Svetoznáma modelka, ktorá pred rokmi vymenila nablýskané móla za pomoc tým najzraniteľnejším. Tereza Maxová dnes patrí k najrešpektovanejším filantropkám v strednej Európe. Jej Nadácia Terezy Maxovej deťom, ktorú založila už v roku 1997, pomáha tisíckam sirôt nájsť cestu z ústavov do milujúcich rodín. Cez úspešné projekty, akým je aj charitatívny beh TERIBEAR, neúnavne bojuje za to, aby každé dieťa vyrastalo v bezpečí. Dnes sú práve deti jej najväčšou prioritou a hnacím motorom.
V rozhovore, ktorý vznikol v Bratislave, nám Tereza prezradila, ako zvládla izoláciu v cudzine a kde čerpá energiu na prácu, ktorá už takmer tri desaťročia mení detské osudy.
Prišli ste na Beauty Ball. Hlavnou témou tohto podujatia sú metamorfózy. Čo táto téma pre vás znamená? A ktorá životná premena bola pre vás tou najpodstatnejšou?
Metamorfózy pre mňa predstavujú zmeny. K životu skrátka patria a každá z nich nám niečo prináša. Žijeme v dobe, keď musíme vychádzať zo svojich komfortných zón, rýchlo sa rozhodovať a adaptovať sa na nové veci. To považujem za nesmierne dôležité.
Metamorfózy sa nám však dejú aj v malých detailoch každý deň. Príde nové ráno, stretnete nových ľudí, ocitnete sa v inom prostredí a zrazu sa na veci pozeráte úplne iným uhlom pohľadu. Myslím si teda, že ich zažívame denne. Potom tu však máme tie obrovské životné zmeny, tzv. zásadný zlom, ktorý nastáva, keď sa vám narodia deti. Pre mňa osobne veľa znamenal aj odchod z komunistického Československa do zahraničia hneď po maturite, ale obrovskú zmenu priniesol aj môj rozvod.
Zažila som aj obdobia, keď som sprvu nemohla pracovať, hoci som po tom veľmi túžila. Jednoducho to nešlo. Určite to boli veľké zlomy – presťahovala som sa z pohodlia domova do zahraničia a žila som tam sama, v izolácii, vo svete módy, ktorému som vtedy ešte ani poriadne nerozumela. Život prináša pozitívne aj negatívne zmeny, no obe potrebujeme. Taký je skrátka život.
Prečítajte si: Špeciálna pedagogička Ľudmila Rakovanová: Autizmus nemá jednu tvár. Každá rodina žije iný príbeh
Čo vám vtedy pomohlo? Spomínali ste, že keď ste na začiatku nemohli pracovať, nemali ste z toho dobrý pocit. Ako ste toto obdobie prekonali?
Pomohlo mi to, že som tomu verila. Skrátka som rátala s tým, že to nejakým spôsobom skončí. Vedela som, že ak by to aj nevyšlo, vždy sa môžem vrátiť domov. Vedomie, že mám kam ísť, že ma doma čaká rodina, ktorá ma miluje takú, aká som – že ma nebudú súdiť podľa profilu, neustále ma sledovať či vážiť – mi dodávalo pocit bezpečia.
Vďaka tomuto bezpečiu som mohla nabrať odvahu a skúsiť to. Niekto o mne hovorí, že mám obrovskú vytrvalosť. Mňa naozaj vyhodili tromi dverami, vošla som štvrtými. Myslím si, že to súvisí so „zdravým sebavedomím”, ako hovorievala moja mama, a s určitou výdržou. Len tak niečo ma nezlomí a veci si možno nikdy neberiem osobne. I keď vás to, samozrejme, mrzí, keď vás ľudia súdia podľa toho, ako vyzeráte, že sa im práve nepáčite alebo že neotvárate prehliadku Chanelu. Sú to len drobnosti. Vždy som si samu seba vážila a poznala som svoju hodnotu. Človek k tomu vekom ešte viac dozrieva, ale v mladosti mi v tom pomáhala určitá miera vyspelosti.
Čiže vás veľmi formovalo aj to, že pochádzate z bezpečného prostredia, kde vás všetci prijímali?
Určite. Získavate tým lásku, pocit bezpečia a domov. Deti potrebujú cítiť, že niekam patria. Život sa stavia veľmi ťažko, keď nemáte tieto základné „stavebné tehly”.
Čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste začali práve s nadačnou činnosťou? Bolo to presne to, čo ste teraz spomenuli?
Určite. Celý tento impulz prišiel v čase, keď som žila v New Yorku a pracovala pre americký Vogue. Cestovala som po svete a naplno som si užívala ten nablýskaný svet, opojená úspechom a krásou. Svet módy mi vtedy venoval obrovské množstvo pozornosti. Potom som však ochorela a vrátila som sa do Čiech.
Tam som si uvedomila, že život je krehký a človek môže zo dňa na deň o všetko prísť. Práve v takýchto momentoch krehkosti zvyčajne otvárame svoje srdcia a od života žiadame niečo viac. Povedala som si, že chcem pomôcť.
Navštívila som dojčenský ústav a v tom momente som si povedala: Toto nie je možné. Skrátka to nie je v poriadku a musím konať. Uvedomila som si, že vlastním finančné prostredky aj známe meno a cestujem po svete. Rozhodla som sa, že už nebudem rozprávať len o svete módy. Práve opustené deti sa stali témou, ktorej som chcela prepožičať svoj hlas. Chcela som tú pozornosť preniesť na ne.
Zostal vo vás niektorý z príbehov, ktorý vás pri práci v nadácii najviac zasiahol? Spomínate si naň?
Myslím si, že človek si pamätá v podstate všetky tie deti, pretože sa nejakým spôsobom dotkli jeho života. Špeciálne tie, ktoré som mávala doma v hostiteľskej starostlivosti, alebo tie, ktoré s nami chodia na nadačné večere. Spomíname na ne a ony sa nám zverujú s vecami, s ktorými by sa bežne nezdôverili. Cítia u nás bezpečnú zónu a vnímajú, že im neberieme ich identitu. Samotné deti hovoria, že to nebolo len o peniazoch, ale o tom, že som ich nebrala ako „deti z decáku”. Povedala som im, že to bude dobré a že sa na mňa môžu kedykoľvek s čímkoľvek obrátiť.
Deti v našich programoch sú rôzne, ale určite si pamätám príbehy so šťastným koncom. Spomínam si napríklad na rómske dvojičky, chlapcov, ktorých som si brávala domov. V tom čase mali už takmer štrnásť rokov a ich adopcia sa zdala takmer nemožná. Nakoniec však prišla rodina, v ktorej mamička hovorila po anglicky. Chlapci boli vtedy hrozní „lotri” a mamička sa pýtala, akí sú. Ja som ich vychválila do nebies, hoci boli naozaj veľmi živí, no zároveň zlatí.
Zostala som s nimi a ich rodičmi v kontakte cez listy. Otecko bol Čech a po desiatich rokoch som ich navštívila v Anglicku. Videla som, akí sú z nich dnes gentlemani. Sú to dospelí muži, jeden pracuje ako právnik, druhý ako výborný kaderník. Žijú plnohodnotné životy a darí sa im dobre. Natočili sme o nich aj krátky, veľmi dojemný dokument. Pamätám si ich totiž ešte ako bábätká. Vždy som si deti v dojčenskom ústave fotila a natáčala, takže som im neskôr mohla dať zábery, ktoré by inak nemali. Ich mamička mi vždy hovorila, že tvorím ten chýbajúci článok v ich príbehu, a moje fotky z ich detstva si dala do rodinného albumu.
Prečítajte si: Moderátorka Adela Vinczeová: Moja hodnota ako ženy nezávisí od toho, či som matkou
Pôsobíte ako anjel strážny a dnes tak aj vyzeráte. Trošku teda premostím k móde – čo pre vás znamená s odstupom času? Zmenil sa s vekom a úlohou matky váš pohľad na tento priemysel?
Ja som modeling vždy brala ako štartovací mostík k niečomu ďalšiemu. Takže to, že som sa neskôr začala venovať iným veciam, bolo úplne prirodzené. Módu som mala vždy rada a prišlo mi skvelé, že môžem využiť tento svet na niečo, čo mi dáva väčší zmysel.
Zrazu sa to všetko pekne prepojilo. Vďaka móde som získala meno, finančné prostredky aj kontakty. Mala som hlas, ktorý som mohla prepožičať niekomu, kto ho nemá. Začalo mi to dávať hlboký zmysel. A hlavne, nie som to len ja, je to celý môj tím. Robíme to už takmer 30 rokov. Začínali sme úplne od nuly ako partia mladých ľudí, ktorí chceli niečo zmeniť, a myslím si, že tá energia nám zostala. Samozrejme, človek časom zistí, že svet nie je taký idealistický, ako si predstavoval, ale teší nás spôsob práce a osudy detí, ktorým sme zmenili život. Príbehy s dobrým koncom nás vždy potešia.
Odkiaľ beriete energiu a čo vám ju pomáha udržať?
Vždy to bola rodina – moja mama, sesternica, brat a dnes už aj moja vlastná rodina, môj partner a deti. Tiež kamarátky a príroda. Zisťujem, že čím som staršia, tým viac potrebujem úplný pokoj a ticho. Stačí mi 5 – 10 minút denne bez akýchkoľvek vnemov, aby som si všetko vnútorne usporiadala. A, samozrejme, dobrý spánok, tanec a veci, ktoré ma bavia – milujem cestovanie. Ale tie najšťastnejšie momenty mi dáva rodina.
Čiže rodina vám energiu dodáva a zároveň vás motivuje. No ako ste naznačili, rodina tú energiu aj trochu berie, však?
Ide to ruka v ruke. Keď mi deti odišli do zahraničia, hrozne mi chýbali. Zrazu som nechcela mať ten uprataný dom. Chýbalo mi aj to varenie, na ktoré som predtým nadávala. Človek zistí, že práve to bol ten život, ktorý žil. Musíme si vážiť všetko, čo v danom momente máme.
Spomínali ste, že modeling bol odrazovým mostíkom k tomu, čo vás teraz napĺňa. Čo by ste poradili našim čitateľkám, ktoré chceme motivovať k podnikaniu a k tomu, aby šli za svojím srdcom?
Podľa mňa je úplne najdôležitejšie zistiť, čo vlastne chcete. Znie to ako klišé, ale my v podstate často nevieme, čo naozaj chceme, či už v partnerskom živote, alebo pri profesionálnom výbere. Musíme sa naučiť počúvať svoj vnútorný hlas. Sme v neustálom šume. Ľudia na sociálnych sieťach vám niečo odporúčajú, potom šéf… Nedoprajeme si pokoj, aby sme si upratali myšlienky a spýtali sa: Čo chcem?
Opustite svoju komfortnú zónu, hoci to niekedy vyžaduje veľkú dávku odvahy. Často zbytočne zotrvávame v práci, ktorá nás nenapĺňa, len pre pravidelný plat a zdanlivú stabilitu. Prekonajte strach z neistoty, pretože práve ona otvára dvere k skutočnej zmene. Počúvajte svoj vnútorný hlas a odvážte sa urobiť prvý krok, aj keď výsledok neuvidíte okamžite. S odstupom času si s úľavou poviete: Vďaka Bohu, že som konečne opustila agresívneho partnera, Urobila som dobre, že som odišla z práce, alebo: Ešteže som zmenila svoje stravovacie návyky. Odhoďte obavy a neprepadajte panike.
Možno je to spojené aj s vierou, že to nakoniec dobre skončí…
Myslím si, že máme často tendenciu tlačiť veci na silu. „Musíme, musíme.” Niekedy však stačí trocha ľahkosti a život vás zrazu niekam pustí alebo nasmeruje inam. Treba zachytiť ten moment, keď máte z niečoho dobrý pocit, a skúsiť to. O čo ide? Netreba sa báť pádov. Chce to odvahu. To sú tie okamihy, keď urobíte zmenu. Rady vám v tom veľmi nepomôžu, to musíte cítiť samy.
Prečítajte si: Mária Čírová a Marián Kachút: Sme spolu 18 rokov a stále sa dokážeme rozprávať do tretej rána
Ak človek naozaj nevie ako ďalej, vie len, že chce zmenu, ale nepozná smer, čo by ste mu zo svojej skúsenosti odporučili?
Rady možno nie sú to pravé. Čo však pomôže, je mať okolo seba správnych ľudí. Keď máte šťastie na priateľov, ktorí vás motivujú. Také tie kamarátky, čo povedia: To dáš, choď do toho! Zistíte, že máte „support systém” ľudí, ktorí vám pomôžu. Veď ani ja by som nič nezvládla sama. V práci som mala šťastie na dobrú agentúru, fotografov a návrhárov. V nadácii mám zase šťastie na ľudí s rovnakou motiváciou, ktorí šli do všetkých tých nápadov, ako pomôcť.
Dôležité je, aby tú počiatočnú myšlienku nepoháňali veci, ktoré nie sú podstatné. Nesmie tam byť ten prvotný kalkul, že si finančne polepším alebo budem lepšie vyzerať pred susedkou. Tá myšlienka musí byť moja vlastná. V angličtine na to existuje pekný výraz: „pure intention” (čistý úmysel). Keď na začiatku máte čistý úmysel a dáte doň energiu, tak to potom rastie. Energia sa nestráca.
STIAHNI SI E-BOOK ZDARMA A PRIDAJ SA DO NÁŠHO NEWSLETTERA
