zem”
Autorka tu však zbytočne nemoralizuje. Radšej pomocou jasných faktov poukazuje na našu spotrebu plastov a rýchlu módu. Pripomína nám, že priemerný Slovák vyprodukuje okolo 500 kg odpadu ročne. Pre celé Slovensko to predstavuje obrovskú masu 2,5 až 3 miliónov ton komunálneho odpadu. Otvára oči čitateľom faktom, že na výrobu jediného kusa džínsov rýchlej módy sa spotrebuje 10 000 litrov vody, nehovoriac o tonách chemikálií a zbytočnej 10 000-kilometrovej preprave z Ázie do našich skríň len preto, že chceme byť „IN”.
Ivana Soboličová nás prostredníctvom svojich textov nenásilne motivuje, aby sme sa začali viac riadiť srdcom než večne kalkulujúcou hlavou a hlavne – dokázali prijať život so všetkými jeho „zelenými kachličkami”, ktoré nám občas narušia pôvodný dokonalý plán: „Menili sme kúpeľňu. Krásne vyrátané kachličky s dvoma farbami, väčšina nádherne kapučínkovo svetlunká, iba jedna stena so zeleným vzorom. Vlečiem sa z práce a teším sa na novú kúpeľňu, keď mi manžel zavolá, že im odsúhlasil nejaké zmeny. Pridám teda do kroku a… A nemám slov. V mojej krásnej novej kúpeľni je uprostred kapučínkovej vane jedna zelená kachlička.“
Ako káva s najlepšou kamarátkou
Čítať túto knihu je ako sedieť na drinku s najlepšou kamarátkou. S tou, s ktorou sa môžete minútu úprimne smiať na tom, že ak neschudnete do plaviek, môžete ísť na pláž aj bez nich. A hneď ďalšiu minútu sa zamyslieť nad pominuteľnosťou času či dôležitosťou rodiny. A tým, že to, čo vysielame do vesmíru, sa nám vracia ako bumerang.
Každú kapitolu Dve v jednom uzatvára trefné „PS” s citátom alebo osobným postrehom. Pričom citát od Charlesa Bukowskeho z kapitoly o korporáte celú knihu dokonale vystihuje:
„Svet patrí tým, ktorí sa z neho neposerú.“
Knihu vrelo odporúčam všetkým pracujúcim ženám, unaveným matkám, korporátnym bojovníčkam. Ale aj komukoľvek, kto v dnešnom uponáhľanom svete hľadá stratenú rovnováhu a úprimný dôvod na úsmev. Ukazuje nám totiž, že v tom celom chaose rozhodne nie sme sami.