Ženy sa menia časom, bolesťou, láskou, ale aj tým, ako dozrievajú. A práve niekde okolo štyridsiatky sa stane niečo zvláštne. Nepríde žiadna dráma ani kríza. Len taký okamih, počas ktorého pochopia, že na niečo jednoducho viac nemajú čas alebo energiu. A často oboje.
Stalo sa to aj mne a ten okamih trvá doteraz. Ba čo viac… Stupňuje sa, silnie a naberá na obrátkach. Existuje totiž niečo, čo som odložila. Natrvalo. Niežeby som bola drzá, ľahostajná alebo nezodpovedná. Iba mi je už absolútne jedno, kto si čo o mne myslí.
Nebola som to ja. Teraz som to ja
Bývala som viac upätá, strážila som si vzhľad, postoj, myseľ aj dojmy. Zvyklo mi napadnúť, čo si o mne pomyslí kolegyňa, suseda, aj niekto, koho ani poriadne nepoznám. Už roky je mi to jedno. Nemusia ma chápať, dokonca ma nemusia mať ani radi. Prežijeme to. Ja. Aj oni.
Dlho som hovorila „áno”, aby boli ostatní spokojní. Áno na veci, na ktoré som nemala čas, chuť ani dôvod. Dnes viem bez problémov povedať „nie”.
Kedysi som vysvetľovala. Urovnávala. Zachraňovala. Bola som tá, ktorá upokojí búrku, aj keď ju nevyvolala. Viac už nemám kapacitu. Ani záujem.
Bývala som slušná, usmievala som sa, aby druhým dobre bolo. Stále som slušná. Stále sa usmievam. Len už nie preto, aby som sa zapáčila všetkým. Robím to preto, aby bolo dobre mne.
A čo sa udialo? Nič. Svet sa nezrútil
Ľudia, ktorí ma mali radi len preto, že som im vždy vyhovela, postupne odišli. Tí, ktorí zostali, ma majú radi aj s mojím „nie”. Aj s tým, že niekedy nezdvihnem telefón alebo hneď neodpíšem. Že neprídem na každé stretnutie. Že už nemám potrebu zachraňovať každého okolo seba.
Po štyridsiatke som pochopila ešte jednu dôležitú vec. Čas je príliš vzácny na to, aby som ho míňala na dokazovanie vlastnej hodnoty.
Takže nemusím byť najlepšia mama. Ani dokonalá partnerka. Nemusím mať uprataný dom, pravidelne umyté okná ani odpoveď na všetko. Nemusím sa obliekať tak, aby to niekto ocenil. A ani sa ospravedlňovať za to, že som unavená.
Prestala som bojovať o miesto v životoch ľudí, ktorí o mňa vlastne nestoja.
Prestala som sa naháňať za uznaním od cudzích ľudí. A prestala som veriť, že ak budem ešte o trochu lepšia, všetci ma konečne prijmú.
Neprijmú.
A tak mi konečne došlo, že najväčší pokoj neprichádza vtedy, keď vás majú radi všetci. Prichádza vtedy, keď sa konečne prestanete báť, že vás niekto rád mať nebude.
Tomuto sa hovorí sloboda. Prestať žiť podľa očakávaní druhých a začať žiť podľa seba.
O rok mám päťdesiat. Kedysi by ma tá predstava možno vystrašila. Dnes sa na ňu pozerám úplne inak. Ak totiž starnutie znamená menej strachu z názorov druhých, viac pokoja a viac života podľa seba, potom nech tá päťdesiatka pokojne príde.
TOP 5 – horúca, letná
Opäť skvelé rozhovory… O predaji firmy, o vzťahoch s mladou generáciou, o urážaní sa za každé slovíčko, ale aj o dvoch herečkách a divadle a o troch ženách a rovnováhe.
Šesť rokov budovala Veselý čaj. Potom sa rozhodla ho predať
Barby & Veronika bez chrumkavých masiek: Krajina večne urazených
Od kladiva po javisko: Príbeh divadla, ktoré si Katarína a Viktória postavili samy
Prácu v Lidli nikdy nedokončíte úplne: Tri ženy o tom, prečo je to vlastne oslobodzujúce
Želám vám pondelok plný skutočných darov,
s láskou Veronika