Niekedy stačí len neotočiť sa späť

Veronika Samborská

3. augusta 2026

Roky milujem Jadran z chorvátskej strany a roky túžim spoznať ho aj talianskymi očami. Ak niečo naozaj veľmi chcete, pritiahnete si to? Alebo je to len náhoda, že ani neviem presne ako, a napokon som sa na tej talianskej strane Jadranu naozaj ocitla?

Som plánovací človek, ale niekde vo mne sa ukrýva aj kusisko spontánnosti. A tak slovo dalo slovo a ja som si odskočila do Apúlie. O nej vám ešte porozprávam podrobnejšie neskôr, pretože je čo objavovať a dobré tipy sa vždy zídu. Dnes však potrebujem napísať o niečom inom.

Ľudia cestujú po celom svete

Sú odvážni, skúsení, ovládajú jazyky a bez problémov sa vydajú aj do tých najvzdialenejších a najskrytejších kútov. Obdivujem ich. Ja totiž nepatrím medzi nebojácnich cestovateľov.

Som veselá a pozitívna, to áno. Ale môj orientačný zmysel občas úplne stratí smer. Keď mám prepnúť do cudzieho jazyka, priznávam, že niekedy by mi nerozumela ani vlastná mamka. A strach z nepoznaného ma tiež dokáže poriadne zabrzdiť.

Lenže potom sa stalo niečo, čo som možno potrebovala zažiť práve teraz

Počas túlania sa Apúliou som zistila, že dokážem šoférovať kilometre po talianskych cestách, kde o dodržiavaní dopravných predpisov môžete len snívať. Že sa dokážem dohovoriť, aj keď moje jazykové schopnosti nie sú práve hodné učebnice. A hlavne, že keď ma niečo naozaj láka a chcem to spoznať, zrazu moje obavy nie sú také veľké. Túžba po poznaní ich jednoducho prehluší.

Ak sa teda hovorí, že máme vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, ja som z nej tentoraz doslova vyskočila. Prekonala som niekoľko zbytočných predsudkov o sebe a posilnila svoju vieru vo vlastné schopnosti. Zistila som, že vôbec nie som súca do starého železa. A už si to o sebe ani nikdy nechcem myslieť.

Aj keď mi pomaly klope na dvere päťdesiatka, stále sa môžem naučiť niečo nové. Stále môžem zažiť niečo prvýkrát. Napríklad sadnúť do auta, prejsť stovky kilometrov a objaviť miesto, ktoré som dovtedy poznala len z fotografií.

Návrat domov

Domov som sa vrátila unavená z extrémneho tepla, hormonálnych návalov aj krokov nachodených po talianskych uličkách. Ale priniesla som si so sebou neuveriteľné množstvo zážitkov, z ktorých budem čerpať hádam aj do Vianoc.

Najviac však čerpám z jedného pocitu. Z toho, že som to nevzdala. Že som nehodila spiatočku. A že som sa tentoraz postavila na prvé miesto. Aspoň na chvíľu.

A nie, neznamená to, že som doteraz žila ako zúfalka. To, že som bola často na druhom, piatom či desiatom mieste, nie je chyba. Moje rodinné priority mám jasne nastavené a svoj život milujem presne taký, aký je. Ako mama, manželka. Ako žena, ktorá má rada svoje istoty. A pokojne sa do svojej komfortnej zóny opäť vraciam. Pretože mne je v nej dobre. Naozaj dobre.

Len už viem, že komfortná zóna nemusí byť limitom.

A keď mi nabudúce príde do cesty príležitosť byť na chvíľu len ženou sama pre seba, už sa jej nebudem báť. A vykročím. Možno nie úplne bez obáv, práve naopak, s poriadnou dávkou rešpektu pred neznámym. Ale pôjdem. Pretože niekedy práve cesta, na ktorú sa bojíme vydať, ukáže, čo všetko v sebe máme.