Dnes je Medzinárodný deň detí. Od tých svojich som viac ako tisíc kilometrov vzdialená. Neľutujem sa, skôr s údivom rozmýšľam nad tým, ako čas mení tvar vecí, ktoré sme považovali za nemenné.
Bolo obdobie, keď som žila len pre seba. Ranný čaj vypitý v tichu, spontánne rozhodnutia, víkendy bez pevnej štruktúry. Potom prišli deti a zrazu mal každý deň iný zmysel. Vstávala som preto, že niekto potreboval raňajky. Niekedy som vôbec nespala, pretože mal niekto horúčku. Svet sa plánoval okolo dvoch malých ľudí, ktorí sa stali stredom toho môjho.
Roky plynuli a ja som si ani nevšimla, ako rastú. Alebo možno áno, ale nechcela som si to úplne pripustiť.
Dnes sa mi v hlave krúti kolotoč myšlienok
Jedno z nich pomaly, ale isto vylieta z hniezda. Druhé tam ešte chvíľu pobudne. No aj tak sú už takí veľkí… Viem, že onedlho definitívne začnem riešiť život viac bez nich ako s nimi.
A to je v poriadku.
Hovorím si to vedome, pretože to tak naozaj cítim. Nie ako útechu, ale ako pravdu. Púšťam ich do života. To je predsa to, čo sme celý čas robili. Pripravovali sme ich na odchod. Ak odchádzajú, urobili sme svoju prácu dobre.
Práve teraz myslím na svoju mamu
Kedy to bolo prvýkrát, čo nás 1. júna nemala pri sebe? Čo vtedy cítila? Volala nám? Alebo len sedela niekde s kávou a nechala ten pocit, nech si prejde? Nikdy som sa jej to nepýtala. Možno by som sa mala.
Nie sú už malí. Ale vždy to budú moje deti
A ja som nikdy predtým v tento deň nebola bez nich. Ani raz. Dnes áno. Je mi bez nich smutno, to nepopieram. Chcela som ich objať, ale nejde to. No nevyčítam si nič. Pretože toto je práve tá časť života, o ktorej málokto hovorí. Tá, keď sa materstvo nemení na koniec, ale na niečo úplne iné. Niečo uvoľnenejšie, ale stále rovnako hlboké.
Medzinárodný deň detí si môžeme urobiť hociekedy
Zavoláme si. Napíšeme. Sľúbime si objatie, na ktoré sa obidve strany budú tešiť. A dovtedy? Len si tak sedím aj s tými kilometrami a kolotočom a s pocitom, ktorý neviem celkom pomenovať. Nie je to smútok, nie je to radosť. Je to niečo medzi. Ako ten okamih na hojdačke, keď sa zastavíte úplne hore a na zlomok sekundy neviete, či zostanete alebo zletíte.
Viem len jedno. Milujem ich. Púšťam ich. A trochu si prinavraciam život späť k sebe. A to nie je koniec príbehu. To je len jeho ďalšia kapitola.
TOP 5 posledného májového týždňa
Máj je definitívne preč. Začal nám jún, leto už nezastavíme. Ale vy sa na chvíľu zastaviť môžete. Oddýchnite si pri našich článkoch, ktoré pre vás každý deň pripravujeme.
Môže minulosť zmeniť našu prítomnosť? Podmanivý príbeh Kubánskej dcéry
Stlačení medzi dvoma svetmi: Kríza sendvičovej generácie
63 % zakladateliek hovorí, že vyhorenie ich zastavuje. Čo s tým konkrétne robiť?
Krásne MDD všetkým deťom, teda nám všetkým, lebo každý z nás predsa niekedy bol dieťaťom,
s láskou Veronika