Máte v hlave neustále otvorených tridsať kariet, z troch hrá nejaká hudba a neviete ich zavrieť? Kniha Za hranicami úzkosti prichádza s prekvapivým odhalením: vaša úzkosť nie je diagnóza, ale zablokovaná kreativita.

S prekladateľkou knihy, Ivanou Božikovou, sme sa rozprávali o úľave z toho, že nepotrebujeme mať všetko pod kontrolou, aký jednoduchý biohack dokáže oklamať mozog a prepnúť ho zo strachu do bezpečia a prečo sa zo stresu nedá „vyrozmýšľať” a úzkosť je len premotivovaný asistent, ktorému treba dať do ruky hrable.

Kto je Ivana Božiková

Ivana Božiková je prekladateľka, ktorá svoje jazykové cítenie a zmysel pre detail formovala okrem iného aj v prostredí európskych inštitúcií a štátnej sféry. Dnes má v knižnici niekoľko vlastných prekladov, od populárno-náučnej literatúry cez fantasy až po romantiku. Literatúru vníma ako zrkadlo spoločenského diania, o to viac si váži, že ju môže sprostredkúvať slovenským čitateľom. Vo voľnom čase rada nachádza rovnováhu medzi intelektuálnou prácou a životom, ideálne v prírode či s dobrou kávou.

Čo nám knižka Za hranicami úzkosti chce povedať?

Hlavným posolstvom je, že úzkosť nie je tvoj úhlavný nepriateľ, chyba v systéme ani diagnóza, ktorú musíš za každú cenu poraziť. Martha Becková prichádza s veľmi oslobodzujúcou myšlienkou: naša úzkosť je vlastne len zablokovaná tvorivá energia. V knihe nájdeš nenásilné prepojenie neurovedy, psychológie a praktických, láskavých cvičení. V podstate ti hovorí: „Prestaň so sebou bojovať. Poďme tú obrovskú energiu, ktorá ťa teraz vnútorne zožiera, premeniť na niečo, čo ťa bude baviť – a možno aj živiť.”

S akými pocitmi si prijala ponuku prekladať túto knihu? Bola pre teba téma úzkosti a tvorenia niečím blízka? 

Keď mi ju v Tatrane ponúkli, najprv som cítila takú tú vznešenú vďačnosť a radosť. Asi do troch minút však nastúpila klasická úzkosť, či text vôbec zvládnem preložiť dostatočne dobre. Čiže sme si s témou hneď potykali. Je mi mimoriadne blízka, prekladatelia sú totiž špecifický živočíšny druh. Hodiny sedíme sami so sebou, so slovníkmi a s vlastnými myšlienkami. Hranica medzi „neverím, akú geniálnu vetu som práve vymyslela” a „som totálna amatérka a mala by som vrátiť diplom” je, minimálne u mňa, občas poriadne tenká. Knihu som si teda odžila v priamom prenose.

Ženské telo bolo po stáročia predmetom skúmania, ale len zriedkavo porozumenia. Napríklad istý čas prevládal názor, že ženská masturbácia je príčinou prakticky všetkých zdravotných problémov sveta. Alebo že menopauza mohla za všetko, od nekontrolovateľnej mrzutosti cez kleptomániu až po presvedčenie, že vás posadol diabol. Tieto, ale aj mnohé iné mýty o ženskom tele či zdravotnej starostlivosti oň rozoberá vo svojej knihe Len si to namýšľaš onkologička Elizabeth Comen.

Keď si si knihu čítala prvýkrát, v čom ťa prístup Marthy Beck prekvapil v porovnaní s inou sebarozvojovou literatúrou? 

Potešilo ma, že mi nikto nekázal vstávať o pol piatej ráno, ponárať sa do suda s ľadom a vizualizovať si pritom hojnosť. Z mnohých sebarozvojových kníh človek chytí ešte väčšiu úzkosť, lebo zistí, že aj oddych a uvoľňovanie robí vlastne zle. Martha na to ide inak. Bez najmenšieho tlaku na výkon. Máš pocit, akoby si sa bavila s bystrou neurovedkyňou, ktorá má vyložené nohy na stole a popritom ti nalieva pohár dobrého vína.

Boli v knihe konkrétne metafory, slovné hračky alebo koncepty, pri ktorých si v slovenčine musela dlho hľadať ten správny ekvivalent? 

Najviac zabrať mi nedala ani tak hravá, ako skôr odborná stránka textu. Poriadnym orieškom pre mňa bolo nájsť spôsob, ako ju prirodzene preniesť do slovenčiny. Na jednej strane som text nechcela zaťažiť tak, aby znel ako medicínske skriptá a čitatelia mali pocit, že sa práve učia na štátnice. Na druhej strane som však nesmela skĺznuť do laického zjednodušovania a podceniť ich rozumové schopnosti. Nájsť túto krehkú mieru – zachovať vedeckú presnosť, no zároveň preukázať čitateľovi plný intelektuálny rešpekt – bola pre mňa hotová alchýmia.

Bola pri tomto preklade nejaká pasáž alebo výraz, o ktorom ste s redaktorom či redaktorkou viedli najväčšiu debatu? A ako vlastne prebieha taká spolupráca s redaktorom?

Pre mňa osobne ide často o najcitlivejšiu fázu práce. Asi sama dobre vieš, ako to býva – odovzdáš text, máš pocit, že si práve preložila minimálne Shakespeara, a potom si tvoj výtvor prečíta nová, absolútne nezaťažená myseľ a… vráti ťa s úsmevom do reality. Mám však obrovské šťastie na skvelé redaktorky, v tomto prípade na Danielu Šinkovú.

Pokiaľ ide o vášnivé debaty, siahodlhé monológy vediem poväčšine sama so sebou, prípadne nimi terorizujem blízke okolie. Finálne zhodnotenie mojich vnútorných bojov potom s úľavou nechávam práve na čistú myseľ pani redaktorky. Spomínam si, ako ma potrápili akronymy WEIRD a SPACE. Silou-mocou som sa snažila nájsť spôsob, ako ich preložiť do slovenčiny. Pani Šinková mi následne napísala svoj veľmi triezvy odborný názor a v konečnom dôsledku sme pôvodné skratky ponechali. Z celej situácie som si odniesla ponaučenie, ktoré sa úžasne prekrýva aj so samotnou myšlienkou knihy: niekedy jednoducho netreba tlačiť na pílu.

Ktorá myšlienka alebo kapitola z knihy v tebe najviac zarezonovala? 

Pre mňa, ako človeka, ktorý má rád veci pevne v rukách, bola najväčšia lekcia – a zároveň obrovská úľava – zistenie, že na upokojenie nepotrebuješ ešte viac kontroly. Radi si totiž myslíme, že keď budeme mať stopercentný prehľad o tom, čo robí náš partner, pes alebo kvások v chladničke, konečne sa upokojíme. Ibaže vôbec. Martha hovorí, že skutočným liekom na úzkosť je zvedavosť. Keď sa ťa mozog opýta: „Čo ak sa to celé pokašle?”, nemá zmysel ho racionálne presviedčať, že nie. Máš si len povedať: „Hmm, zaujímavé, že si môj mozog práve teraz myslí niečo takéto.” Zrazu sa boj zmení na nevinné, láskavé pozorovanie vlastného softvéru.

Zmenil preklad tejto knihy tvoj vlastný pohľad na to, ako funguje stres, úzkosť a naša tvorivosť?

Absolútne. Kedysi som úzkosť vnímala ako otravného mladšieho súrodenca, ktorý neohlásene vošiel do izby a sadol si mi rovno na posteľ. Vďaka tejto knihe som zistila, že úzkosť je skôr len zbytočne premotivovaný asistent. Má toľko nevybúrenej energie, že ak mu nedáš zmysluplnú prácu, teda tvorenie, začne ti zožierať nervy a reorganizovať celú kanceláriu – čiže hlavu. Snažím sa ho už viac neposielať preč. Len mu dám do ruky pomyselné hrable a poviem: „Dobre, keď už si tu, ideme niečo robiť.” A tak namiesto panikárenia nad termínmi idem napríklad cvičiť, ozvem sa kamarátkam alebo zavolám rodine. Nie vždy to však ide takto hladko, ešte sa učíme spolupracovať.

Autorka v knihe opisuje takzvanú „špirálu úzkosti“. Ako presne táto špirála v našom myslení funguje a prečo nám logika a snaha „presvedčiť sám seba“ pri zvládaní obáv často zlyhávajú?

Je to čistá biológia. Keď padneme do špirály úzkosti, velenie preberá amygdala. Ide o prastarú časť mozgu, ktorá si myslí, že nás práve naháňa šabľozubý tiger, aj keď nám v skutočnosti len pípne upozornenie na Microsoft Teams. A prečo nefunguje logika? Lebo racionálne centrum v mozgu je vtedy doslova vypojené zo zásuvky. Snažiť sa logicky upokojiť panikáriaci mozog je ako vysvetľovať pravidlá šachu niekomu, komu práve horí dom. Nezaberie to. Z úzkosti sa nedá „vyrozmýšľať”, musíš sa z nej dostať inak. Napríklad tvorením.

Martha Beck tvrdí, že riešením nie je boj s úzkosťou, ale aktivovanie tvorivých častí nervového systému. Čo sa vlastne v našom tele a mozgu deje, keď nahradíme strach zvedavosťou a tvorivosťou?

Autorka našla geniálny biohack. Keď panikáriš, funguješ v móde prežitia. Ale v momente, keď zapojíš čo i len štipku zvedavosti, prepneš výhybku na tú časť nervovej sústavy, ktorá riadi kreativitu. Telo vtedy dostane jasnú správu: „Počkať, moja majiteľka sa práve začala úprimne zaujímať o to, akú farbu má tento kvet? Keby nás mal naozaj zožrať tiger, asi by to neriešila. Zrejme sme teda v bezpečí!” Doslova tak oklameš vlastný mozog.

Ktoré cvičenie alebo technika z knihy je podľa teba najjednoduchšia na zavedenie do každodenného života, keď človeka prepadne náhly stres?

Jednoznačne spomínaný obrat k zvedavosti. Predstav si, že ti niekto zaklope na dvere a tebe z ničoho nič zovrie hruď. Namiesto klasického bedákania si len povieš: „Zaujímavé. Prečo môj hrudník reaguje, akoby šlo o život?” Začneš sa hrať na biologičku, ktorá práve objavila nový druh chrobáka. Jediné slovo „zaujímavé” ťa bleskovo prepne z vyplašenej obete do pozície fascinovanej pozorovateľky.

„Nie je to tvoja vina.” Štyri slová, ktoré znejú ako oslobodzujúca mantra, no pre obete narcistickej manipulácie sú tým najťažším krokom k pochopeniu reality. Prečo v toxických vzťahoch zostávame aj vtedy, keď nás ničia, a ako funguje neviditeľná chémia traumatického puta? Vanda Koniarová, prekladateľka knihy Dr. Ramani Durvasula, poodhaľuje zákulisie prekladu o skrytom narcizme, „vysávaní” emócií a ceste, na ktorej žena opäť nachádza svoj vlastný hlas.

Komu by si knihu odporučila ako prvému?

Všetkým, ktorí majú v hlave neustále otvorených tridsať kariet, z troch hrá nejaká hudba a oni nevedia zistiť z ktorých. Teda všetkým perfekcionistom, akčným ženám, úspešným mužom a ľuďom, ktorí idú v živote na 120 % a majú pocit, že ak čo i len na minútu zastavia, zrúti sa im celý svet. Je úžasným pohladením pre každého, koho vlastná hlava občas vyčerpáva viac ako život tam vonku.

Čo by si si priala, aby v čitateľoch rezonovalo aj dlho potom, čo knihu dočítajú a zatvoria?

Priala by som si, aby si zapamätali, že ich mozog nie je pokazený, ak občas pociťujú úzkosť. Je len veľmi, veľmi tvorivý a hľadá uplatnenie. A že tá najväčšia mágia v živote sa nedeje vtedy, keď máme všetko pod kontrolou, ale vo chvíli, keď si dovolíme byť úprimne zvedaví.