V poslednej dobe sa v kaviarňach, na rodinných oslavách či v komentároch na internete nesie rovnaký tón: „Dnešné deti sú precitlivené na každé krivé slovo. Nič nevydržia.”
Moja generácia vychovaná na princípe „zatni zuby a choď”, sa niekedy na ich slzy a hlboké prežívanie pozerá s nepochopením. Možno až s miernym dešpektom.
Nedávno sa udiali momenty, ktoré v našej rodine zastavili čas
Dve tragédie. Dve vlastné rozhodnutia mladých ľudí, ktorí boli blízki mojim deťom. O život prišli bytosti, ktoré mali celý život pred sebou. Zakývalo to mnou aj deťmi neskutočnou silou. Bol to úder, ktorý nám vzal dych.
V tých ťažkých dňoch, keď som sledovala bolesť svojich detí, som si uvedomila jednu zásadnú vec.
Som nekonečne vďačná za to, že sú citlivé
Chcem ich počúvať, keď je im ťažko, aj keď je im super. Chcem všetku tú ich citlivosť vnímať a rešpektovať. Pretože keď sa pozriem na to, v akom stave je náš svet, musím sa pýtať: Kde sme bez tej citlivosti zašli?
Generácia ticha vs. Generácia pravdy
Keď si spomeniem na svoje detstvo alebo na rozprávanie mojich rodičov, vidím svet, kde sa o problémoch mlčalo v mene zachovania „slušnosti”. Ak mal niekto úzkosť, bol „lenivý”. Ak bol niekto smutný, mal sa „vzpružiť”. Tragédie sa zametali pod koberec, aby susedia nevideli, že náš dom má trhliny. Boli sme vedení k tomu, že silný človek je ten, kto neobťažuje okolie svojím vnútrom. Bolo nám zakázané prejavovať emócie.
Dnes je to iné. Moje deti pomenúvajú svoje pocity slovami, ktoré sme my v ich veku ani nepoznali. Hovoria o vyhorení, hraniciach, o potrebe ticha, aj o tom, že ich niečo bolí na duši.
Zatiaľ čo my sme sa učili stavať hradby, naše deti sa učia stavať mosty.
My sme v sebe emócie pochovávali zaživa, a tie v nás potom doslova hnili. Ony ich vyťahujú na svetlo, hoci ich to svetlo niekedy nepríjemne oslepí. Ale v tom svetle sa dá liečiť. V tej tme, v ktorej sme vyrastali my, sa dalo len potichu trpieť.
Svet bez citu je svetom vojen
Ak sa nenaučíme vnímať vlastnú bolesť, nebudeme vnímať ani bolesť toho druhého. Tvrdosť, ktorú sme tak dlho oslavovali ako cnosť, nás priviedla k necitlivosti voči životu samotnému. Preto ďakujem za každú slzu mojich detí. Je to poistka, že z nich nevyrastú stroje, ktoré budú bez emócií ničiť všetko, čo im stojí v ceste.
Tak keď nabudúce uvidíte svoje dieťa plakať nad niečím, čo sa vám zdá banálne, alebo keď vás prekvapí hĺbka ich prežívania, nesnažte sa ich „opraviť”. Nezľahčujte ich pocity len preto, že my sme boli trénovaní inak.
Neberte ich citlivosť ako chybu alebo ako slabosť, ktorú z nich život musí vytĺcť. Pozrite sa na svoje deti a uvidíte dar. Uvidíte generáciu, ktorá má šancu zastaviť kolobeh násilia a chladu, pretože naozaj cíti.
Nezatvárajme dvere, keď hovoria o svojom strachu. Nezhadzujme ich, keď sú „príliš” empatickí. Máme pred sebou deti, ktoré sú krehké ako porcelán, ale práve vďaka tej krehkosti sú schopné vnímať krásu a bolesť sveta tak intenzívne, že ho raz možno dokážu zmeniť k lepšiemu. Buďme vďační, že ich srdcia nie sú z kameňa.
…ani neviem, ako nadviazať… Tak len toľko, že keď budete mať chvíľku čas, prečítajte si aj to najlepšie z minulého týždňa…
Posledná marcová TOP 5
Z košickej stredoškoláčky kráľovnou temnoty: Jej detektívky začínajú tam, kde iným končí odvaha
Predčasná menopauza a srdce: Prečo riziko infarktu stúpa o 40 %?
Ako oživiť vzťah? Položte partnerovi túto prekvapivo jednoduchú otázku
Želám vám pondelok plný úprimných citov,
s láskou, Veronika
