Pracujeme, aby sme mali peniaze. Zarábame viac, aby sme si mohli dovoliť lepší život. Lenže čo ak sa nám cestou k tomu lepšiemu životu začne strácať práve to najcennejšie? Čas na jeho žitie…
Asi som len romantická a možno (teda určite) nerozumiem ekonomike. Ale občas nad tým premýšľam…
Pracujeme a zarobíme. Za peniaze si kupujeme veci, služby, dovolenky, domy, autá aj zážitky. A, samozrejme, platíme účty. Takže chceme zarábať viac, aby sme sa mali lepšie. Lenže potom príde taká absurdita.
Čím viac chceme mať, tým viac času musíme venovať práci. A čím viac času venujeme práci, tým menej času máme na to, čo sme si za tie peniaze chceli dopriať. Tak načo je nám potom väčší dom, ak v ňom takmer nie sme? Drahšie auto, ak v ňom trávime iba cestu do práce? Vyšší plat, ak si zaň kupujeme predovšetkým pohodlie, ktoré potrebujeme preto, že sme neustále unavení?
Päť dní pre prácu, dva dni pre život
Naučili sme sa to tak, že nám to už ani nepríde zvláštne. Pondelok. Utorok. Streda. Štvrtok. Piatok. Práca. Potom víkend. Dva dni, počas ktorých sa máme stihnúť vyspať, upratať, nakúpiť, navštíviť rodičov, venovať sa deťom, stretnúť sa s priateľmi, zacvičiť si, ísť do prírody a ideálne ešte niekam vyraziť, aby sme mali pocit, že sme žili. A v nedeľu večer? To už myslíme na pondelok.
Naozaj je toto najlepší model, ktorý sme schopní vymyslieť?
Nechcem tvrdiť, že všetci máme pracovať menej. Práca má svoju hodnotu. Dáva nám peniaze, zmysel, sebavedomie, kontakty, dokonca zvykne prinášať aj radosť. Sú ľudia, ktorí svoju prácu milujú a nechceli by z nej ubrať ani hodinu. Ale možno stojí za to prestať sa tváriť, že jeden model musí vyhovovať všetkým.
„Veď ľudia aj tak chcú (musia) zarábať čo najviac.” Áno. A práve táto reakcia sa objavila aj pod myšlienkou kratšieho pracovného týždňa, a je v nej kus pravdy.
Človek, ktorý má vysoký nájom, hypotéku, deti, účty, cíti rastúce ceny potravín a k tomu zažíva pocit, že peniaze miznú rýchlejšie ako kedysi, si jednoducho nemôže povedať: „Od zajtra budem pracovať o deň a pár hodín menej, lebo chcem viac žiť.” Čo ak si totiž viac práce nevyberá preto, že chce extra luxus, ale preto, že sa bojí, že nebude mať dosť? A čo ak ten človek ani nevie, či je pracovný týždeň alebo víkend, lebo robí prakticky nonstop?
A to je veľký rozdiel
Pre niekoho je kratší pracovný týždeň krásna predstava. Pre iného ekonomický hazard.
Wellbeing, work-life balance, štvordňový pracovný týždeň, šesťhodinový pracovný čas… Všetko to znie nádherne dovtedy, kým sa nestretneme s výplatnou páskou. Preto by sme možno nemali hovoriť iba o tom, koľko hodín chceme pracovať, ale aj o tom, koľko peňazí potrebujeme na dôstojný život. Alebo by musel existovať model, že aj za menej odpracovaných hodín, nám na účte cinkne rovnaký príjem.
Znie to utopicky, ale nie je to len fantázia. Viaceré firmy aj krajiny už skúšali štvordňový pracovný týždeň so zachovaním mzdy a časť z nich hlásila, že produktivita neklesla, niekedy dokonca stúpla. Nie je to riešenie, ktoré príde zajtra a flexibilita alebo skrátený úväzok nikomu nezaplatia hypotéku, ale možno je to prvý krok, kedy dokážeme uznať, že problém nie je v tom, že chceme priveľa, ale v tom, že systém nás núti vymieňať čas za istotu v pomere, ktorý si nikto vedome nevybral.
Ale vráťme sa k podstate… Koľko svojho života sme teda ochotní vymeniť za peniaze?
Ak dnes strávite dvanásť hodín v práci, zajtra tých dvanásť hodín nedostanete späť. Keď vaše dieťa vyrastie za roky, počas ktorých ste boli neustále zavalení robotou, žiadny vyšší príjem vám tie nekonečné hodiny nevráti. A ak ste desať rokov odkladali výlet, stretnutie s priateľmi či obyčajné ničnerobenie na „raz, keď bude viac času”, možno jedného dňa zistíte, že ten čas jednoducho neprišiel.
Takže asi nepotrebujeme pracovať menej. Potrebujeme pracovať inak.
Predstava kratšieho pracovného času preto nemusí znamenať len štyri dni v práci. Môže znamenať už spomínanú flexibilitu. Možnosť pracovať z domu, keď to dáva zmysel. Možnosť skráteného úväzku v určitých životných obdobiach. A možnosť nebyť považovaný za menej ambiciózneho človeka len preto, že nechcete pracovať šesťdesiat hodín týždenne.
Nechcem viac. Chcem dosť
Chcem pracovať tak, aby mi po práci zostal ešte aj život. A chcem mať čas na deti. Na manžela, priateľov, rodičov, na knihu, cestovanie, na obyčajné ráno, keď nemusím nikam utekať. A na seba…
Zvykli sme si merať hodnotu človeka podľa toho, koľko toho stihne, zarobí, vybuduje či zvládne. Ale ako by ste odpovedali na otázku, či ste dnes boli aspoň chvíľu šťastní?
Tak poďme na začiatok
Možno nepotrebujeme viac peňazí. Možno potrebujeme viac života. Tak sa nepýtajme, koľko chceme zarobiť. Ale koľko svojho života sme ochotní za tie peniaze odovzdať.
TOP 5 prvého septembrového týždňa
A už ste si mysleli, že som sa pozabudla pri myšlienkach o krajšom živote, že? Nie, nie… Aj tentokrát pre vás vyberám to naj. Prečítajte si rozhovory z rôznych oblastí. Verím, že si v nich každá z vás nájde to svoje.
Učiteľstvo je moja vlastná rebélia postavená na nádeji: Eva Wolfová o škole, ktorá učí meniť svet
Intímna starostlivosť má svoje hranice. Neprekračujete ich?
Zalia.sk: Krása nespočíva v dokonalosti, ale v tom, že ste sami sebou
Od rodinného domu k rezortu, ktorý pozdvihol Ždiar: Príbeh manželov Strachanovcov
Želám vám pohodový začiatok nového týždňa. Nech je však celý predovšetkým plný života,
s láskou Veronika