Žena dokáže neuveriteľné veci. Pracuje, stará sa, plánuje, myslí na všetkých okolo seba. No často pri tom všetkom zabúda na seba.
Keď telo dlhodobo žije v strese, začne vysielať signály… Cez únavu, vnútorný nepokoj, výpadky sústredenia až po stratu iskry. Čo sa deje v ženskom tele, keď ide až za hranicu svojich možností?
9 znakov vyčerpania
Navonok zvláda všetko. Prácu, rodinu, povinnosti, očakávania. Je silná, schopná, zodpovedná. No niekde hlboko vo vnútri cíti, že niečo nie je v poriadku. Telo jej totiž vysiela signály, že je dlhodobo preťažené.
Občas vybuchne na partnera alebo na deti, a potom ju to dlho mrzí. Nechápe, prečo reaguje tak prudko, keď to vlastne nie je jej štýl. Pravda je, že jej nervový systém je uviaznutý v režime boja alebo úteku a reaguje rýchlejšie, než stihne zapojiť rozum.
Na verejnosti pôsobí silná a vyrovnaná. Všetko má pod kontrolou. No v súkromí sa rozpadá, plače, cíti sa prázdna a vyčerpaná. Vyhorenie totiž nemá len jednu podobu, často sa skrýva práve za maskou dokonale fungujúcej ženy.
Stiahni si e-book zdarma a pridaj sa do nášho newslettera
Ráno sa budí unavená, bez ohľadu na to, ako skoro večer zaspala. Spánok neprináša úľavu, pretože zvýšená hladina kortizolu narúša jeho kvalitu. Telo si síce oddýchne, ale nervový systém nie.
Je podráždená, netrpezlivá a aj malé veci ju rýchlo vyčerpajú. Ide doslova na rezervy. Každý deň si berie energiu z budúcnosti, ktorú už nemá z čoho doplniť.
Má v pláne cvičiť, viac sa hýbať, starať sa o seba… ale stále to odkladá. Nie z lenivosti. Ide o takzvané funkčné zamrznutie. Je to stav, keď telo nemá kapacitu začať, hoci hlava veľmi chce.
Neustále siaha po cukre, káve alebo slaných pochutinách. Nemá slabú vôľu, to len jej telo zúfalo hľadá rýchly zdroj energie, aby vôbec zvládlo fungovať.
Zle sa sústredí, má pocit „hmly v hlave”, zabúda a naháňa rozutekané myšlienky. Rozladený kortizol ovplyvňuje nielen emócie, ale aj schopnosť jasne myslieť a rozhodovať sa.
Cíti sa bez motivácie, bez iskry a sama nevie prečo. Veci, ktoré ju kedysi bavili, jej dnes nič nehovoria. Telo totiž nefunguje v režime radosti a tvorivosti, ale v režime prežitia.
A čo je možno najvyčerpávajúcejšie?
Nedokáže sa naozaj uvoľniť. Ani keď má pokoj, čas a všetko vybavené. Telo je neustále v pohotovosti, akoby hrozilo nebezpečenstvo, ktoré nikdy neprichádza.