Žena môže na svet priviesť život. Keď však nejaký život skončí, je považovaná za neschopnú vykonávať smútočné obrady.
Syn a dcéra sa môžu narodiť z toho istého lona a vychovávať ich môže tá istá matka, no keď matka zomrie, iba syn je považovaný za spôsobilého uctiť si ju rituálnou obetou – nazývanou śrāddha.
A čo sa stane, ak matka nemá syna? Spoločnosť bude radšej hľadať akéhokoľvek muža (vzdialeného príbuzného alebo aj najatého kňaza), než by dovolila dcére zosnulej, aby matku pochovala.
Posledné slovo má patriarchát
V mnohých komunitách v Nepále sa stále verí, že dcéra vykonávajúca pohrebné obrady, pripraví svojich rodičov o punju, čiže cnosť alebo zásluhy. Odborníci tvrdia, že táto nerovnosť poukazuje na hlbokú krízu identity. Ženy a dievčatá v nepálskej kultúre sú nútené zažívať takéto situácie a majú nadiktované aj to, kedy a ako môžu smútiť.
„Aj po smrti má patriarchát posledné slovo,” hovorí Radhika Sapkota, aktivistka za práva žien.
V septembri minulého roka stála vtedy iba osemnásťročná Durga v mestečku Pashupati Aryaghat s telom svojej matky zabaleným v bielom rubáši. Pohrebnú hranicu zapálila trasúcimi sa rukami. Zatiaľ čo šľahali plamene, tucet hlasov za ňou šepkal nesúhlas.
„Povedali, že nemám právo zapáliť jej hranicu,” hovorí Durga zo Sirutaru v Bhaktapure, ktorú denník Post identifikuje pseudonymom z dôvodu ochrany súkromia.
Durgina rodina nemala synov. Len dcéry. A preto na kremačnom obrade kňaz požadoval mužského zástupcu. Členovia komunity ju prosili, aby si našla muža. Akéhokoľvek muža.
„Ale ona bola moja matka. Kto iný mal väčšie právo dopriať jej pokoj?”
Durga pokračovala s podporou svojich štyroch príbuzných, ale z jej dediny prišla tvrdá reakcia. Kňaz odmietol viesť smútočné obrady, ak by bola ich súčasťou. „Povedal, že si budem musieť oholiť hlavu. Súhlasila som. Povedal, čo ak ti začne menštruácia? Vzala som si lieky, aby som ju oddialila, hoci do nej ostávalo ešte niekoľko dní.”
Po všetkom, čo vykonala, kňaz povedal: „Ak budeš vykonávať obrady, duša tvojej matky nenájde spásu a na dedinu padne nešťastie.”
Durga všetkých prosila. Pýtala sa, či by aspoň jej otec mohol vykonať Śrāddha krije. Kňaz však aj toto odmietol. Zvažovala zmenu kňaza, ale bolo jej povedané, že zmena kňaza by priniesla duši jej matky ešte väčšie nešťastie. Nakoniec, na Durgino naliehanie, kňaz ustúpil. Ale zatrpknutý vďaka tomu, že ho prehlasovali, sa po troch dňoch vrátil a smútočný rituál spochybňoval.
Prečítajte si: Je šokujúce, že sa ešte v 21. storočí stále praktizujú testy panenstva
„Zničila si pohreb svojej matky”
Poníženie sa však pre Durgu neskončilo. „Mnohí prišli k nám domov a povedali: V dome, kde manžel vykonáva śrāddhu za manželku, nevypijeme ani pohár vody.”
A tak bol pre ňu smútok dvojnásobný. Smútila nielen za matkou, ktorú stratila, ale aj za dôstojnosťou, ktorá jej bola odopretá. „Tá veta, zničila si pohreb svojej matky, mi stále znie v ušiach,” hovorí Durga.
Durga, ktorá aktívne vyrastala v klube Bal, zvykla stáť na pódiu a hovoriť, že dievčatá a chlapci sú si rovní. „Ale keď som túto rovnosť najviac potrebovala, spoločnosť mi pripomenula, že som nikto. Nesmela som ani smútiť ako syn,” dodáva.
Durgin príbeh rezonuje po celom Nepále
Vtedy iba 13-ročná Sapkota, aktivistka za práva žien, čelila rovnakému boju ako Durga, keď jej zomrela matka.
„My sme boli tie, ktoré najviac milovali našu matku, no spoločnosť odmietla našu oddanosť, pretože sme boli dcéry,” hovorí Sapkota. „Vzdialený mužský príbuzný bol viac vážený len preto, že bol muž. Mohol by byť jeho smútok a oddanosť väčší ako ten náš?”
Vtedy Sapkota, teraz výkonná riaditeľka organizácie Sahayatri Samaj Nepál, prvýkrát rozpoznala rodovú nerovnosť a začala proti nej bojovať. Toto sa stalo takmer pred tridsiatimi rokmi. Sapkota však hovorí, že sa toho veľa nezmenilo.
Jej otec má teraz 92 rokov a v jej dedine pretrvávajú špekulácie o tom, kto bude vykonávať jeho pohrebné obrady. „Už roky sa zasadzujeme za právo dcér vykonávať śrāddhu, ale aj teraz je to téma, ktorú ľudia v mojej dedine nevedia stráviť,” hovorí.
Toto je jeden z mnohých príkladov diskriminácie v pohrebných rituáloch. Sociologička Narayani Devkota poukazuje na hlboko zakorenené rodové predsudky vo svojej vlastnej brahmanskej komunite.
Napríklad, ak manžel zomrie ako prvý a manželka zomrie počas jeho 13-dňového smútku, nekoná sa za ňu samostatný smútok. Jej smrť je zahrnutá v jeho obradoch. Ak sa však poradie obráti, pre muža sa dodržiava nový a úplný 13-dňový rituál.
Prečítajte si: Hulda Stumpf bola zavraždená kvôli tomu, že protestovala proti ženskej obriezke
Ženy svojou svadbou strácajú práva na pohreb
Asi najvýpovednejší je prípad vydatých dcér. V brahmanskej tradícii sa od rodičov nevyžaduje, aby vykonávali śrāddhu pre dcéru, keď sa vydá. Toto súvisí s prenosom gotry (patrilineárnej línie) na gotru jej ženícha, čo sa deje tesne pred svadbou dcéry. Otec zje v deň svadby iba jedno jedlo, čo je zvyčajný rituál pri úmrtí v rodine.
„Toto je pre mňa najkrutejšie. Hovoria tomu ‚gotra sarne‘, ale ja to vnímam ako vykonávanie śrāddhy pre dcéru, kým je ešte nažive,” hovorí sociologička Narayani Devkota.
Kto teda vykonáva śrāddhu pre vydatú dcéru?
Ak má zosnulá dcéra syna, môže vykonať obrady on. Ak ho však nemá, nikto z jej matkinej rodiny, ani jej vlastní rodičia alebo bratia, to urobiť nesmú. Aj manžel je vylúčený.
V takýchto prípadoch zodpovednosť nesú vzdialení mužskí príbuzní z manželovej strany alebo, čo je príznačné, kňaz najatý na vykonávanie rituálov.
„Je ironické, že sotva čo sa ženy vydajú, majú pocit, že ich práva a väzby s rodičmi končia,” hovorí Sapkota. „Ako je možné, že manželstvo môjho manžela neovplyvnilo jeho väzby s rodičmi, ale moje manželstvo pre mňa všetko zmenilo?”
„Spoločnosť nás odmieta vnímať ako nezávislé ľudské bytosti,“ dodáva Devkota.
Tento vzorec sa neobmedzuje len na rodiny brahmanov. V newarských komunitách môžu pohrebné obrady viesť iba mužskí príbuzní.
Vdova musí držať smútok dlhšie ako vdovec
Keď zomrie manžel, vdova musí rok nosiť biele oblečenie, vyhýbať sa bohatým jedlám a 45 dní spať na podlahe. „Ale keď zomrie manželka, jej manžel nečelí žiadnym takýmto obmedzeniam,” hovorí Medhavi Shrestha, študentka žurnalistiky a anglickej literatúry.
Shrestha dodáva, že vydatá žena môže smútiť za svojou matkinou rodinou iba štyri dni, ale za rodinou svojho manžela musí smútiť 13 dní. „Prečo má vôbec smútok rodovú časovú os?” pýta sa.
V mnohých komunitách, ako sú vidiecke oblasti Madheshi, majú ženy stále úplne zakázaný vstup na kremačné miesta. Nemôžu sa priblížiť ku kremačnému ghátu, tobôž zapáliť hranicu. Sapkota ďalej vysvetľuje, že kasta a trieda sa spájajú a boje žien prehlbujú.
Počas smútku uvažovala Durga o tom, že sa o svoj príbeh o požadovaní práva vykonávať pohrebné obrady podelí. „Uvedomila som si však, že ak by som sa postavila mocným a bohatým starším, mohli by našu rodinu z nižšej strednej triedy vytlačiť z dediny. Tak som mlčala.”
Sociálna kontrola maskovaná ako náboženstvo
Táto rigidita často nepramení zo samotných písiem, ale z nedostatku hlbokého pochopenia, hovorí sociologička Devkota. Podľa nej mnohí starší kňazi, ktorí dobre poznajú Dharmašástru (kódexy), potvrdzujú, že neexistuje žiadny biblický zákaz pre dcéry vykonávať śrāddhu. Naproti tomu niektorí kňazi s obmedzenými znalosťami sú dogmatickejší.
Sapkota súhlasí: „Je to sociálna kontrola maskovaná ako náboženstvo. Presvedčenie, že ženy nemôžu vykonávať śrāddhu, je zaujatá interpretácia písiem používaná na udržanie status quo.”
Zmena sa však pomaly zakoreňuje. V posledných rokoch niektoré ženy predsa len začali vykonávať śrāddhu. Napriek tomu sú ženy stále zriedkavo uznávané, s výnimkou prípadov, keď nie sú prítomní žiadni synovia.
Durga hovorí, že obmedzenie dcér na vykonávanie obradov iba vtedy, keď nie je prítomný mužský dedič, posilňuje nerovnosť. „Toto je viac než len rituál, symbolizuje to širšiu štrukturálnu priepasť medzi mužmi a ženami,” hovorí. „Ako deti by mali byť obaja rovnako zapojení.”
V spoločnosti, akou je tá nepálska, ktorá má hlboko zakorenené tradície, zmena nikdy nie je jednoduchá, najmä pokiaľ ide o niečo také posvätné a citlivé, ako sú posmrtné rituály.
„Ale ticho nikdy nie je odpoveďou,” trvá na svojom Sapkota. „Keby som sa vtedy neozvala, ani by sa nehovorilo o dcérach, ktoré v mojej dedine vykonávajú śrāddhu. Takže všetkým ženám a dievčatám odkazujem, ozvite sa, spochybňujte a vzoprite sa.”
Príbehy týchto žien nenechávajú nikoho na pochybách. Boj za dôstojnosť a rovnosť sa nesmie nikdy skončiť, ani počas života, ani po smrti.
„Aj po smrti bol mojej matke odopretý pokoj. A mne bolo odopreté právo jej ho dať. Dúfam, že príde čas, keď žiadna žena nebude musieť znášať to, čo som musela znášať ja,” hovorí Durga.
Zdroj: For women, no right to mourn
