A sme tu opäť… Prihovárame sa vám už niekoľký mesiac po sebe – bez chrumkavých masiek, bez póz, tak ako to medzi sebou máme aj v skutočnom živote.
Tentoraz sme sa podebatili o priateľstve. O tom, ako sa mení s pribúdajúcim vekom, prečo po štyridsiatke už nepotrebujeme veľa ľudí okolo seba, ale tých pár, čo pri nás sú, potrebujeme naozaj. A o tom, že skutočné priateľstvo sa nepozná podľa toho, ako často si píšete, ale podľa toho, komu zavoláte, keď je najhoršie…
My sa máme, že sa máme… Máte sa aj vy?
Barby
Je krásne, keď ti niekto chýba. Keď máš niekoho rada natoľko, že jeho neprítomnosť vnímaš. Keď si smutná, že tu nie je, a potom si spomenieš na všetko, čo ste spolu zažili, a smeješ sa. A keď si posielate správy a rehocete sa tak, až sa idete zadusiť. Keď máte všetko na háku, ale zároveň viete spolu riešiť aj vážne veci. Keď sa spolu smejete a viete spolu aj plakať.
A potom je tu ešte niečo
Keď od seba nič neočakávate. Keď si čítate myšlienky. Aj keď nič nemusíte riešiť. Keď nemusíte byť spolu každý deň, nemusíte si dokazovať, že vám na sebe záleží, ani sa pýtať, prečo sa tá druhá neozvala. Len vnímate jej prítomnosť. A keď príde niečo dôležité, ťažké alebo krásne, jednoducho viete, že ju máte. Že na vás myslí. Že ste tu jedna pre druhú.
Možno práve toto je priateľstvo po štyridsiatke.
Žiadne nároky. Žiadne hry. Ani žiadne vysvetľovanie. Len človek, pri ktorom môžeš byť úplne sama sebou. A vieš, že keď sa stretnete, budete sa smiať, akoby ste sa videli včera. Je krásne, keď ti niekto chýba. A ešte krajšie, keď vieš, že chýbaš aj ty jemu.
Veronika
Vieš, myslím si, že v dvadsiatke sme priateľstvo merali podľa toho, koľkokrát za týždeň sa vidíme. V tridsiatke sme sa možno ešte dokázali uraziť, keď sa niekto neozval. A potom príde chvíľa, keď pochopíš, že niektoré vzťahy nepotrebujú neustálu starostlivosť, aby boli skutočne pevné.
Po štyridsiatke už podľa mňa oveľa lepšie vieme, koho si chceme pustiť k sebe. Nemáš chuť tráviť čas pri ľuďoch, pri ktorých musíš premýšľať, čo môžeš povedať, ako bude niečo pochopené alebo či si náhodou niečo neurobila zle. Zrazu je strašne oslobodzujúce mať vedľa seba človeka, pri ktorom nemusíš byť niekým iným. Môžeš byť unavená, protivná, rozosmiata, precitlivená aj úplne mimo. A stále si to ty.
Mám pocit, že práve toto je jedna z najkrajších vecí na priateľstve v tomto veku. Už nemusíme mať rovnaký život, názory ani tempo. Nemusíme spolu prežívať každý deň. Stačí, že keď sa naše životy na chvíľu pretnú, je tam stále tá istá blízkosť plná ľahkosti, bez rozpakov a pocitu, že sme sa medzičasom vzdialili.
Tak keď príde moment, pri ktorom potrebujem počuť tvoj hlas, alebo príde niečo, čo ma zlomí a nechcem pri tom byť sama, vtedy presne viem, komu zavolať.
Preto je priateľstvo po štyridsiatke také vzácne. Nemáme na seba viac času. Práve naopak. Ale vieme, s kým ten svoj čas chceme stráviť.
Tak fajn, ideme ďalej a o mesiac sme tu zas,
Barby a Veronika