Kedysi ležali pacienti s cievnou mozgovou príhodou na neurológii vo veku okolo 70 rokov. Dnes ich tam čoraz častejšie pribúda v štyridsiatke. Väčšinou sú to vyťažení manažéri.
MUDr. Daniela Kemková z centra Previta pri FNsP F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici sa vo svojej ambulancii venuje prevencii a v rozhovore vysvetľuje, prečo si myslí, že by dnes nemala byť otázkou peňazí, ale zdravého rozumu.
Ideálne všetko s mierou
Keď hovoríme o prevencii, čo si pod tým máme vlastne predstaviť?
V modernej verejnej politike zdravia rozlišujeme tri druhy prevencie – primárnu, sekundárnu a terciárnu. Tieto stupne na seba nadväzujú a sú potrebné vo všetkých formách.
Primárna prevencia znamená, že zabraňujeme vzniku ochorenia zmenou rizikových faktorov a posilňovaním tých ochranných, ešte pred nástupom samotného chorobného procesu. Sekundárna prevencia, tu už ide o včasné vyhľadávanie a záchyt predklinických štádií alebo vysokého rizika prostredníctvom skríningu a cielenej diagnostiky, aby sme predišli rozvoju a komplikáciám ochorenia. A terciárna prevencia znamená znižovanie dopadov už vzniknutej choroby, zabránenie jej recidíve, progresii a invalidizácii – teda zlepšenie kvality života prostredníctvom liečby, rehabilitácie alebo dlhodobej lekárskej starostlivosti.
Čo konkrétne primárna prevencia obsahuje?
Cieľom je zamerať sa na rizikové skupiny a redukovať expozíciu, meniť správanie – a ten efekt sa potom prejaví poklesom incidencie ochorení v strednodobom až dlhodobom horizonte. Patrí sem očkovanie, celkový životný štýl – stravovanie s väčším podielom zeleniny, ovocia, celozrnných výrobkov, nenasýtených tukov, pravidelná pohybová aktivita, dostatočná spánková hygiena a zvládanie stresu, v ktorom dnes žijeme od rána, ako sa zobudíme, až kým zaspávame – ak vôbec zaspíme.
Patria sem aj regulačné opatrenia, ako zdaňovanie tabaku, aby sme predišli nikotinizmu, ktorý sa dnes, na moje prekvapenie, presúva do stále nižších vekových skupín. Dnes už aj žiaci na základnej škole vedia, čo je nikotín a nikotínové vrecúška. A to sú, žiaľ, potenciálni pacienti. Ďalej sem patrí obmedzenie sladených nápojov, zákaz reklamy na tabak, bezpečnostné pásy a prilby, znižovanie transmastných kyselín v potravinách, ochrana životného prostredia – kontrola kvality ovzdušia, hluku, vody, bezpečné pracovné prostredie. To všetko je záruka do budúcna pre predĺženie života ľudí. A nesmiem zabudnúť ani na edukačné programy – školskú výchovu k zdraviu, odvykacie programy od fajčenia, komunitné intervencie.
A sekundárna prevencia – to je už tá časť, ktorou sa zaoberáte vo vašej ambulancii?
Presne tak, to je včasný záchyt a skríning už možných vzniknutých ochorení. Dnes na to dávame naozaj veľký dôraz, hlavne v nižších vekových skupinách – čo sa týka manažérov, ktorí sú zaťažení pracovnými aj mimopracovnými stresovými situáciami. Keď sa pozriete na štatistiky úmrtnosti, na prvom mieste sú ochorenia obehového systému, teda srdcovo-cievne a cievne mozgové ochorenia. A vidím to aj v praxi. Na neurologických klinikách s mozgovými príhodami, kde kedysi ležali pacienti okolo 70 rokov, dnes ležia štyridsaťroční manažéri, niektorí s trvalým pohybovým postihnutím. Na druhom mieste sú nádorové ochorenia, na treťom ochorenia dýchacieho systému. Preto si myslím, že prevencia je v tejto dobe nesmierne dôležitá.
Ako presne vyzerá preventívne vyšetrenie u vás v Previte?
Zameriavame sa práve na tieto preventívne vyšetrenia. Sú síce platené klientmi, ale myslím si, že dnes by to nemalo byť o peniazoch, keď ide o ochranu nášho zdravia a dlhovekosti. Zabezpečujeme základné odbery zamerané na jednotlivé orgánové systémy. Ďalšia časť našej ambulancie je zameraná na onkologický program u jedincov, ktorí majú v rodine onkologickú záťaž – ten profil vyšetrení dokáže v skorom štádiu identifikovať človeka, ktorý by mohol na onkologické ochorenie v budúcnosti ochorieť.
Máme tiež k dispozícii výživového poradcu. Ak má pacient v rámci preventívneho vyšetrenia nadváhu, robíme aj InBody vyšetrenie, teda celkové rozloženie tuku a minerálov v organizme. Následne vieme pacienta prepojiť s výživovým poradcom aj s fyzioterapeutom, aby vedel s nadváhou pracovať aj mimo medikácie.
Spomínali ste manažérov a mozgové príhody – pozorujete aj nárast syndrómu vyhorenia?
Syndróm vyhorenia sme si kedysi spájali skôr s manažérmi. To ich k nám dnes, žiaľ, aj privádza. Ale v poslednom čase, možno je to aj po korone, neviem to presne pomenovať, sa to čoraz viac týka aj mladých ľudí – dokonca detí. Keď moja dcéra, ktorá žije a pracuje v zahraničí, prišla s touto diagnózou, ktorá je dnes už bežne hodnotená ako diagnóza, má aj svoje číslo – dosť ma to prekvapilo. A keď dnes pracujem aj s mladými ľuďmi tu v Previte, syndróm vyhorenia u detí v základnom školskom veku ma nesmierne prekvapil.
Čím si to vysvetľujete? Kde sa stala chyba?
Sama si tú otázku kladiem. Je to pedagóg? Rodič? Okolie? Asi je to súbor všetkého. Ale ako prvé si myslím, že chyba je v rodine. Ja ešte nemám vnúčatá, ale u známych a kamarátov vidím, že rodičia sú tak pracovne vyťažení, že jednoducho nemajú čas na deti. A deti sú potom odkázané na najmodernejší iPad, telefón, sociálne siete. Ja som sa na sociálne siete trošku pozrela sama a musím povedať, že mne osobne to neprináša nič. To je môj názor. Rodičia by sa určite mali viac venovať deťom a ich voľnému času.
Pedagógovia sa snažili, ale sú dnes pod obrovským tlakom – aj právnikov, aj rodičov – že si myslím, že postupne aj oni trochu zlyhávajú. A spoločnosť sa mení neuveriteľným spôsobom, medziľudské vzťahy sú výrazne narušené. Deti aj dospelí – lebo je to diagnóza aj dospelých – sa nevedia vyrovnať s psychickým tlakom, ktorý je na nás kladený od rána do večera. Človek by sa mal venovať záľubám, športu, chodiť von na prechádzky, aby si hlavu resetoval. A u detí to dnes nevidím.
Ako by mala podľa vás vyzerať prevencia syndrómu vyhorenia, hlavne u detí?
Poviem to na vlastnej skúsenosti. Keď moje dieťa vyrastalo, raz mi povedalo: „Poďme si zafajčiť.” Ja na to: „Čo? Cigu? Dobre, kúpme si kvalitné cigarety.” Kúpila som kvalitnú cigaretu a spýtala sa: „Dominika, a kde budeme fajčiť?” Ona: „No tu vonku po chodníku sa budeme prechádzať.” Tak som povedala, dobre, budeme ako budapeštianske Maďarky – a zafajčila som si s dcérou. Potom som jej ukázala fotografiu rakoviny pľúc, veď som aj pneumologička. Podobne to bolo aj s alkoholom – sadla si ku mne, dala si koňak, gin, čo chcela, jediné pravidlo bolo nikdy nemiešať nápoje. Nikdy som jej nepovedala „zabijem ťa, keď budeš piť”. A výsledok? Vozila autom spolužiakov, nikdy sa nestalo, že by pred tým pila alkohol.
Všetko, čo chcela vyskúšať, sme si vyskúšali spolu – aj keď ma zobudila o polnoci, sadli sme si a rozprávali sa. A to je podľa mňa základ výchovy: mať na dieťa čas, aj o polnoci, keď vás zobudí. Dieťa musí niektoré veci vyskúšať, ale s mierou a s vedomím, čo to znamená. Doteraz s ňou nemám žiadny problém, ani psychický. Rodičia musia mať na dieťa čas – nezakazovať, ale vysvetľovať, rozprávať sa a argumentovať. To je podľa mňa základ predchádzania syndrómu vyhorenia aj závislostiam.
Spomínali ste aj šport ako spôsob zvládania stresu. Je to naozaj taký jednoznačný liek?
Malo by to byť tak – reset hlavy športom, lebo všetko sa napokon odvíja od nášho centrálneho nervového systému, tam je spúšťací mechanizmus všetkého. Ale všímam si, že sme akoby komunita, ktorá všetko robí na povel. Zrazu je „in” športovať, tak teraz všetci idú športovať – len idú sa doslova zblázniť. Moja dcéra má vysoké postavenie vo firme vo Švajčiarsku a teraz športuje tak, že sama žasnem, či to neprehnala. Vidím, že veľa ľudí to spraví nárazovo, vyskočia spoza stola rovno do extrému a končia dolámaní v nemocniciach. Z jedného stresu – pracovného – tak prejdú rovno do druhého, športového, a to tiež nie je dobré. Musí byť určitá miera, určitá regulácia toho všetkého – tá nám dnes chýba. Každý by si mal sám určiť, na čo jeho organizmus má, a neprepínať sa.
Máte už nejakú spätnú väzbu od pacientov, ktorí k vám na preventívne vyšetrenie prišli?
Naša ambulancia funguje len od mája minulého roka, takže tá kohorta pacientov ešte nie je taká veľká, aby sme mohli robiť nejaké štatistické závery – na to treba dostatočne veľkú vzorku. Ale tí, ktorí u nás absolvovali vyšetrenie a naše odporúčania, dávajú zatiaľ pozitívnu spätnú väzbu. Niektorí síce prídu skôr ako na „reklamnú vec”, že si to len tak vyskúšajú, ale pri prvom rozhovore u každého jedného zistíme, že má nejaký problém. Najčastejšie sú to stresové faktory, v ktorých žije. Väčšinou k nám chodia manažéri, majitelia firiem, podnikatelia. Ale odchádzajú odtiaľto s dobrým pocitom. A keď sa nájde nejaká anomália v laboratórnom parametri alebo aj po psychickej stránke, vieme im zabezpečiť nadväzujúce vyšetrenie u špecialistu v dohľadnom čase, čo dnes nie je samozrejmosť.
Toto pracovisko chceme aj rozširovať, aby tie nadväzujúce vyšetrenia boli čo najplynulejšie. Trochu je to problém, keďže špecializovaných ambulancií je málo a sú preťažené, ale našim klientom vieme aj tak zabezpečiť termín u hepatológa či iného špecialistu v rozumnom čase.
Na záver – po toľkých rokoch praxe, zmenila táto vaša skúsenosť aj váš vlastný pohľad na zdravie?
Ja celý život nežijem podľa predpisov do bodky – ani ako šoférka. Snažím sa. My, lekári a zdravotníci, nemáme jednoduché pracovné zaradenie, tých stresov máme možno ešte viac ako naše okolie. Ale viem s tým stresom pracovať. Viem sa tešiť z každej minúty. Športujem, ale nie prehnane. Mám okruh priateľov, s ktorými si mám čo povedať, a viem tráviť voľné chvíle. A to je moja životná filozofia.