Mama 10 detí Zuzana Valábková: Áno rodičovstvu neznamená automaticky nie mojim snom

0
Mama 10 detí Zuzana Valábková: Áno rodičovstvu neznamená automaticky nie mojim snom

Zuzana Valábková má 37 rokov a pochádza z Modry pod Karpatmi. Je mamou 10 detí, manželka a podnikateľka v oblasti profesionálneho koučingu. Žije si svoje sny s rodinou pod lesom kúsok od hradu Červený Kameň. V rozhovore nám prezradila:

  • ako sa jej rodina nečakane rozrástla,
  • aké je to vychovávať toľko rozličných osobností,
  • s akými problémami sa stretli vo výchove ako sa s nimi vysporiadali,
  • ako zosúladila prácu a rodinu,
  • aké je tajomstvo jej time managementu,
  • prečo sa začala zaoberať koučingom,
  • ako prebiehajú koučingové rozhovory,
  • ako si plniť sny aj popri toľkých deťoch a či má čas aj na partnera.

Ako sa to stalo, že vám k vlastným 4 deťom pribudli ďalšie 4 deti?

Veľkou rodinou sme sa stali zhodou rôznych udalostí, nebol to celkom plán. Sporadicky sme pomáhali jednej sociálne slabšej rodine so štyrmi deťmi. V istom období sme im dokonca prepožičali náš dom na dedine. Nakoniec sa situácia vyvinula tak, že matka svoje deti nechala u nás a odišla.

Situáciu sme boli nútení riešiť. Matka detí na sociálke povedala: „Nech si ich nechá ona.“ A pritom pozrela na mňa. V tom čase som mala 24 rokov a už 4 deti – dve dievčatá (1 a 4 ročné) a dvoch manželovych chlapcov (8 a 10 rokov). Navyše som bola v poslednom ročníku vysokej školy. Deti mali 12, 10, 8 a 1 rok. Moja prekvapená otázka bola, že či si máme nechať všetky. „Buď všetky alebo ani jedno,“ znela odpoveď sociálnej kurátorky. Mali sme asi 30 sekúnd na rozhodnutie. „Tak my to teda skúsime.“ Domov sme odchádzali o pár hladných krkov bohatší.

„Práve vo veľkej rodine je dobre vidieť, že výrok „je to len moja vec” nie je celkom pravda.“

O pár rokov nám pribudol v roku 2010 ešte Max ako deviaty člen rodiny. A pred dvoma mesiacmi sa nám narodila malá Aurora Luna.

My sme rodinka ako z filmu 12 do tuctu. Máme deti: moje, tvoje, naše aj cudzie. Šesť detí je biologických a štyri deti sú osvojené a jedného nášho anjelika máme už v nebi. Spolu jedenásť detí a dvaja dospeláci. Takže skúsenosti každého druhu od bábätkovských cez pubertálne až po tie vzťahové a rozhodovacie, kam na školu.

Ako vyzeral prvý rok po osvojení 4 detí?

Nebudem klamať. Prvý spoločný rok bol naozaj náročný. Keďže to bolo ako to bolo, o deťoch sme mali minimálne informácie. Štyri „mačky vo vreci“. Zrazu na nás z každého kúta začali vypadávať „neupratané kostričky“. Škola, rôzne zdravotné komplikácie, diagnózy, ne-návyky detí. Naozaj náročné bolo zvládnuť finančné výdavky tak veľkej rodiny. Dva roky sme nemali žiadnu finančnú podporu. Deti boli umiestnené na predbežnom opatrení a vtedy náhradným rodičom nárok na podporu nevzniká.

Po roku sme už boli ako-tak tím. Deti pochopili, že nie sú iba na návšteve a už to bol taký nezvyčajný a neobyčajný každodenný život.

Ako ste to teda zvládali s financiami?

Počas posledných 15 rokov som vždy popri deťoch študovala alebo pracovala. Ak máte deti v náhradnej starostlivosti, je to status, akoby boli vaše vlastné. Štát niečo na živobytie síce prispeje, ale ani zďaleka to nepokrýva to, čo je treba. Ak sme chceli deťom dopriať krúžky ako tanečná, karate alebo folklórny súbor či hru na nástroje, bolo treba na tieto radosti zarobiť.

Keď boli deti malé, tak sme sa s manželom striedali. Snažil sa, čo sa dalo riešiť z domu, nakoľko mu to jeho práca dovoľovala. Keď ja som bola v práci dopoludnia, on išiel popoludní.

Prečítajte si aj: Mama troch detí Lucia: Živnosť je pre mňa obrovskou výzvou

S akými problémami ste sa ešte stretávali?

Prešli sme si všeličím krásnym, aj tým menej pekným. Cez klamstvá, krádeže, alkohol, marihuanu…

Nikdy sme však od detí nepočuli, že nie sme ich rodičia.

Uvedomujem si, že je to asi nezvyčajné, ale pripisujem to tomu, že sme sa všetci nie celkom dobrovoľne ocitli v bláznivej situácii. Boli sme si v istom ohľade rovnocenní. Nevyberali sme si deti, a ani deti si nevyberali nás, takže to bolo fifty-fifty. Dievčatá boli malé a doslova s radosťou prijali nových nájomníkov. Chalani boli zase radi, že majú parťákov na hlúposti.

Ako ste si poradili s tými náročnejšími momentami výchovy, ktoré spomínate?

Náročných momentov a výziev bolo celkom dosť. Našťastie deti rastú a nič netrvá večne. Na mnohých situáciách sa dnes už spolu schuti zasmejeme. Keď to ale bola realita, neraz mi bolo skôr do plaču, ako do smiechu.

Boli chvíle, kedy som vyhľadávala odborníkov a žiadala ich o radu. Postupne som však prišla na to, že každé dieťa a situácia sú tak špecifické, že aj dobre mienené rady musíme poriadne prefiltrovať a nájsť si naše originálne a funkčné riešenia. S tým sa v podstate spája aj môj prvý zážitok s koučovaním.

Ak bol nejaký výraznejší problém, rozprávali sme sa o ňom s manželom. Sama som zároveň uvažovala čo sa deje, odkiaľ a kam smerujeme, a ako to napríklad zapadá aj do kontextu vývoja toho ktorého dieťaťa. Veľa som čítala a podporou mi bolo zrejme aj moje pedagogické a špeciálno pedagogické vzdelanie.

Ako ste naučili svoje deti zodpovednosti za svoje konanie?

Vo veľkej rodine sa máločo utají, a tak jedna zo stratégií riešenia problémov je aj spoločné rozprávanie o tom, ako sa kto má s tým čo sa stalo, ako o tom uvažujú a čo by asi oni urobili, ak by boli na mieste rodiča. V takejto debate sa vypustila para, každý sa cítil videný a počutý a zároveň sa deti učil kriticky myslieť, byť empatický ale aj preberať zodpovednosť za svoje konanie. Práve vo veľkej rodine je dobre vidieť, že výrok „je to len moja vec” nie je celkom pravda. Väčšina vecí a rozhodnutí, ktoré v živote robíme, má priamy dopad na ľudí v našom okolí.

Niektoré veci sa vyriešili samé s pribúdajúcim vekom detí, iné si vyžadovali aktívny výchovný zásah. Aj v tomto je to veľmi individuálne dieťa od dieťaťa, situácia od situácie. Hlavne platí, nezatvárať pred tým čo sa deje oči, ale vedome sa ako rodič rozhodovať či veci riešiť, počkať alebo ich nechať prirodzene odznieť. Ideálne je aj vedieť prečo sa rozhodujeme práve tak, ako sa rozhodujeme.

Aké je to vychovávať 10 odlišných detí?

Vychovávať desať rôznych detí je ako stret iných svetov. Je a bola to výzva (hoci dnes už ich je doma len 7, ostatní sú dospelí a osamostatnení). To, čo funguje na jedného, nefunguje na druhého a keď máte nádej, že na tretieho či štvrtého by už mohlo, tak ste na omyle.

Jedinečnosť je skvelá vec, ale v tomto prípade je to fakt nanič. To bol vlastne dôvod, prečo som sa dostala ku koučovaniu a koučovacej filozofii. Každý mal ten najlepší návod na klamanie, poriadok, povinnosti, domáce úlohy, fajčenie, hádky, šarvátky… Občas som sa úprimne cítila ako naozajstný tupoň. Všetkým všetko fungovalo, len ja som bola akási neschopná mama dosiahnuť želanú zmenu. Koučing ma doslova zachránil v poslednej chvíli.

Pochopila som, že dobrá rada je síce nad zlato, ale v tomto prípade bude lepšie nájsť vlastné riešenie šité na mieru. A to mi koučovacie rozhovory umožnili.

V jednom z turbulentých období som sa dostala do kontaktu s koučom. Veľmi som zvažovala túto službu vzhľadom k financiám. Nakoniec som sa rozhodla, že peniaze som utratila už asi aj na väčšie hlúposti a tak som to skúsila. Prichádzala som na stretnutia unavená a skeptická a odchádzala som nejaká iná. Dalo by sa povedať, že asi až spokojná. Moja spokojnosť rástla s každým ďalším stretnutím. To, čo som si objavila v rozhovore s koučom, prinášalo výsledky.

Čo sa udialo?

Deti zrazu komunikovali inak. V dome bol akýsi väčší kľud. Menej sa kričalo, viac sa chápalo a pomáhalo. Zlepšenie bolo viditeľné, počuteľné, cítiteľné.

Hovorí sa, že ak objavíte niečo vzácne tak sa s tým chcete podeliť. Pre mňa sú koučovacie rozhovory vzácna a funkčná metóda práce v biznise, vzťahoch i v rodičovstve. Všetci majú plno zaručených rád. Čo však, ak váš biznis je jedinečný a vaše deti sú originálne? Čo ak na vás vzorce nefungujú? Vtedy nemáte východisko. Koučing je jednoducho rozhovor, ktorý sa v istých situáciách oplatí absolvovať. Mne sa skutočne vrátilo viac, ako som očakávala.

„Deti učíme princípu: Ak to môžeš urobiť, tak to sprav.“

Ako prijali súrodenci príchod najmladšieho súrodenca?

Deti veľmi chceli do rodiny ďalšie bábätko, celkom dlho nás už nahovárali (úsmev). Na bábätko sa teda úprine tešili, každý večer pred spaním jej rozprávali do bruška, púšťali jej hudbu a vyhladkaná som bola do sýtosti. U nás je otvorenosť pre život ako postoj a zrejme to tak majú aj deti. Aurorka je naša očakávaná a ľúbená princezná a myslím, že môžem v tejto veci hovoriť aj za ostatných.

Dnes je trendom mať jedno či dve deti. Ako vníma okolie vašu početnú rodinu, stretli ste sa aj negatívnymi komentármi?

Stretli sme sa aj s úprimným ocenením a aj s úprimnou kritikou a posudzovaním. Myslím, že pohľad iných na mnohopočetné rodiny veľmi závisí od ich nastavenia, osobných skúseností a individuálnej preferencie.

Najviac si ľudia očividne šuškali, keď boli deti malé a boli sme skutočne ako banda, keď sme sa niekde objavili. Nie že by sme teraz banda neboli (smiech), už je to ale o inom. Dnes je to, ako mať veľa dobrých parťákov do života. Už sa menej vychováva a viac sa zdieľa, podporuje a užíva spoločný čas.

Poznámky typu: „rodí ako jablonka“ alebo výroky „asi nemajú doma televízor“ sú niečo, na čom sa dnes už úprimne zasmejeme a povieme, že fakt nemáme telku a ide sa ďalej.

Moja skúsenosť je, že ľudia majú mnoho mylných predstáv, ako to chodí, keď máte veľa detí. Nie je čas na seba, na koníčky, partnerský život, dovolenky. Deti sú zanedbané, strádajú v každej oblasti, nemajú také možnosti, nemôžu mať všetko… Za seba môžem povedať, že mať rodinu s 10 deťmi je to najlepšie a najväčšie dobrodružstvo v živote a asi by som sa nikdy nerozhodla inak. A ak som dobrým poslucháčom, tak naše deti rovnako ako ja veľkosť našej rodiny oceňujú.

„Posvätné boli a vždy budú u nás spoločné večere.“

Viete si nájsť čas aj na váš partnerský vzťah?

Deti žijú z lásky svojich rodičov a toho sa držíme. Ak nefunguje partnerský vzťah, tak sa mnoho vecí v rodine uberá nie celkom šťastným smerom. Partnerský vzťah môže fungovať, len ak sú obaja partneri v pohode a majú o seba dostatočne postarané. Sú, samozrejme, aj obdobia, kedy je toho viac a treba byť kreatívny a flexibilný pri nachádzaní si spoločného času, ale spokojní a ľúbiaci sa rodičia rovná sa harmonická a fungujúca rodina.

Ak by som mala ísť do konkrétnosti, tak utorky mávame s manželom “rande” výjdeme si spolu von, zväčša na večeru bez detí a porozprávame sa, ako sa kto má, čo zažíva, alebo sme len tak spolu, prechádzame sa a užívame si vzájomnú prítomnosť.

Znie to asi pre mnohých čudne, ale na „prvom mieste v rodinnom živote nie je dieťa, ale partner. Myslím, že mnoho vzťahov stroskotalo práve na tomto životnom omyle. Samozrejme, že ľúbime svoje deti, ale práve preto sa musíme starať o našu vzájomnú lásku, aby z nej deti mohli “žiť”. A to je priorita na ktorú si treba vyhradiť čas.

Kto všetko sa podieľa na domácich prácach? Odkedy ste začali zapájať deti a čo majú na starosti?

Keď boli deti menšie tak sme mali plán a rozpis čo, kto a kedy pomáha. Dnes už sú deti pomerne veľké, a tak sa vždy priebežne dohodne, kto má čo ktorý deň na zodpovednosť. Do aktivít a života v rodine sa zapájali deti odkedy to bolo možné.

Deti učíme princípu: Ak to môžeš urobiť, tak to sprav. Vedieme ich k tomu, aby urobili, ak vidia, že niečo treba, aj bez upozorňovania. Veď nakoniec je to náš spoločný život, pristor a domov. Takže sa stáva, že ráno pred školou v pohode vyložia umývačku alebo vyvešajú prádlo. U nás robia všetci všetko (úsmev). Chlapci aj vešajú prádlo aj žehlia a ak treba, aj varia. A dievčatá zase vedia aj pokosiť alebo postrihať vinič. Myslím, že vďaka tomu sú aj do koča aj do voza, ako to hovorievala moja babička, čo je podľa mňa dnes už skôr vzácnosť ako pravidlo.

„Naše deti rovnako ako ja veľkosť našej rodiny oceňujú.“

Poďme sa ešte porozprávať o vašej práci. Ako ste prišli k svojmu povolaniu?

Kam mi až pamäť siaha, vždy som bola ľudomil. Veľmi rýchlo som si dokázala ako dieťa nájsť priateľov a už v škôlke som mala jasno, čím chcem byť. Hoci otec mal inú predstavu o mojej pracovnej dráhe, mama ma v rozhodujúcom období podržala a tak som sa vybrala cestou humanitného zamerania.

Študovala som na pedagogickej škole v Modre, potom na UK Bratislava v učiteľskom odbore a neskôr som sa rozhodla pre štúdium špeciálnej pedagogiky a poradenstva.

Pracovala som v Materskej škole, neskôr som 3 roky bola riaditeľkou súkromnej materskej školy. Učila som v škole v Trnave a podieľala sa na rôznych rozvojových projektoch.

„Sprevádzam ľudí k tomu, aby žili slobodne, radostne a tak, ako im to dáva zmysel.“

Aké bolo rozhodovanie, že vymeníte prácu za možno neistý príjem freelancera?

Keď som sa rozhodovala, či sa pustím do podnikania ako profesionálny kouč, bolo to pre nás všetkých veľké riziko. Musela som vymeniť istotu príjmu za výzvu naučiť sa veľa nielen o koučovaní, ale aj o tom, ako to chodí v biznise.

V roku 2012 som absolvovala môj prvý koučovací výcvik. Postupne som prešla viacerými koučovacími školami. Ericsonovská škola, Business Coaching college – transformačný biznis koučing, SolutionSurfers – na riešenie zameraný koučovací prístup a Kids skills – koučovanie detí. Začala som hľadať vhodných klientov a spolupracovať na rôznych projektoch ako externý kouč. Tak je tomu v podstate aj dnes.

Zo známejších projektov som bola zapojená napríklad do Teach for Slovakia, Butterfly effect-u alebo do projektu Iniciatíva koučovania na vysoké školy. Medzi mojich klientov a klientky patria právnici, dizajnéri, spisovatelia, architekti, podnikatelia každého druhu, starostovia, maminy, otcovia, študenti aj niektorí moji kolegovia. Pracujem s jednotlivcami aj s tímami.

Prečítajte si aj: Máte nárok na tehotenské a materské? Ako o ne požiadať, aby ste neboli ukrátení?

Ako sa dalo skĺbiť podnikanie, resp. prípravu na certifikát koučingu, s materstvom?

Kedysi dávno, keď som sa stala mamou 9-tich detí, som si sľúbila, že ÁNO rodičovstvu nebude znamenať automaticky nie mojim snom, podnikaniu, vzdelávaniu. Chcela som a chcem žiť život, ktorý budem milovať. Dnes môžem povedať, že žijem svoj život naplno, bez ohľadu na okolnosti!

Ja som asi taká povaha, že viem robiť ako kôň, ak mi niečo dáva zmysel a ak mám pre to vášeň. Mojou vášňou je rodičovstvo, ale zároveň aj moja práca. Bez jedného či druhého by som sa cítil neúplná. Aby som bola spokojná mama, potrebujem mať priestor pracovať a realizovať sa. A aby som bola profesionál v tom, čo robím, potrebujem čerpať silu z rodinného života a plnosti vzťahov.

Ľudia majú predstavu, že ak máte veľa detí je to neustály krik a zhon. Návštevy sú často prekvapené, že keď prídu, všade je ticho a pokojne (úsmev). Samozrejme, sú aj divoké chvíle vášnivých rozhovor, čas keď sa jašia, naháňajú či zápasia, to ale ja osobne volám čulý ruch domáceho úľa.

Ako sa dokážete sústrediť?

V rámci profesie kouča sa naučíte rôzne zručnosti, napríklad, ako sústredene s úplným zameraním pozornosti robiť len jednu vec. Toto je niečo, čo využívam aj v bežnom živote. Ak potrebujem niečo robiť, tak sa na to plne sústredím a ostatné zvuky, alebo rušivé elementy ustupujú do úzadia. Asi je to trochu aj o tréningu.

Mnoho vecí je v pracovnej oblasti možné preto, že sa s manželom a už aj s deťmi vieme flexibilne dohodnúť, vzájomne sa podporujeme v podnikaní a máme dokonca aj spoločné biznis projekty. Podpora a vzájomné porozumenie v tomto ohľade veľa vecí uľahčuje a umožňuje.

Ako prebiehajú koučingové stretnutia?

Koučovacie stretnutie trvá približne hodinu – hodinu aj pol. S niektorými sa stačí stretnúť raz a iní potrebujú vyriešiť toho viac. Najviac čisto koučovacích stretnutí s klientom som mala sedem, a to sme už pili kávu a tešili sa z rozbehnutého biznisu, ktorý zarába výrazne viac, ako pri úvode našej spolupráce. Koučovanie má za cieľ urobiť klienta čo najskôr samostatného a prosperujúceho. Nie je to ako niekoľkoročné chodenie na klavír alebo roky sedení u psychológa.

Aby to ale nepôsobilo ako kúzlo, ide aj o to, aby klient s pomocou kouča kráčal vpred a robil čo je potrebné. Na koučovacie stretnutie klient prináša tému alebo témy, o ktorých sa spolu rozprávame trochu inak, ako je to obvyklé. Ako kouč sa veľa pýtam.

Sprevádzam ľudí k tomu, aby žili slobodne, radostne a tak, ako im to dáva zmysel. Učím ich, ako využívať svoj potenciál, pozerať sa na veci inak a objavovať riešenia na zdanlivo neriešiteľné situácie, aby si mohli plniť svoje sny a byť rodičmi, partnermi, podnikateľmi… akými túžia byť.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Za posledných 18 rokov sme mali toľko ranných a večerných rutín, že by to bolo na celú knihu. Veci sa veľmi flexibilne prispôsobujú aktuálnemu stavu a veku detí. Boli roky kedy sme vstávali o 5 ráno, aby sa všetko stihlo a fungovalo.

Aktuálne vstávame okolo 6 ráno, ale niektoré z detí vstávajú už aj pred piatou. Ráno si čítajú, chalani idú behať alebo hrajú na klavír. Ja sa aktuálne čiastočne prispôsobujem rytmu bábätka. Niekdy som ráno hore už o 5 a inokedy si doprajem spánok aj do pol 8 ráno. Moje ráno patrí deťom, osobnému zastaveniu sa pred vstupom do povinností, rannej káve a mojim osobným rituálom.

Potom už nastupujú pracovné povinnosti. Keďže som pracujúca mamina 3 mesačného bábätka, tak máme s manželom rozpis týždňa a flexibilne sa dopĺňame v domácich prácach i starostlivosti o deti. Ráno sa púšťa práčka, umývačka, upracú sa potrebné veci, Aurorka po tomto kolečku už ide spať a ja môžem pracovať.

Tri dni z týždňa mám online alebo osobne koučovania + mentorujem či supervidujem. Sú dni, kedy lektorujem vo výcviku koučovania, a potom dni, kedy som tu pre všetkých naplno k dispozícii. Aktuálne plánujem stretnutia s ohľadom na dojčenie a potreby bábätka. Musím povedať, že sme dosť zohrané.

Ako rodina máme pravidlo spoločnej večere a to každý deň. Je to najužitočnejší zvyk a máme ho takto bezo zmeny už posledných 17 rokov. Po večeri máme náš rituál vďačnosti a krátku modlitbu, umývanie a o 21:00 sa ide spať. Väčšie deti a dospeláci majú svoj osobný pristor na to, čo potrebujú. Keďže obaja s manželom podnikáme, tak ak treba, venujeme sa ešte pracovným povinnostiam. Úplnný záver dňa je zväčša pred polnocou. Máme s manželom ešte zvyk mať večer aspoň 15 – 20 min len pre seba na rozhovor alebo na čítanie.

Aký je váš recept či univerzálna rada na šťastný život?

Sme ľudia, máme svoje potreby a ak sa v niektorej oblasti prejedáme a v inej hladujeme, tak nás to skôr či neskôr dobehne. Rovnováha je niečo, čo treba stále udržiavať. Je to ako prechod po lane. Ak ste nepozorný
jednoducho spadnete. Tiež sa mi podarilo pár krát poriadne spadnúť. Únava, stres, choré deti jedno za druhým. Do toho vzťah, biznis, zdravotné komplikácie, smrť dieťaťa… Syndróm vyhorenia ako vyšitý. Keď som mala ráno vstať bolo mi totálne na vracanie. Ale tak ako všetko aj toto obdobie malo svoj koniec, trochu ma vytrápilo, mnohé ma naučilo a ideme ďalej.

Prišla som na to, že potrebujem chodiť do lesa a to denne. Vždy som to odkladala, až som zistila, že som 3 mesiace nikde inde ako v kanceláriách, bankách a presklených zasadačkách nebola a že po všetkých len štekám a nič nestíham.

Takže prechádzka musí byť. Pre dobro moje, mojej posádky i mojich klientov. Mám sprevádzanie i profesionálnu supervíziu, aby som si neulietavala na svojom egu ako človek ale aj ako profesionál.

Keď sa dalo, chodila som plávať a vyčistiť si hlavu. To čo patrí k tomu čo musí byť, je pravidelný rodinný teambuilding a s manželom každý týždeň jeden večer pre nás. Ak mám splín, tak hrám na klavír alebo priečnu flautu. Víkendy sa snažím mať bez mobilu. V zime lyžujem v lete bicyklujem. Ak sa dá, tak cestujeme. Pretože často býva užitočné pozrieť sa na veci aj z inej perspektívy.

žiadne príspevky na zobrazenie