Osobný umelecký projekt Yonisphere Veroniky Fodorovej nemal spočiatku vytýčenú cestu. Vznikal z potreby, vyrovnať sa s istými zraneniami. Priamymi aj prenesenými. Bol sprvu len akýmsi pozastavením sa a výzvou na vnútorný aj otvorený rozhovor. Neskôr sa k rozhovoru pridala veľmi osobná výpoveď formou umenia a znovuobjavovania úcty k vlastnému telu.
Kto je Veronika Fodorová?
Rodená Bratislavčanka navštevovala Ľudovú školu umenia. Na Strednej umeleckej škole vyštudovala textilný dizajn a propagačné výtvarníctvo. V štúdiu pokračovala grafickým dizajnom vo Viedni na Univerzite pre úžitkové umenie a na Katedre sochy na Vysokej škole výtvarných umení ukončila bakalárske štúdium. Dnes sa venuje maľbe a kresbe v kombinácii s digitálnymi tlačovými technikami a svoje diela predstavuje doma aj v zahraničí.
Projekt Yonisphere
Séria výstav o jednom príbehu a 16 obrazov ženských vagín, upriamujúcich pozornosť na tabuizované témy sexuality a liečenie zranenej intimity. To je projekt Yonisphere a spracovanie hlbokých tém, emócií, ako aj schopnosť, vrátiť sa v čase. Ale tiež terapia postupnej premeny pocitov obete na pocity sebaprijatia.
Veronika a jej príbeh
Aký príbeh očakávate? Príbeh lásky, zrady, pomsty, vášne, zdravej sexuality? Skúste načúvať, pokúste sa pootvoriť dvere a na chvíľu sa zastavte. Toto je príbeh Veroniky Fodorovej o znovuobjavovaní a sebaprijatí.
Čo sa stalo v živote ženy, ktorej príbeh stvoril jedinečný projekt Yonisphere?
Možno by som začala jednoducho tým, že som sa narodila do rodiny, ktorá žiaľ, tak ako mnoho iných rodín na Slovensku, zametala pod koberec svoje príbehy. Príbehy, ktoré boli natoľko bolestivé, že otvoriť ich svetu, bolo neprípustné. Chýbalo uvedomenie, aké dôležité je, mať tieto príbehy pomenované. Aby ďalej nerobili šarapatu našim najdrahším, teda našim deťom. Samozrejme sa všetko dialo v mene lásky a vo viere, že to nepekné predsa nemôže byt videné. Ale telo si pamätá…
Krásna mladá žena nemiluje svoje telo a odmieta sexuálnu energiu. Donútilo vás toto bolestivé poznanie pátrať po príčinách?
Tým, že som so sebou nevedela žiť v láske, hľadala som odpovede na otázky, ktoré mi už v mladom veku bežali hlavou. Dlho som sa presviedčala, že môj stav je „normálny”, a tak ako ja to má väčšina dievčat. Môj život mi však ukazoval, že až také úplne „normálne” to nebude. Téma sexuality a intimity bola skrátka u mňa absolútne popieraná. Vypnutá. Totálne vytesnenie z mojej hlavy a najmä strach, ktorý sa mi prepájal s touto témou, mi prišiel nepochopiteľný. Pravdaže moje uvoľnenie v tejto téme niekedy povolilo, ale to iba v prípade látok, akou je napríklad alkohol. Za triezva, a teda s „čistou” hlavou, to bolo pre mňa neskutočne náročné. Viac menej nepriepustné. Postupne som začala chápať, že s tým musím niečo robiť. Že takto ďalej žiť nedokážem.
Priniesli terapie, ktoré ste podstúpili, viac svetla do vašich nezodpovedaných otázok?
Časom som pochopila, že sama tuto tému spracovať nedokážem. Potrebovala som podporu, tak som začala skúšať rôzne cesty. V podstate to bude už aj 20 rokov, čo vedome hľadám odpovede na moje otázky zranenej intimity.
Čo vám terapia prináša?
Kvalitná terapia mi dáva zmysel. Najmä, keď sa pozeráme do podvedomia a objavujeme nové súvislosti. Tým dokážeme postupne prijímať daný stav. Dokážeme si odpustiť a začať sa pozerať na seba ako na človeka, ktorý má právo šťastne žiť. Základnou témou mi bol vždy pocit viny a hanby. To sa mi popretkávalo do celého života a nie je ľahké sa týchto návykov zbaviť. No verím, že postupne sa aj to podarí.
Terapie našli dôvody vašich prenesených zranení, ale zažili ste aj priame sexuálne násilie?
Moja skúsenosť z rodinného „daru” je taká, že som na tento svet prišla s prenesenou traumou. A tá nabaľuje na seba, ako to ja nazývam, „dôkazové materiály”. Mojim presvedčením bolo, že muži sú nebezpeční a ženy – teda ja – zosobňujú funkciu obete. Tieto nastavenia sú hlboko podvedomé, preto som si v živote vytvorila množstvo dôkazov k tomuto presvedčeniu. Jedným z nich bolo aj priame sexuálne násilie. Ruka v ruke s presvedčením, že som obeť. V tom období som to zrejme dostatočne vyžarovala, čo predátor veľmi dobre vycítil. Vedel, kto je vhodnou korisťou. Presne toto som potrebovala zmeniť a pochopiť ako prvé. To, že či budem naďalej obeť, je len na mojom vlastnom presvedčení. Zmena bola pre mňa veľkou výzvou. Teraz však už viem, že je to celé v mojich rukách. Okolie s tým nemá nič spoločné.
Ako je možné, sa z toľkej bolesti vyliečiť a prinavrátiť si vlastnú sebahodnotu?
Ja nemám pocit, že som vyliečená. Ešte som si ani zďaleka neprinavrátila vlastnú hodnotu a úctu k sebe samej. Avšak je to cesta, po ktorej kráčať chcem. A mám vieru, že postupne, krok po kroku, sa predsa len niekam dostanem. Silu mi dodáva moja dcéra. Urobím všetko preto, aby nemusela niesť taký balík nánosov ako ja. Viem, že ak rodič na svojich výzvach popracuje, nemusí ich odovzdávať potomstvu v takom rozmere, v akom ho dostal on sám.
Dokážete sa naučiť opäť ľúbiť svoje telo?
Stále sa učím, no ešte aj dnes sa viem vrátiť k starej Nike a odsúdiť sa. Ale svoje telo vnímam podstatne inak ako pred desiatimi rokmi. Postupne sa to lieči. Nie je nič krajšie ako milovať svoje telo také aké je.
Prečítajte si: Prečo majú ženy problém povedať nie?
Myslíte si, že sa práca na sebe prenesie aj na okolie?
Verím, že ak s daným stavom vieme niečo spraviť na osobnej úrovni, určite sa to prenesie aj na úroveň kolektívnu. Preto mi dáva zmysel, pracovať práve na hľadaní tej svojej, na čas stratenej, úcte voči sebe. To, ako sa ľudstvo správa k ženám, je často plné agresie a neúcty. Zámerne nehovorím o mužoch, lebo vnímam aj to, že veľakrát ženy samotné voči iným ženám, či žena samotná voči sebe samej, sa vedia správať neúctivo. Keď si to uvedomíme, môže sa veľa vecí zmeniť. Aj to ma posúva vpred pri práci na mojom projekte. Ukazujem to krásne, čo je súčasťou každej ženy. Verím, že ako ľudstvo vieme meniť veci k lepšiemu. Inak by to na svete nemalo význam. A presne v tomto duchu konám. Ak si uvedomíme súčasť ženského tela – vagínu ako priestor, ku ktorému budeme pristupovať s úctou, veci sa začnú meniť k lepšiemu.
Ste inšpiratívna žena, ktorá dokázala vytvoriť sériu obrazov na tému, o ktorej sa už dokážete zhovárať. Ako obrazy vznikali?
Je to milý príbeh, lebo som si vlastne len pred pár rokmi uvedomila, aké silné podvedomie môže byť. V podstate tvorím celý život a celý život sa so mnou ťahá aj akási téma „púčikov”. Počas života, skutočne už na strednej skole, som si kreslievala púčiky. Keď mi okolie sem tam prepojilo moje púčiky so ženskou bránou života, teda vagínou, bývala som z toho vcelku nahnevaná a tvrdila som, že to v žiadnom prípade nemá s niečím takým nič spoločné. Až keď som sa na svojej ceste o krok posunula a dokázala túto spojitosť pochopiť, otvorilo sa mi nové pole vnímania. Začala som vedome kresliť práve túto časť ženského tela. Už nie ako púčiky, ale ako reálne tvary vagín – pre mňa yoni.
Bola to určitá forma liečenia?
Áno, bolo to liečivé. Cítila som, že potrebujem nájsť práve v priestore, ktorý som toľko odmietala a prepájala so strachom, to krásne. To krásne, čo sa za ním skrýva, pretože ja krásno a farby milujem.
Pocítili ste, že takto by to mohlo zafungovať?
Vedela som, že to môže byť cesta, a hneď zo začiatku formou arteterapie. Šlo to veľmi prirodzene. Do života mi prichádzali ľudia – najmä ženy, ktoré s touto témou pracujú a mali veľké pochopenie pre moje bolesti. Úprimne povedané, pre mňa to bola tantra. Konkrétne ženské semináre, ktoré mi dodali odvahu pozrieť sa na to všetko akoby sústredenejšie a vnímať dôležitosť toho, čo mi bolesti v živote vlastne spôsobuje. Postupne som tvorila obrazy z reálnych fotiek ženských vagín. No a reakcie žien boli nádherné. Cítila som, že nielen pre mňa sú obrázky liečivé. Začal sa mi otvárať nový pohľad na svet, na sexualitu, na intimitu.
Obrazy teda nerozprávajú len váš príbeh. Čo vypovedajú smerom k prijímateľovi?
Ako som už spomínala, v podstate za každým obrazom je reálna fotka reálnej ženskej vagíny. A tak nie iba ženy, ale aj muži, majú možnosť navnímať nekonečné množstvo variácií a foriem. Prijať, že tak ako sú rôzne druhy kvetov a každý jeden je krásny, je to tak isto aj so ženskou bránou života. Viem, že veľa bolesti vzniká pre ženy aj tým, že býva často táto časť ženského tela posudzovaná a znevažovaná. Taktiež si ale plne uvedomujem, že aj muži si nesú svoje bolesti. Mojou snahou je tak komunikovať, že vo všeobecnosti posudzovanie a znevažovanie spôsobuje len a len ďalšie nedorozumenia. Obrazy teda vysielajú aj esenciu každej jednej ženy mojim vnímaním, pretože podklady k obrazom mám od žien, ktoré majú túto tému viac menej spracovanú a nemajú problém svoju energiu prenášať ďalej do sveta.
Prečítajte si: Ako sa popasovať s nízkym sebavedomím?
Čím je pre vás umelecká tvorba?
Umelecká tvorba je pre mňa formou meditácie. Je to akt, ktorý prúdi cezo mňa. Niekedy mám pocit, že som „len” akýmsi správnym médiom na sprostredkovanie práve tejto témy vizuálnym spôsobom. Verím, že časom dokážem v mojom živote všetko nastaviť tak, aby som dokázala svoj dar posúvať svetu. Mám pocit, že tvoriť, pre mňa znamená žiť. Vytrácajú sa tým všetky pochybnosti a postupne prichádza prijatie skúsenosti. Aj vďaka tvorbe som „prežila” a pochopila množstvo súvislostí.
Čo vás pri tvorbe inšpiruje?
Príroda ako taká. Kvety, vtáci, prírodne formy a farebnosť v prírode ukrytá. Ako súčasť v nás, upriamuje pozornosť na krásu okolo nás, ale aj v nás. Nie je to náhoda. Mojim zámerom je, vytvárať obrazy, ktoré ponúkajú ľudskej duši pohľad na prírodu a život v nej cez moje vnímanie krásna. Ťažkých vecí je v živote priveľa, preto ponúkam niečo farebné, žiarivé a živé.
Ako sa vaša tvorivosť prejavovala v detstve?
Už ako dieťa som sa vedela vyhrať iba s kamienkami alebo motúzikmi. Ukladanie podľa tvarov, či farieb ma veľmi bavilo. V škôlke som sedávala vedľa učiteliek a kreslila obrázky na vyfarbovanie pre ostatné deti. Vedela som si uletieť do vizuálneho sveta od mala.
Akým odkazom by mala byť výstava obrazov pre druhých?
Veľmi si prajem, aby boli moje výstavy priestorom, kde sa dokážeme zastaviť a viesť rozhovor o témach, ktoré sú ešte stále ukrutné tabu, čím vytvárajú množstvo nových a nových bolestí. Želám si, aby sme prinavrátili úctu ženám. Úctu miestu na tele ženy, ktoré je často znevažované, a pritom je to nepopierateľná brána života.
A prečo yoni?
V našich končinách by sme yoni mohli možno preložiť ako vagína, ale význam tohto slova je oveľa hlbší. Je to prvotný zdroj všetkého stvorenia. V sanskrite slovo jóni znamená opora, pôvod, zdroj. Taktiež sa používa spojenie posvätný priestor.
Počas tvorby ste sa stretli so ženami, ktoré majú skúsenosť so sexuálnym násilím. Je výstava výzvou aj týmto smerom?
Od začiatku projektu som komunikovala so ženami, ktoré mi zdieľali ich vlastnú skúsenosť so sexuálnym násilím. Len v mojom okolí ich je viac ako prstov na jednej ruke. Ani jedna to nikdy nehlásila polícii, preto v skutočnosti netušíme, aké veľké číslo to môže byť. Je pre mňa nesmierne dôležité otvárať aj takúto tému, aby sa toto mohlo zmeniť. Ale chcem tiež, aby bolo jasné, že mužov neviním. Túto časť liečenia a prijímania mám za sebou. Pochopila som, že začať musíme od seba. Ako sa správame my samé k sebe, tak sa budú správať muži k nám. Zmena musí nastať v nás – ženách.
Zdroj foto: Alena Grešová / štúdio NOISEBURG
