Strach, ktorý nás drží na reťazi

Veronika Samborská

22. júna 2026

Včera mi doma pribudli dve dospelé deti. Nie moje. Dcérina láska a jej najlepší kamarát si u nás posadali za stôl, vyjedali melón… A viete čo?

Bol to jeden z najlepších večerov za posledný čas.

Strach má rád scenáre

Strach je domáci scenárista, ktorý nikdy nespí. Ráno vám pošepká, že to s tým bláznivým puberťákom nebude jednoduché a večer vás nahlodáva, či si dcéra vybrala správneho životného partnera. Tak presne tento strach vás dokáže totálne paralyzovať. Človek sa prestane pýtať, prestane počúvať a napokon sa prestane aj tešiť – len sa bojí. Bojí sa o zdravie, o budúcnosť svojich detí, o to, čo bude, keď tu raz nebude. V tom strachu sa nedá žiť. Dá sa v ňom len prežívať, so zaťatými zubami, čakajúc na ďalšiu katastrofu.

A potom prišiel ten večer

S mojimi aj „požičanými” deťmi sme hovorili o všetkom. O práci, vzťahoch, vlastne úplne o všetkom, čo ich teší a trápi. A ja som len počúvala. Žiadne moralizovanie, len som počúvala. A zrazu mi opäť raz došlo, že títo mladí ľudia sa v živote nestratia. Majú jeden druhého. Majú odvahu hovoriť o veciach, o ktorých moja generácia mlčala.

Strach, ktorý som si nosila v sebe, zo mňa jednoducho spadol. Nie… Nezmizli všetky riziká života. Ale rozhodne som omladla. Tak to skúste aj vy. Žiadny botox či kyselina hyaluronová. Občas si radšej len sadnite a počúvajte, čo si mladí ľudia vo vašej blízkosti naozaj myslia. Je to výnimočná terapia.

Kolobeh, ktorý nikto neobíde

Sediac medzi mládežou plnou energie a plánov som si uvedomila ešte jednu vec – ten starý, nepríjemne pravdivý kolobeh života. Sme silní, plní energie, riešime všetko a všetkých. Postupne však tú silu strácame. A jedného dňa sa chtiac-nechtiac ocitneme opäť v úlohe dieťaťa, o ktoré sa starajú tí, ktorých sme kedysi vychovali.

Je to smutné aj krásne zároveň. Sledovať vlastné deti, ako naberajú silu, ktorú my pomaly odovzdávame ďalej, je ako sledovať štafetu. Niekedy ma to mrzí, niekedy ma to teší, väčšinou oboje naraz. Ale nedá sa to zastaviť, ani sa tomu nedá ubrániť strachom. Dá sa to len – prežiť. A najlepšie naplno.

Tak čo s tým strachom?

Nič nie je také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. Puberťák, ktorý zabudne vyniesť smeti, raz bude dospelým mužom, ktorý si poriadok urobí sám. Dcéra, ktorá si priviedla domov lásku a svojho najlepšieho kamaráta, nemá problém – má podporu. A ja, mama, ktorá sa večer bála budúcnosti, som ráno zistila, že som len potrebovala vypnúť vnútorného scenáristu a počúvať ľudí okolo seba.

Strach z toho, čo bude, si nechcem pripúšťať. A to nie som nijako nadprirodzene odvážna, ale viem, že mi ten strach nikdy nič nedá. Len ma oberá o čas, ktorý môžem stráviť práve teraz, s ľuďmi, ktorí sú tu. Dnes. Teraz.

Takže nabudúce, ak sa doma objaví ďalšie dieťa navyše, pridám stoličku, rozkrájam viac melónu a budem počúvať. Lebo budúcnosť sa postará sama o seba. A prítomnosť si zaslúži žiť naplno.