Vďačnosť nemusí znamenať, že sa máme uspokojiť s tým, čo máme, ani že máme mlčať o tom, čo nám v živote chýba. Môžeme byť vďačné za svoje telo. A zároveň sa oň začať starať lepšie. Za rodinu… Ale dokázať si chrániť vlastné hranice. Za lásku, ktorú dostávame, a pritom si priznať, že sa ešte učíme ju prijímať.
Dnes je Svetový deň vďačnosti, no ja nerozmýšľam nad tým, za čo by som mala byť vďačná. Ale nad tým, za čo vďačná naozaj som.
Som vďačná za svoje telo
Za to, že mi stále slúži, aj keď som mu v minulosti vôbec nedávala to, čo si zaslúžilo. Nakladala som mu, tlačila naň, často ignorovala, čo mi hovorilo. Ale spamätala som sa. A teraz sa snažím zachrániť, čo sa dá. Nie však v honbe za dokonalosťou. Ale preto, že je moje a chcem v ňom ešte dlho žiť.
Som vďačná za svoju rodinu
Za ľudí, ktorých mám. Za všetko, čo sme spolu prežili, aj za to, čo ešte len príde. Ale nechcem žiť tak, aby som bola otrokom vďačnosti. Veď aj za rodinu môžeme byť vďačné… A stále potrebovať svoj priestor. Môžeme milovať aj povedať nie. Môžeme byť tu pre druhých a nezabudnúť pritom na seba.
A som vďačná za lásku, ktorej sa mi dostáva
Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že láska nie je len o tom, koľko jej dostávame. Je aj o tom, koľko jej púšťame von. A možno ešte viac o tom, či ju vieme prijať.
Dávanie mi ide. Myslím, že mnohým ženám. Postarať sa, pomôcť, podržať, zariadiť, myslieť na druhých…
Ale prijať? Nechať niekoho, aby sa postaral, pochválil, pomohol, doprial mi pozornosť bez toho, aby som hneď mala potrebu niečo vracať? To sa stále učím.
Môžem byť vďačná a stále chcieť viac
Dlho som si myslela, že tieto dve veci sa navzájom vylučujú. Že vďačnosť znamená spokojnosť so všetkým, čo mám, a že akákoľvek túžba po niečom inom je vlastne nevďačnosť. Akoby som si mala vybrať jedno. Buď byť šťastná za to, čo mám. Alebo si priznať, že chcem viac.
Ale takto to fungovať nemá…
Vďačnosť nie je strop, pod ktorý sa musím zmestiť. Nie je ani hranicou mojich ambícií ani dôvodom prestať snívať. Vlastne to celé ani nie je o tom, či si vyberať z dvoch možností. Vďačnosť a chuť na niečo viac spolu predsa bežne fungujú vedľa seba, len sme si zvykli hovoriť nahlas iba o jednej z nich.
Ale ja to už dlhšie skúšam inak. Priznávam všetko naraz a čakám, čo sa stane.
TOP 5 babieho leta
Milujem pravé leto, ale ani to babie nie je na zahodenie. Jeseň je za dverami a blíži sa obdobie, kedy budem s vďačnosťou prijímať najmä to, že sa môžem zababušiť do deky a veľa čítať. Ak to máte rovnako, poďme si to osviežiť spolu. Mám pre vás to najlepšie na čítanie z minulého týdňa. Ak ste čítať nestihli, urobte tak teraz.
- Ženy na Slovensku zarábajú o 15,6 % menej. Prečo rozdiel v odmeňovaní stále pretrváva?
- Váženie detí v školách: verejné váženie pred triedou podľa prieskumu stále pretrváva
- Barby & Veronika bez chrumkavých masiek: Po štyridsiatke už vieme, s kým chceme stráviť svoj čas
- Mokré, unavené, premrznuté. A stále spolu. Spoznajte príbeh ženského jachtárskeho tímu Audynky
- Diagnóza ADHD u dieťaťa môže otvoriť oči aj mame. V jeho príznakoch spozná vlastný život
Želám vám pondelok plný vďačnosti, ale aj chuti chcieť stále viac,
s láskou Veronika