Keď sa nový koronavírus rozšíril do celého sveta, úradníci verejného zdravotníctva vydali varovania pred nebezpečenstvom. Napríklad doktor Ezekiel J. Emanuel nedávno varoval, že počet obetí v Spojených štátoch môže byť až 2,2 milióna.
Miera choroby a úmrtnosti v dôsledku tejto globálnej pandémie však do veľkej miery závisí od toho, ako sme odhodlaní spomaliť jej šírenie. Jedným z najúčinnejších nástrojov, ktoré máme k dispozícii, je obmedzenie kontaktu medzi tými, ktorí ho majú, a tými, ktorí ho nemajú – inými slovami, spoločenskou izoláciou. Podľa Emanuela by tieto opatrenia mohli zabrániť až 2 miliónom úmrtí.
Mnohí z nás s nedôverou a hrôzou sledujú, ako iní odmietajú rady odborníkov na praktizovanie sociálnej izolácie. Možno sa čudujeme, čo by ľudí mohlo motivovať, aby konali spôsobom, ktorý zvyšuje riziko nielen pre nich, ale aj pre tých najzraniteľnejších z nás. “Ako uvažujú?” neveriacky sa pýtame.
To je presne tá správna otázka. Akonáhle vieme, čo si človek myslí, jeho správanie má všeobecne zmysel. Ľudia robia veci z nejakých dôvodov a činy vyplývajú z presvedčenia. Keď je však správanie zjavne mylné alebo hlúpe, v myšlienkovom procese sa niečo zjavne pokazilo. V kognitívnej behaviorálnej terapii (CBT) nazývame tieto typy myšlienok „chyby myslenia“.
Nasledujúcich päť typov chýb v myslení môže viesť človeka k tomu, aby sa nesprával ohľaduplne, napríklad aby zostával doma a dal si rúško. Samozrejme, že tieto chyby sa netýkajú tých, ktorí zostávajú na verejnosti kvôli svojim pracovným povinnostiam, ako sú naše hrdinskí doktori, sestry, poštári, predavači a robotníci.
Zovšeobecňovanie
Keď nadmerne zovšeobecňujeme, predpokladáme, že predchádzajúce skúsenosti sa vzťahujú na každú situáciu. Na základe tejto logiky nemôže byť kríza COVID-19 horšia ako predchádzajúce krízy, ako napríklad SARS a H1N1. Minulá skúsenosť je však len tak užitočná, ako je relevantná.
Pri zovšeobecňovaní prípadov iných vírusov sa ignorujú jedinečné vlastnosti tohto koronavírusu – napríklad ľahkosť prenosu a schopnosť asymptomatických ľudí ju šíriť. Lepším prístupom by bolo nastaviť svoju myseľ tak, akoby to bolo prvýkrát, čo čelíme tejto konkrétnej chorobe, ktorá je v skutočnosti nová.
Bagatelizácia
Mnohé presvedčenia o koronavíruse bagatelizujú závažnosť krízy: “Je to v podstate ako chrípka.” Tento názor sa veľa opakuje, hoci je zjavne nesprávny – napríklad miera úmrtnosti na koronavírus sa zdá byť oveľa vyššia. “Ovplyvňuje to iba starých ľudí.” Toto je dvojnásobne zmätočné. Po prvé, nie je to pravda, mladí sú tiež v ohrození. Ale aj keby to bola pravda, prečo by sme mali v tomto cítiť útechou? „80% ľudí má mierne príznaky.“ Je pravda, že nie každý, kto má dočinenia s koronavírusom, skončí na ventilácii. Avšak aj prípad, ktorý je klasifikovaný ako „mierny“, môže byť stále veľmi nepríjemný. Mierny prípad COVID-19 by ste mohli považovať za „ľahký maratón“ – stále to nie je príjemná skúsenosť.
Naše emócie nám môžu poskytnúť vodítko o tom, čo je pravda, ale sú veľmi nespoľahlivé. Napríklad by sme mohli predpokladať, že sa stane niečo zlé, pretože sa obávame, ale v skutočnosti to bol falošný poplach.
Človek by sa mohol obrátiť na COVID-19 a veriť, že „to nemôže byť veľký problém, pretože sa nebojím“. Ale ako sa hovorí, „realita sa nestará o vaše pocity“ a ani vaša neochota nezmení fakty o tomto víruse.
Veštenie
Zdá sa, že niektorí ľudia sú presvedčení, že môžu vidieť do budúcnosti (možno na základe prílišnej generalizácie z minulosti) a sú si istí, že to skončí tým, že sa nič nestane. Počul som, že ľudia citujú svoje skúsenosti z predchádzajúcich ohnísk nákazy, verí, že vedia, čo sa tentokrát stane.
Tieto druhy proroctiev môžu byť obzvlášť lákavé, keď ponúkajú ubezpečenie, že všetko bude v poriadku (pozri emocionálne zdôvodnenie). Nikto z nás však nemá krištáľovú guľu. Musíme sa spoliehať na predpovede ľudí, ktorí o tomto vírusu vedia oveľa viac, ako vieme, a na to, ako ho čo najlepšie zvládnuť.
Nárok
A nakoniec, viera, že „mám právo robiť to, čo chcem“, môže viesť k ignorácii sociálnej izolácie. Niektorí Američania napríklad tvrdia, že nie je americké praktizovať sociálne dištancovanie, hoci stretnutie sa s cieľom poraziť spoločného nepriateľa sa zdá byť, naopak, dosť vlastenecké a mohlo by byť blízke ich mysleniu. Alebo by niekto mohol veriť, že dištancovanie sa od spoločnosti je ako založenie bezpečnostného pásu – osobná voľba, ktorá ovplyvňuje iba ich. Je to skôr ako zložiť si bezpečnostný pás a bezpečnostné pásy tých, ktorí sú najviac ohrození – napríklad vaši starí rodičia.
Ak rozpoznáte niektorú z týchto myslení aj u seba, začnite sa pýtať na dôkazy svojich tvrdení: Aké údaje podporujú naše domienky? Mohli sme niečo odignorovať? Vyplatí sa aktualizovať moje presvedčenie a zmeniť moje správanie na základe lepšieho uvedomenia si situácie?
Ak si uvedomíte akých chýb ste sa dopustili, že ste urobili chyby v myslení, neznamená to, že ste zlá osoba. Znamená to len, že ste človek. Je to dar, aby sme sa mohli pýtať, čo nám hovorí náš mozog, a podľa toho zmeniť svoje presvedčenia. Zosúlaďte svoje presvedčenie s faktami čo najlepšie a nechajte svoju činnosť viesť pravdou.
Ak sa ako rodič ocitnete obklopený hračkami svojich detí, možno by ste ich mali prestať kupovať príliš veľa a príliš často. Dokonca niekoľkí odborníci hovoria, že skúsenosti, zážitky a čas strávený s deťmi sú skvelým spôsobom, ako podporiť vývoj mozgu detí. A špeciálne to platí pri dovolenkách alebo pri spoločne trávenom čase a novými podnetmi.
Systém hrania a hľadania
Podľa detskej psychoterapeutky Dr. Margot Sunderlandovej odovzdaním neprenosných skúseností dieťaťu počas jeho detstva značne investujete do jeho rozvoja. Počas rodinnej dovolenky sa precvičujú dva geneticky hlboko zakorenené systéme v limbickej oblasti mozgu, ktoré sa bežne v domácnosti nedajú tak ľahko vykonávať. Je to systém hrania a hľadania.
Systém hrania v mozgu sa zapína vždy, ak zahrabete nohy dieťaťa do piesku, šteklíte ich pri bazéne alebo necháte dieťa, nech na vás cvála ako na koni a vy sa štvornožky plazíte po zemi.
Systém hľadania je aktívny, keď spolu s dieťaťom objavuje a skúmate nové zákutia ako lesy, pláže, nové krajiny, poklady múzeí.
Predný mozgový lalok je stimulovaný týmto kombinovaným detským systémom. Za kognitívne fungovanie, riešenie problémov, pamäť, jazyk, emócie je zodpovedný zase zadný mozgový lalok. Čím častejšie používame niektoré z týchto častí mozgu, tým silnejší sa stáva. Napr. pri návšteve nového miesta, pri situáciách, ktoré deti zažívajú prvýkrát v ich živote, k nim prichádza nespočetné množstvo podnetov a informácií. Kvalitné spoločné trávenie času mimo domova otvára veľa nových príležitostí a možností na trávenie času so svojimi deťmi.
Napriek stimulácii rozvoja mozgu dieťaťa, návšteva nových miest a neustála aktivácia systému vytvára detskú pohodu, posilňuje ich osobnosť a vytvára pocit šťastia.. Mozog zároveň uvoľňuje neurochemikálie ako je oxytocín, dopamín a opioidy. Vďaka nim sa cítime dobre, šťastne, bezpečne vo vzťahoch a znižuje sa úroveň stresu.
Mikro-momenty šťastia
Štúdia z roku 2017 ukazuje, že kvalitne strávený čas s našimi blízkymi nám dáva pocit, že sme milovaní a chcení. V rámci tejto štúdie vedci požiadali 495 žien a mužov vo veku od 18 do 93 rokov, aby vyplnili dotazník, ktorý mal vyhodnotiť, kedy sa ľudia cítia najviac milovaní.
Dotazník sa skladal zo 60 otázok, pritom všetky sa začínali: „Väčšina ľudí sa cíti milovaná, keď…“ Jeden z vedcov uviedol: „Nás výskum zistil, že mikro-momenty pozitivity ako láskavé slovo, maznanie s dieťaťom alebo prijímanie súcitu spôsobuje, že ľudia sa cítia práve vtedy najmilovanejší.“
Jedným z dôvodov, prečo sú rodinné dovolenky plné smiechu, lásky a úžasne stráveného času je aj skutočnosť, že rodina je vzdialená od každodenných povinností a vie si užívať prítomnosť jeden druhého.
Dovolenka/zážitok alebo hračka?
Najbližšie rodinné sviatky alebo narodeniny môžete teda s pokojným svedomím použiť ako „ospravedlnenie“ za účelom cestovania s rodinou. A namiesto nákupu hračiek utrácajte peniaze za dobrú dovolenku. Prípadne môžete požiadať svojich blízkych, aby prispeli na zážitok, či dovolenku skôr, než kúpia hračky, s ktorými sa deti budú hrať len pár dní. Skúsenosti, ktoré dieťa nadobudne, budú mať určite väčší efekt a ďaleko lepšie následky. Zároveň si budujete rodinnú kroniku vašich spomienok a zážitkov, ktoré vám už nik nevezme.
Nemocnica Šaca v Košiciach zaznamenala oproti minulému roku nárast v počte bábätiek. Všetko prebieha v maximálnom bezpečí.
Nemocnica Šaca v Košiciach je známa svojou pôrodnicou a obľúbenosťou medzi budúcimi mamičkami. Aj v tomto období prináša množstvo radostných správ v podobe malých bábätok, ktorých sa rodí každým rokom viac. Na aktuálne novinky sme sa opýtali Lucie Kočkovej, PR a marketingovej manažérky nemocnice Šaca v Košiciach.
Život sa nezastavil, na svet prichádza veľký počet bábätiek
“Naša pôrodnica zaznamenala vysoké číslo narodených detičiek v tomto období a to v porovnaní s rokom 2019, ale aj rokom 2018. A to nás v tomto období teší dvojnásobne. V utorok 24. marca sa na svet vypýtalo 12 novorodeniatok. A od začiatku roka 2020 je to 436 detí. Je to až o 74 viac, ako v roku predošlom v porovnateľnom čase”, hovorí PR a marketingová manažérka nemocnice Šaca, Lucia Kočková.
“Bohužiaľ, museli sme prijať viacero opatrení aj v našej pôrodnici. Už koncom februára sa nemocnica zatvorila pre všetky návštevy. Toto opatrenie je stále v platnosti a výnimkou nie je ani pôrodnica a oddelenie šestonedelia. Rovnako sme, aj v rámci odporúčaní ÚVZ SR, museli pristúpiť k zákazu otecka či akejkoľvek inej osoby pri pôrode. Týmto zákazom chránime nielen mamičku, jej novorodeniatko, ale aj náš zdravotnícky personál”, dodáva Lucia Kočková.
Rúško počas pôrodu je potrebné. Pripravte sa na to.
Áno, je to pravda. Na našich sociálnych sieťach sa začali množiť otázky spojené s nutnosťou rúška počas pôrodu. Rodička je ako každý iný akútny pacient, ktorého musia v súčasnej situácii operovať, povinná chrániť seba, ale aj svoje okolie. Veď dnes nemôžeme vyjsť ani na ulicu bez ochrannej masky na tvári. Chápeme, že mamičkám sa to môže zdať nepohodlné a komentáre pod našimi príspevkami na sieťach potvrdzujú, že ženy sa na toto opatrenie sťažujú. Situácia, v ktorej sa nachádzame, je nová pre všetkých, tak pre pacientov, ako aj zdravotníkov. Ale musíme myslieť na zdravie nás všetkých. Skúsme mamičky, ktoré čaká v nasledujúcom období pôrod skôr povzbudzovať, nie podporovať v tom, že rúško pri pôrode nie je pohodlné a prirodzené. To predsa všetky vieme.
Čo sa týka oddelenia šestonedelia, museli sme poprosiť mamičky, aby si priniesli dostatok všetkých vecí, ktoré budú potrebovať a to najmä z dôvodu zákazu návštev a znemožneniu návštev, ktorá by mohla chýbajúce veci za normálnych okolností priniesť. U nás je normálne, že množstvo vecí, ako napr. jednorazové plienky, dostávajú mamičky zadarmo, ale v súčasnom stave nevieme predvídať, ako to bude. Môže sa napríklad stať, že nebudú fungovať dodávatelia. Apelujeme preto na mamičky, aby si všetko radšej priniesli a v prípade nepoužitia, odniesli po prepustení domov.
Kde sa môžu budúce rodičky dozvedieť viac?
K téme tehotenstvo a koronavírus sme s primárom gynekologicko-pôrodníckej kliniky v Šaci, MUDr. Erikom Dosedlom, PhD., MBA, nahrali aj podcast. Jeho cieľom je práve upokojiť ženy, ktoré čakajú bábätko a odpovedať na najčastejšie otázky. Podcast môžu ženy nájsť na Spotify, ale aj našom YouTube kanále. Samozrejme, sme stále k dispozícii našim klientom a pacientom na soc. sieťach v prípade, že majú doplňujúce otázky.
Marcela patrí medzi akčné ženy, ktoré keď stretnem, vždy ma upokoja. Je neskutočne činorodá, neustále sa vzdeláva, buduje si každodennou prácou svoj sen o salóne krásy, a problém je pre ňu zvyčajne príležitosť.
V priebehu krátkeho času teraz môžete veľa stratiť… Môžete však aj získať. Nový pohľad, psychické nastavenie alebo aj úplne novú prácu. Marcela sa s nami podelila o svoju zmenu.
Ako prvý prišiel hnev
V úplne prvý deň, keď všetci začali písať, hovoriť či mediálne informovať nás všetkých, že vo svete vznikol nový vírus menom KORONA, mi to prišlo ako len neskutočná panika a zbytočné zastrašovanie nás všetkých nejakým vírusom, ktorý nás vraj môže zabiť. Na tomto úplnom začiatku som bola na celú situáciu nahnevaná. Ako človek ktorý je veľmi činorodý a miluje svoju prácu, v ktorej by bol najradšej pomaly, ako sa hovorí 24/7, som to zvládala veľmi ťažko.
Piatok trinásteho marca, však v mojom živote a nielen v mojom, ale aj v živote nás všetkých nastala veľká zmena. Vláda nariadila, aby sa uzavreli všetky prevádzky, okrem skutočne životne najdôležitejších prevádzok ako sú potraviny, lekárne, predajne s dennou tlačou, drogérie, čerpacie stanice. Pre nás podnikateľov, ktorí sme museli prevádzky uzatvoriť to bola veľká rana pod pás. Všetci sme začali stresovať a plakať nad tým, kde, preboha, zoberieme peniaze na platenie všetkých nákladov na nájom, zamestnancov a všetkého, čo platiť treba. Keď sme boli otvorení, nebola žiadna sranda zvládať platiť mesačné náklady. Tvorenie nejakej finančnej rezervy bolo nemožné ani počas prevádzky, lebo nebolo naozaj z čoho. Boli sme radi, že účty sú zaplatené, máme čo jesť a kúpime si občas niečo pekné na seba či inú drobnosť.
Uvedomenie a vďačnosť
Z odstupom času som si však uvedomila jednu veľkú vec. Dostali sme veľký dar a príležitosť na zmenu. Moja prvotná emócia hnevu úplne odišla a pocítila som v srdci neskutočnú vďačnosť.
Pochopila som, že je to pre mňa, ale aj pre ostatných možnosť zamyslieť sa nad tým , či život, ktorý sme žili doteraz bol pre nás naozaj život alebo iba nutné prežívanie s nádejou , že raz bude hádam všetko dobré. Počas obdobia kedy sme mohli fungovať som síce svoju prácu milovala, no neustále som sa za niečím iba hnala.
Životné smerovanie
Korona mi dala šancu spomaliť čas a priestor na zamyslenie nad tým, čo skutočne od života chcem a po akej ceste v budúcnosti chcem ísť. Všetci, čo sme museli zavrieť, sledujeme príspevky ostatných plné rôznych emócií. Ja som sa rozhodla, že moja cesta nebude cesta hnevu či dokonca plaču, ale moja cesta bude cesta lásky a vďačnosti. Úplne prvý krok, ktorý som spravila pre seba a svoje dobré psychické zdravie, aby som sa z tejto zlej situácie úplne nezbláznila , bolo to, že som si spravila generálny duševný poriadok v mojich emóciách , následne som pochopila, že moje podnikanie v oblasti služieb nie je iba jedna možnosť ako získať peniaze. Možností je XY. Zanalyzovala som všetky možnosti, kde všade sa viem uplatniť v súčasnej situácii, na to, aby som získala zdroj príjmu.
Vo chvíli analýzy som si uvedomila jednu veľkú vec, že som sa celý čas sa vo svojom vnútri hnevala na svojich rodičov , že mi nepomáhajú tak, ako pomáhajú iní rodičia svojim deťom a v tej chvíli som si v duchu povedala: “Marcela to je na facku, aká si bola nevďačná, lebo tvoji rodičia ti dali ten najcennejší dar – dar vzdelania a vďaka nim si ukončila ako prvú Strednú zdravotnú školu v odbore farmaceutický laborant”. Spomenula som si aj na to, ako ma moja mama a otec naučili rozvahe, vytrvalosti,
činorodosti, pomoci a láske k druhých ľudom, nikdy sa nevzdať a ísť za svojim cieľom.
Vytvorila som si nový profesijný životopis
V tej chvíli som si vytiahla všetky papiere a vytvorila som si profesijný životopis, ktorý som rozposlala na ponuky práce v lekárni. V kútiku duše som však mala aj trochu obavu, že nebudem pre lekáreň zaujímavým kandidátom na danú pozíciu, lebo 5 rokov som už mimo tohto smeru a podnikám. Venujem sa môjmu salónu krásy. Pracujem ako kozmetička, keďže mám aj toto vzdelanie, v ktorom neustále rastiem a vzdelávam sa, aby som svojim zákazníkom poskytla vysoko kvalitný profesionálny servis, pričom neustále využívam aj znalosti z práce v lekárni.
Na moje prekvapenie sa mi ozvali z piatich lekární, kde ma okamžite chceli zamestnať. Povedali mi , že je to preto, lebo som pre nich človek s vysokými kvalitami, čo bol v tej chvíli bol pre mňa ten najkrajší dar. Nakoniec som mala veľkú dilemu a rozhodovala som teda medzi viacerými ponukami. Vybrala som dve najlepšie a nastal tu dokonca z ich strany boj ako keď ste na aukcii, kde dražiteľ povie vyvolávacia cena je XY. V tej chvíli sa stretnú dve osoby, ktoré chcú obe rovnako veľmi predmet aukcie, predbiehajú sa a ten silnejší vyhrá.
Vďačnosť
Som za to neskutočne vďačná, pevne verím, že môj výber je správny. Keďže mi dali veľmi dobrý pracovný čas, budem môcť moje profesie obe krásne synergicky skĺbiť. Keďže sú obe profesie – farmaceutický laborant aj kozmetička pre mňa nielen prácou, ale aj poslaním a hobby zároveň.
Čo vám chcem povedať
Cieľom tejto mojej osobnej spovede je inšpirovať všetkých ľudí, aby sa nikdy nevzdávali a hľadali možnosti ako sa to dá, prestali hovoriť, že všetko je zlé a nedá sa to riešiť.
Veľké poďakovanie ešte raz patrí mojim RODIČOM, môjmu PARTNEROVI, jeho RODIČOM a všetkým mojim skutočným PRIATEĽOM.
Ako správne pristupovať k deťom v tomto karanténnom čase? Čo keď nám prasknú nervy? Môžu utrpieť deti v týchto časoch? Ako zaviesť denný režim? Ako pomôcť deťom, keď sa im nechce učiť? Ako správne komunikovať? Ako povedať prepáč?
Na tieto a iné otázky nám poskytla odpovede psychologička Mgr. Martina Wäldl. Verím, že mnohé z nás nájdu odpovede na otázky, ktoré v nás vyvstávajú v týchto dňoch. A možno po prečítaní sa zamyslíme nad sebou a niektoré veci prehodnotíme…
Martina Wäldl je dvojnásobnou mamou. Poskytuje poradenstvo klientom, deťom aj rodinám. Vedie podporné skupiny vzťahovej výchovy. Taktiež spolupracuje s Ligou za duševné zdravie, kde sa snaží poukazovať na dôležitosť prevencie duševného zdravia.
Sama ste mamou dvoch detí. Aký vplyv mali karanténne opatrenia na vašu rodinu?
U nás sa zmenilo najmä to, že staršia dcéra nechodí do škôlky. Doma mám teda namiesto jedného dieťaťa dve. Až taká veľká zmena to nie je, keďže som tak či tak doma s mladším synom. Myslím si, že väčšia zmena je to pre rodičov školopovinných detí. Pre mňa to znamená viac varenia a vymýšľanie rôznorodého programu. Museli sme si vytvoriť režim, aby sme všetci vedeli, aké dni máme pred sebou. Vymýšľam aktivity pre dva rôzne veky, niečo spoločné a snažím sa aj pohybové. Niekedy máme deň len na leňošenie. Najväčšou zmenou pre mňa je, že nemám možnosti psychohygieny, nechodím do práce, na jazykový kurz, nestretávam sa s inými ľuďmi. Toto je situácia pre mnohé mamy zaťažujúca.
Je podľa vás dôležité rozprávať sa s deťmi o aktuálnom stave? Vysvetľovať im, prečo sme viac doma, prečo nemôžeme ísť k starým rodičom, ku kamarátom.
O aktuálnej situácii sa s deťmi rozprávať treba, je to dôležité. Mnohé informácie sa k nim dostanú z iných zdrojov, a aj cítia, že situácia je iná, nová. Vycítia aj obavy rodičia, zbadajú, že sa správa odlišne. Ak by sme im nepovedali nič, hrozí, že si deti samé vytvoria nejakú teóriu, môžu sa začať báť, podľahnúť strachu, obavám, panike. Alebo si naopak nemusia uvedomiť vážnosť situácie. Rizikom je, že by situácii nerozumeli a pociťovali by zmätok. Rodič by mal informácie uviesť na pravú mieru.
Situáciu deťom komunikujeme vecne, fakticky, vo všeobecnej rovine, pokojným tónom a bez prehnaných emócií, ktoré by mohli vyvolať u dieťaťa strach. Vysvetľujeme primerane veku dieťaťa bez prílišných detailov a informácií. Odporúčam vypnúť správy a vyvarovať sa znepokojivých výrokov.
Ak sa dieťa pýta, treba mu odpovedať. Je dobré spýtať sa ho, čo už vie a či potrebuje vedieť ešte niečo. Popieranie, zatajovanie, ani vyvolávanie paniky nepomáhajú. Dieťa potrebuje vedieť, že sme tu preňho v každej situácii.
Veľmi ťažkú situáciu teraz prežívajú mnohí rodičia školákov. Zrazu sú deti doma, musia sa učiť, a rodičia popritom pracujú. Samozrejme, starostlivosť o domácnosť, varenie. Ako sa nastaviť na tento nový modul?
V takejto situácii pomôže vypracovať si s deťmi denný režim. Na začiatku každého dňa si môžeme povedať ako približne bude deň vyzerať. Vypracovaním plánu dňa, sa deň stane predvídateľným a tým pádom pre dieťa aj bezpečným. So staršími deťmi si môžeme spolu vypracovať pravidlá fungovania v domácnosti. S mladšími deťmi o tom tiež komunikujeme, povieme si, ako to bude bývať. Je dobré deťom odkomunikovať, že doteraz sme fungovali takto, ale odteraz to bude na nejakú dobu inak, aby mali akú takú predstavu. Spočiatku bude potrebné viac strážiť hranice. Komunikujme s deťmi empaticky, vnímavo, rešpektujúco a pokojne. Skúsme sa nejako dohodnúť.
Dôležité je odkomunikovať potreby všetkých a poznať povinnosti jednotlivých členov rodiny a v závislosti od tohto si vypracovať režim, ktorý bude prijateľný pre všetkých.
Situácia je nová a náročná pre každého, v niektorých veciach je dobré robiť kompromisy, v iných však treba nastaviť jasné hranice a pravidlá. Ak sme mali napr. pravidlá týkajúce sa televízie a počítaču, je dobré ich dodržiavať aj naďalej, aj keď pravdepodobne výnimiek bude viac ako doteraz.
Karanténa neznamená prázdniny. Deťom to však treba vysvetliť. Mali by vedieť, že ide o preventívne opatrenie.
Pri vyššie spomenutej situácii vyvstáva aj problém s deťmi, ktoré na homeschooling nie sú zvyknutí. Mnohí školáci potrebujú výraznú pomoc rodičov; silnú motiváciu. Nechce sa im. Rodičia sa cítia pod tlakom. Ako čo najlepšie pomôcť deťom?
Podobne ako pri starších deťoch je potrebné si vyhradiť čas počas dňa, ktorý bude venovaný učeniu a školskej príprave. Dohodnúť pravidlá, napr. učíme sa vždy hodinu po raňajkách. Pokojne si môžeme nastaviť budík a dodržme ten čas.
Účasť rodiča je tu zrejme nevyhnutná. Dobre je to poňať aj hravou formou, veľa sa detí pýtať, čo sa im na danej téme páči, či ich ešte niečo zaujíma. Dobré je zamerať sa na to, čo dieťa baví. Ak má rodič čas a energiu, môže zakomponovať nejaké alternatívne formy výučby.
Priznám sa, že neviem do akej miery kontrolujú učitelia zadania, viem, že niektoré deti sú aj známkované, avšak odporúčam netlačiť veľmi na výkon. Dôležité je, ako sa spolu cítime a že spolupracujeme. Skúsme aj za krátky čas, podľa toho, koľko nám okolnosti dovolia, venovať dieťaťu maximum.
A myslime aj na seba. Rodičia by si toho na plecia nemali klásť príliš, nemali by mať na seba príliš veľké nároky a tak isto ani na deti. Ak sa niečo podarí, podarí sa, ak nie, nie. Netreba sa kvôli tomu hádať, ani vytvárať dusnú atmosféru. Táto náročná situácia vyžaduje veľké zmeny a dobré je nájsť balans tak, aby to vyhovovalo všetkým stranám.
Aký vplyv môže mať na deti tento výnimočný stav? Nemôže to na nich zanechať negatívne stopy? Deti vyžadujú množstvo času, energie a nejedná sa len o víkend. Rodičia dovoľujú teraz deťom viac pozerať televíziu, častejšie kričia na deti. Čo na to detská duša?
Deti sú veľmi flexibilné a dokážu sa prispôsobiť. Je na rodičovi voliť správnu komunikáciu s dieťaťom a odkomunikovať zmenu správnym a vnímavým spôsobom. Rodič, ktorý tak fungoval aj doteraz, nebude mať problém. Môže sa stať, že častejšie vybuchne, zakričí, avšak dieťa to už pozná, vie, čo je za tým a ak sa s ním doteraz komunikovalo vnímavo, malo by to zvládnuť. V rodinách, kde je krik na dennom poriadku, tam ho bude viac, ale pre dieťa to zrejme nebude nič nové.
Situácia je nová a náročná pre obe strany. Prispôsobiť sa jej vyžaduje vôľu oboch strán, ochotu robiť kompromisy a veľa trpezlivosti. Dobré je nájsť balans tak, aby to vyhovovalo všetkým stranám. Ak by sme však spozorovali nejakú zmenu, určite s tým treba pracovať. Dieťa nám dáva najavo, že sa niečo deje zmenou správania.
Negatívneho dopadu by som sa bála najmä v kontexte situácie. Aby sa dieťa nezačalo priveľmi báť, nevyvinula sa u neho nejaká úzkosť.
Trápenie u dieťaťa vieme odpozorovať tak, že niektoré deti sa začnú priveľa pýtať, iné môžu byť naopak zakríknuté, utiahnuté. Niektoré sú zrazu viac plačlivé, sú nalepené na rodiča. Ako keby neboli vo svojej koži. Je na rodičovi, aby spozoroval túto zmenu. U niektorých detí sa objavia aj rôzne telesné prejavy. Vtedy treba s dieťaťom pracovať a to najmä s jeho strachom, emóciami. Prijať ich, odkomunikovať, odzrkadliť. Dať dieťaťu najavo, že ho ako rodič prijímam, počúvam ho, snažím sa mu rozumieť a zaujímam sa oňho.
Za každých okolností sa treba snažiť dieťaťu vytvoriť bezpečné a prijímajúce prostredie.
Mali by sme dieťaťu venovať pozornosť a prejavovať lásku. Veľa sa rozprávať, pýtať sa ho, čo potrebuje, čo by mu pomohlo. Dôležité je dieťa vypočuť, uznať jeho emóciu, aby malo pocit, že to, čo cíti, je dôležité, prirodzené a že to niekoho zaujíma. Jednoduchým podaním informácie, zrkadlením správania dieťaťa, prípadne jeho pocitov, fantázií mu dávame priestor na ich hlbšie vyjadrenie a tým pádom aj na ich spracovanie, aspoň z časti. Buďme oporou pre naše deti.
Ako rodič si často večer poviem, že som za deň toľkokrát zlyhala. Veľakrát som porušila moje výchovné zásady. Praskli nervy. Ako to viem odčiniť? Stačí napr. večer sa porozprávať sa s dieťaťom, ospravedlniť sa, vysvetliť mu svoje správanie?
Každý občas vybuchne a má potom pocit zlyhania. Žiaden rodič nie je stroj, pasuje sa so svojimi emóciami, obavami, so zmenou situácie. Je toho na neho viac, ako je zvyknutý. Každý z nás to zvláda inak. Je prirodzené, že rodičovi občas prasknú nervy, zakričí na dieťa, poprípade inak vybuchne a následne ho to mrzí, popr. má výčitky.
Dôležité je, čo sa stane, čo rodič spraví po tom, ako vybuchne. Je dobré prísť za dieťaťom, ospravedlniť sa, povedať prepáč, vysvetliť, prečo sa to stalo. Odkomunikujeme, čo sa dialo, že som sa ja ako rodič nahneval/a. Že som nevedel/a inak, že som to nezvládol/nezvládla. Treba dieťaťu povedať, že to nebola vhodná reakcia a že nabudúce to skúsim inak. Učíme tým dieťa mnohému. Tiež dostáva odkaz, že to nebola jeho vina, že je pre nás dôležité.
Ak má žena/matka na výber, že možnosť home office alebo čerpania OČR. Čo je podľa vás lepšia voľba? Skúsme nemyslieť na financie teraz. Je lepšie, aby sa venovala naplno deťom, rodine, trávili spolu čo najviac kvalitný čas alebo je lepšie, aby si deti (aj manžel) uvedomili realitu života?
Toto je náročná otázka a myslím, že každá z nás to má inak. Záleží od toho, ako si to konkrétna mamina dokáže doma zariadiť. Samozrejme, je dobré, ak deti vedia a vidia, že mama pracuje, má povinnosti, že skrátka niečo musí urobiť aj mimo domácnosti. Pre mamu to môže tiež byť istá forma psychohygieny, odpútania sa mysľou niekam inam.
Avšak ak by to mamine malo spôsobovať veľký stres, ak by to bol na ňu prílišný tlak, nevedela by sa sústrediť, cítila by, že je toho na ňu priveľa, prispôsobila by som svoju voľbu okolnostiam. Veľa závisí od veku detí, od zaužívaného režimu, od komunikácie a atmosféry v domácnosti, od povahy práce danej maminy. Každá by mala poznať svoje možnosti, limity, potreby.
V tejto situácii sa môže zdať, že sú akoby opäť zvýhodnení chlapi. Viacerí môžu robiť z domu, k tomu očakávajú full servis s dezertom, ticho od detí, pokojne si poobede zdriemnu. Čo s tým? Ako má žena nestratiť nervy? :)
Tu by som nerada generalizovala a stereotypizovala. Samozrejme, stať sa to môže, ale nemusí. Poprípade nastane opačná situácia a žena očakáva, že zrazu keď je muž doma, bude so všetkým pomáhať. Kľúčom ku riešeniu všetkých problémov je informovať partnera o situácii z môjho pohľadu, vyjadrenie svojich emócii a potrieb. Určite nie je na mieste nejaké osočovanie, odsudzovanie, hádky, krik. Objavia sa, ale neprispievajú k celkovej pohode. Pomôcť môžu pravidlá a spoločné dohodnutie sa na fungovaní. Každý by si mal byť vedomý svojich hraníc a potrieb a tieto partnerovi odkomunikovať. Dôležitá je aj vôľa robiť kompromisy.
Obaja rodičia potrebujú aj psychohygienu a to by som chcela veľmi zdôrazniť. Aby sme si navzájom dopriali čas bez detí, aby si ten druhý mohol čítať, ísť na prechádzku alebo čokoľvek, čo mu aspoň trochu pomôže prísť na iné myšlienky.
Pamätáte sa, keď ste boli malé, zahryzli ste sa do čerstvého teplého bieleho rožka s maslom a zapili ho kakaom? Ja tie spomienky milujem. Čerstvé poctivé rožky už tak jednoducho nezoženiem, ale zohnala som recept.
Inšpirovala nás naša čitateľka Majka z Košíc, ktorá už pravidelne pečie takéto dobroty a jej deti sa nevedia dojesť. Sú to veľkí pomocníci a mama už nikdy nepečie sama. Používa recepty z knihy Kváskovanie 1. Kvásku má doma neúrekom, obdarúva ním aj všetkých dobrých susedov.
Recept na čerstvé rožky si možno práve v tomto období obľúbite a budete ich pravidelne pripravovať. Vôňa čerstvého pečiva je doma na nezaplatenie. Bonusom je, že sú hotové skutočne rýchlo a ľahko.
Pripravíme si ho a vyrobíme s cukrom. Následne po chvíli (asi 10 minút) kysnúť na teplejšom mieste. Dobrým tipom je zapnúť rúru na 40 stupňov.
Potom si z múky a soli v extra miske. Do nej potom pridajte kvások, olej vlažné mlieko. (Je dôležité, aby som malo dobrú teplotu a cesto sa tak krásne spojilo).
Spracujeme cesto a necháme ho pekne vykysnúť na teplom mieste zhruba hodinu. Priebežne ho kontrolujeme, ako sa mu darí.
Cesto si rozkrájame na 32 kúskov a pracujeme ich na guličky. V tejto forme ich ešte chvíľu necháme kysnúť.
Ako vyrobiť tvar rožka?
Guľku vaľkáme tak, aby jej koniec ostal tučnejší. Následne zrolujeme rukou do tvaru rožka, prípadne doformujeme podľa predstáv. Takto pekne ich poukladáme na plechy a opäť pokračujeme zhruba polhodinku. Popritom si rúru pripravíme na 220 stupňov. Každý rožok potrieme vajíčkom. Na posypanie môžete použiť semiačka, mak, bylinky… Fantázii sa medze nekladú.
Pečieme na 220 stupňov zhruba 10 – 15 minút.Čo poviete? Pustíte sa do toho? Ak sa vám podaria pridajte nám fotky a vaše tipy do komentára!
Chceli by ste aj recept na tento chrumkavý chlebík od Majky?
Ak ste chceli v posledných dňoch objednať donáškovú službu potravín, pravdepodobne ste zistili, že to nie je také jednoduché. Väčšina známych služieb, ktoré cez rok fungovali (snáď len tesne pred Vianocmi nie), majú v dnešných dňoch plné termíny aj na dva týždne dopredu.
Preto sme urobili prieskum týchto online služieb, aby ste si urobili prehľad o tom, čo môžete očakávať a ktorá spoločnosť je schopná dodávku potravín zabezpečiť do niekoľkých dní.
iTesco – potraviny domov
Túto službu iTesco som často využívala pre široký výber potravín a dostupných variant tovaru. Tieto asi najlepšie zásobené donášky má však všetky termíny plné a je ťažké vystriehnuť voľný termín. A to aj po obdobie niekoľkých týždňov.
Delia
V Delia.sk sa dalo objednať ešte pred cca 2 týždňami, ale dostupnosť potravín bola už obmedzená. Napríklad bol problém objednať ryžu, strukoviny, cestoviny či chlieb. Navyše, už je v rovnakej situácii ako iTesco, nie sú dostupné žiadne termíny.
Malina
V súčasnosti asi najlepšia alternatíva na trhu. Sieť potravín Malina sa rýchlo prispôsobila situácii s nedostatkom donášok a prešla na ponuku online donášky. Nájdete tam základné potraviny, pečivo, múku, mliečne výrobky, ovocie, zeleninu, sladkosti, aj niektoré produkty z drogérie. Dokonca aj droždie! Pri nákupe nad 50 EUR máte dopravu v rámci BA zadarmo. Tovar vám dovezú už v priebehu niekoľkých hodín od objednávky, najneskôr však do 24 hodín.
Polarfood
Ďalšou dobrou voľbou pre obyvateľov Bratislavy, Trenčína a Dubnice nad Váhom je Polarfood. Jedná sa o možnosť objednávky až k vašim dverám. Objednávky vybavujú v pracovné dni, zvyčajne do 48 hodín. Majú bohatú ponuku trvanlivých potravín, zeleniny, ovocia, mäsa…
Po celom Slovensku doručuje potraviny DOPO. Môžete si zvoliť termín doručenia a čas tak, ako vám to vyhovuje. Za každú objednávku na Dopo vám prirátajú kredity – Dopáky. Dopáky potom môžete využiť ako zľavu pri nasledujúcich nákupoch podľa vlastného uváženia. Majú viac ako 5 000 produktov rôznych značiek. V súčasnosti sú všetky marcové a aprílové termíny doručenia obsadené.
FreshBox
Základné potraviny dostanete aj vo FreshBoxe. Cenovo sú síce drahšie a objednáva sa skôr vo väčších objemoch (napríklad mäso), ale ide o kvalitné potraviny. Ponúkajú aj rôzne hotové balíčky. Napríklad balíček Imunita za 50 eur obsahuje ovocie a zeleninu, alebo ponúkajú box s názvom Zostaň doma. Nájdete okrem základných potravín ako múka, mlieko, vajcia, aj fľašku kvalitného vína na dlhé večery. Takýto výber potravín stojí 100 eur. Nevýhoda je, že pri nákupe do 100 eur zaplatíte za doručenie až 20 eur. Pri stoeurovom nákupe máte dovoz zadarmo.
BoMo
Múku a bio potraviny dostane práve v tomto obchode. BoMo má tiež v ponuke rôzne džemy, cereálie a strukoviny. Nie je tu až taký veľký výber, ale dostanete kvalitné základné potraviny. A nájdete tu aj chovateľské potreby.
Malý raj
Potraviny Malý raj otvoril len nedávno a potraviny postupne dopĺňa. Zatiaľ majú okolo 500 položiek a tiež tam nájdete skoro všetko potrebné. Nájdete tak mliečne výrobky a vajcia, mrazené potraviny, trvanlivé potraviny, mäsové výrobky, pečivo, ovocie a zeleninu, a aj drogériu. Doprava stojí 5 eur.
Potraviny online
Potraviny online doručujú do viacerých slovenských miest v Trenčianskom kraji, Žiliny, Bytče, Kysuckého Nového Mesta, Topoľčian a Piešťan. Cena dopravy na nákup do 30 € je 7,90 €. Pri nákupe od 30 € do 80 € je poplatok za dopravu 4,90 €. Doprava na objednávky nad 80 EUR zdarma! Garancia dovozu najneskôr do 48 hodín.
FARMOVE
Farmove dováža prevažne farmárske produkty, Nájdete tam čerstvé mäso a bio produkty, mliečne výrobky, detské príkrmy, cereálie a čerstvé pečivo. A vybrať si môžete aj z hotových debničiek s pripraveným obsahom v cene od 18 do 35 eur.
Dovážajú do Bratislavy a okolia, Malaciek, Plaveckého štvrtka, Lozorna, Zohoru, Lábu, Kostolišťa, Trenčína, Žiliny, Trenčianskej Teplej, Novej Dubnice, Dubnice nad Váhom, Ilavy, Piešťan, Nového Mesto nad Váhom, Trnavy, Nitry, Novej Bani, Žiaru nad Hronom, Zvolena, Banskej Bystrice. Doprava je 4,98 eur. Pri nákupe nad 100 eur prepravu neplatíte.
iKlas
Iklas je donášková služba určená pre mesto Košice. Minimálna hodnota objednávky je 15 eur, doprava stojí 4,99 eur. Závisí to aj od času doručenia. Najbližšie termíny má však zaplnené.
V prvej časti poviedky Zázrak ste sa dozvedeli, ako si oddaná manželka myslela, že má fungujúce manželstvo, až prišla rana v podobe manželovej novej, oveľa mladšej, známosti. Ako sa s tým hlavná hrdinka vysporiada?
Dni ubiehajú a ja som ešte stále neplakala. Mám strach, že vlastné slzy ma zradia a bez milosti mi zoberú poslednú nádej?! Lebo ja stále hrám podvedomú hru, že to predsa nemôže byť celkom pravda?! V dome cítim jeho vôňu, prekračujem zabudnuté veci, odkladám knihy a ponožky! Večer otvorím víno a začnem snívať. V hlave premietam krásny film.
Jurko je zase doma. Ľutuje, vysvetľuje, chce aby sme boli znovu spolu. Ja budem veľkorysá, chápajúca, milovaná. Pri tej predstave spokojne zaspím. A potom ráno od zúfalstva začnem pražiť slaninku a vajíčka… Jeho obľúbené raňajky. Akoby tu ešte trochu bol.
Omylom pozerám správy o počasí. Tie veľké mraky na oblohe mi pripomínajú klebety. Bez ohlásenia prídu, potom zmiznú a znovu a znovu sa vracajú. Nedajú pokoj. Moje manželské trápenia tiež tak nečakane vplávalo medzi známych. Kolegyne, naoko ohľaduplné, iba s námahou predstierali pochopenie. No tie škodoradostné úsmevy som nemohla nevidieť.
Kričali spoza stola jedinú vetu: „Konečne aj ona! Život je aspoň trochu spravodlivý!“ Najviac ma vyrušil Zdenkin telefón. Rozčúlená začala mlieť nezmysly. Prečo som ich hneď nevolala na pomoc?! A vraj určite večer dobehnú. Tie jej výčitky ma normálne rozosmiali! Akoby som dostala infarkt a ony dve boli záchranka!
Ako zvládnuť odchod manžela?
Sedíme v obývačke. Nadšene a vzácne jednotne mi prezentujú skvelú metodiku, ako zvládnuť odchod manžela. Podopretú vedeckými výskumami.
„Pozri, všade píšu, že správna dámska jazda začína až po štyridsiatke. Bez ohľadu na chlapov. Práve teraz máš možnosti o akých si kedysi ani nesnívala.“
Snaživo prikyvujem, ale po hodine začínam driemať. No Mirka plná elánu spustí ďalší akčný plán:
„Musíš hlavne požiadať o rozvod, alebo aspoň dohodnúť majetkové vyrovnanie. Máš poslednú šancu niečo získať, lebo ak ho spracuje tá jeho mladá krásavica odídeš s holým zadkom. To mi ver!“
Pomaly olizujem medovú lyžičku. Na to ich „Rob niečo!“ už vážne nemám nervy! Ak máte niekde auto zaparkované dvadsať rokov, nikto nečaká, že ho bez problému naštartujete. Ale ja, dlhý čas pohodlne rozkysnutá doma, mám hneď fičať na plný plyn!
Zdenka zrazu buchne do stola: „Počúvaš nás vôbec?! Predsa nebudeš vegetovať, ako nejaká opustená vdova!“
„To ťažko, nemám hrob, kde by som mohla chodiť.“ Moja optimistická odpoveď dokonale zaklincovala našu zbytočnú debatu. Zrazu už niet o čom. Ešte pretrpím naoko srdečnú rozlúčku:
„Už musíme bežať, ale nezabudni, sme s tebou. Vždy a za každých okolností.“
To budovateľské heslo ma trochu zaskočí. Pre istotu ho spláchnem poriadnym koňakom a ďalej premýšľam. Čo vlastne očakávam od svojich priateliek?! Neochvejnú podporu bez výnimky, alebo úprimné nastavené zrkadlo?! Sama neviem. Možno by stačilo iba trochu rešpektu a pochopenia, že žiť ináč a tak akosi správne, podľa návodu, jednoducho neviem. Ja totiž žiadny odchod manžela zvládnuť nechcem. Ja ho chcem naspäť. A hotovo. Naliehavý strach, že som preto schopná urobiť čokoľvek ma úplne paralyzuje, a tak pre istotu nerobím vôbec nič.
Rodičovská schizofrénia
Hoci dcéra pridala k telefonátu, okrem bežného hlásenia, pár súcitných otázok, moje fňukanie nechápe: Predsa nemôžem byť taká naivná a myslieť si, že niečo na svete vydrží naveky?! Niet divu, pri jej štýle života. Strieda priateľov, krajiny, školu a prácu tempom, ktorému som už dávno prestala rozumieť. Zmena je pre ňu chlieb každodenný, takže aj rozchod rodičov vníma, ako niečo úplne prirodzené. Kritiku otca samozrejme vynechala. Aj keby bol masový vrah, ona ho bude ďalej zbožňovať.
Domov príde, ale kedy, to momentálne netuší, rozbieha projekt a vôbec…Ticho prikyvujem a prehĺtam guču v hrdle. Tá rodičovská schizofrénia ma zas raz dostane. Veľmi túžim mať dcéru pri sebe a pritom som hrozne pyšná, že dokáže sama úspešne fungovať.
Zmätene chodím po byte. Naozaj netuším čo so sebou. Celý smutný týždeň som Jurkovi nevolala. Presne, ako vycvičená opička, naučená zbytočne nevyrušovať. Veď celé roky iba čakám. Na zvonenie, pípnutie, telefón. Ale predsa nemôžem večne nevidieť, nehovoriť a nepočuť. A tak dosť nasilu vyťukám správu: „Zajtra príď o šiestej na kávu. Prosím.“
Foto: pixabay.com
Večer v posteli usilovne premietam v hlave všetky možné scenáre. Čo mu poviem a čo nepoviem. Chcem ho presvedčiť, aby sa vrátil domov. Trpezlivo zbieram argumenty. Predsa manželstvo, rodina, spoločné roky, blá, blá… Nakoniec aj tak skončím pri jeho žalúdočných vredoch a vysokom tlaku. Veď bez mojej starostlivosti ten stres nezvládne! No ak naozaj odíde, kolaps ma neminie! na pokraji zrútenia budem určite práve JA!
Domáca istota
Pozvanie našťastie neodmietol a prišiel presne. Stačil jeden pohľad a tie starostlivo poskladané vety sa rozsypali do ticha. Sedíme oproti sebe v obrannom postavení. Bojím sa jeho hnevu, on môjho plaču. Nekonečné sekundy klepkajú nervóznymi prstami.
„Čo bude s tou kávou?“ Ťažko vzdychnem. Jasné, v tom je dokonalý. Som jeho domáca istota. Obslúžiť, ponúknuť. No stačí prestrieť a to absurdné napätie znovu sedí za stolom. Horko-ťažko zo seba vypotím súvislú vetu: „Vieš, hovoril si, že občas zájdeš, len tak.“ Smutne prikývne. „Áno, jasné, to vieš, že hej…“
Súcitne ma pohladí, ako zatúlaného psíka. Chvíľu posedí, opraví žalúzie, utesní dvere. Dokonca zbehne na pumpu natankovať mi auto. Vie, že neznášam tie čierne hadice. Potom začne nervózne prešľapovať:
„No ja už musím, ale zoberiem si aspoň nejaké veci.“ Donesie z auta kufor a preberá skriňu. Nevydržím iba tak sedieť a opatrne mu začnem ukladať vyžehlené košele. Dokonca vytiahnem z mrazničky jeho obľúbený koláč. Bez námietok všetko popchá do auta a zakýva mi na rozlúčku. A do mňa vstúpi nepochopiteľný pokoj. Patrím k nemu, som súčasť jeho sveta, o ktorý sa stará. Ten pocit je sladký.
Peter podá pomocnú ruku
Práve preberám Jurkove veci, keď ma vyruší naliehavé zvonenie. Zvedavo nakúkam z okna. Pred bráničkou prešľapuje Peter, dlhé roky mužova pravá ruka a asi aj noha, lebo vždy zabehne kam treba. Momentálne k ohrdnutej manželke. Keď ma zbadá, veselo zakýva.
„Prepáč Danka, že otravujem ale musím zobrať nejaké firemné papiere. S elánom vpochoduje do pracovne a začne vyťahovať založené spisy. Nevysvetľuje, nepýta sa. Na rozdiel odo mňa, je dávno v obraze. Ja trápne hrám naoko spokojnú manželku.
Foto: pixabay.com
Rýchlo urobím kávu, vytiahnem štrúdľu, nech vidí, o čo Jurko prišiel. Síce netrpezlivo pozerá na hodinky, ale neodmietne. Práve naopak. Zje celý tanier a nezabudne na pochvalu.
„Teda, poviem ti, také niečo som naposledy jedol u babky. Si naozaj úžasná kuchárka a vôbec…“ Stíchne. Ďalšie pochvaly pre istotu prehltne. No poznáme sa príliš dobre a príliš dlho. Nakoniec neodolá a chce ma trochu povzbudiť:
„Bude dobre, uvidíš. Časom si zvykneš.“
Záchranásky manuál
A potom sa to stane. Taký ten trapas storočia z románov. Z ničoho nič začnem zúfalo nariekať. Hotové prasknuté potrubie, alebo podobná katastrofa. „Preboha Danka, to nie, to naozaj nie…“
Hovorí zúfalo, usadí ma do kresla, donesie vodu, vytiahne deku. Také to ticho, teplo, tekutina zo záchranárskeho manuálu. Musím uznať, že prvá pomoc zaberá. Prestanem vzlykať a začnem habkať trápne výhovorky. Ľahostajne mávne rukou, akoby hysterický záchvat zradenej manželky bola bežná debata.
„Nechaj tak, každý občas potrebuje pustiť paru. Čo keby si cez víkend dobehla k nám na chatu, Evka bude mať štyridsať deväť a robí veľkú party. Uvidíš spláchneš trochu život. “ Prekvapene zažmurkám:
„Veď ju poznáš, vždy musí byť nasilu iná. Vraj päťdesiatka je pre ženu tragédia a nie dôvod na oslavu. Takže teraz má poslednú šancu poriadne to roztočiť.“
Hovorí vytešene a ja ticho závidím. Raz darmo, láska nie je spravodlivá. Eva je podľa mojej skromnej mienky obyčajná sebecká krava, ale Peter ju miluje. Odjakživa a stále. „A čo by som tam robila a s kým?!…“ Kladiem viac menej sama sebe divné otázky. Rýchlo zareaguje:
„Neboj, Ďuro ti náladu kaziť nebude. Musí utekať do Prahy, kvôli tým zmluvám.“ Neurčito kývnem a on už len medzi dverami zakričí: „Tak v sobotu o piatej, niekoho pre teba pošlem.“
Párty u kamoša
Som nesmierne unavená. Tak ináč. Úplne a akoby navždy. Zo života. Už ho nechcem, necítim. Len sa tak nejako automaticky zapínam a vypínam podľa potreby. Keď pre domom zatrúbi taxík chvíľu nechápem. Až potom mi naskočia v hlave súvislosti. Jasné, Peter je proste pán ušľachtilý! Ochotne pomáha všade a všetkým.
Najlepšiemu priateľovi, jeho opustenej manželke a určite aj Jurkovej frajerke. Jednoducho nenahraditeľný! Aj keď vôbec netúžim vystrčiť nos zo svojho smutného brlohu, nakoniec vo mne zvíťazí poriadna ženuška a poslušne odkráčam tam, kde treba. Veď v tom mojom divnom móde je úplne jedno kde som, čo robím a s kým.
foto: pixabay.com
Eva ma víta až príliš nadšene. A vôbec, všetkého je tu akosi príliš. Ľudí, jedla, pitia. Úplne odignoruje fakt, že nemám kvety, darček, proste nič. Na moje chabé vysvetlenia len afektovane zagúľa očami: „Prosím ťa, v tvojej životnej situácii…“
Peter veselo melie o ničom, s divne zamrznutým úsmevom. Zrazu sa nadšene vrhne k neznámemu chlapíkovi : „Jej, Marek, teba som naozaj nečakal.“ „To vieš, nikdy neviem kde a kedy skončím.“ Po srdečnom zvítaní ma rozjarený hostiteľ slušne predstaví, ako skvelú rodinnú priateľku, vraj momentálne bez záväzkov!
Ľahostajne prikyvujem a ďalej počúvam tých dvoch vysmiatych mužov, pre ktorých je trápenie neznámy vesmír. V živote poznajú iba jednoduchú schému: problém, dôkladná analýza a úspešné riešenie. Ja bohužiaľ žijem na inej planéte. Tam kde nie je žiadna cesta a žiadny výsledok. Len smutný chaos. A tak s naučeným obdivom prikyvujem a pochvaly zapíjam koňakom.
Odkliata Danka
Keď začne hrať hudba, Marek ma bez výstrahy zoberie na mini parket. Trochu vlažne protestujem, ale príjemná melódia robí svoje a ja sa napodiv spokojne prepletám v rytme. A keby len v rytme! Neviem kedy, neviem ako, ale netrvá dlho a zrazu som s ním krásne zapletená v nočnej záhrade. Má skúsené ruky, pekne vonia a ja tak veľmi chcem. Naše pohyby úplne prirodzene splynú do sladkého objatia. Znovu cítim tú zvláštnu triašku, keď duša vzlietne niekde ďaleko. Zas chvíľu pozorujem sama seba. Ale tentoraz kvôli slasti, ktorá sa nedá zniesť. Vidím nádherne odkliatu Danku, ktorá nenásytne zviera v náručí mužské telo. Také cudzie a predsa najbližšie v celom vesmíre.
Tanec milovania rýchlo skončí. Na chvíľu slastne zdriemnem. Preberie ma chlad. Trochu zdesene pozerám na muža, ktorý spokojne drieme po mojom boku. Musím uznať, stál za hriech. Opálený, svalnatý s temer dokonalým príslušenstvom. Bože môj, veď ja som celé roky netušila, aký skvelý môže byť sex.
Tie patetické ódy o zemi, ktorá sa pohne a vesmíre stratenom v rozkoši mi pripadali smiešne. A zrazu som to zažila. Stačilo tak málo. Prestať riešiť malé prsia, veľký zadok a jednoducho šliapnuť na plný plyn. Bez milosti vypnúť toho sudcu vo mne, ktorý neustále niečo hodnotí a nemilosrdne rozdáva červené karty za správanie, akože nevhodné. Snaha nenápadne zmiznúť je márna.
Stačí malý pohyb a Marek je hneď prebratý. Nevadí. Cítim medzi nami zvláštnu pohodu, ktorá bráni zbytočným slovám, aby všetko pokazili. V tom tichu je diskrétny prísľub mlčania. Nič už medzi nami nebude, lebo už všetko bolo. S úsmevom ma pohladí, pozbiera v tme rozhádzané šaty a sám galantne odíde späť, medzi spoločnosť. Ja už nedokážem hrať pani nenápadnú, prejdem na cestu a vykračujem po chodníku. Našťastie čas pokročil a rozjarení oslávenci sa pomaly trúsia domov. A tak nemám problém chytiť taxík.
Foto: pixabay.com
Mám ešte šancu!
Nedeľa po veľkom fláme je láskavý čas. Pijem horkú kávu, hádžem do seba šumivé tabletky a snažím sa pochopiť včerajšiu noc. Môj prísny jednorozmerný svet má jasnú odpoveď. Výborný koňak, bláznivý letný večer, hudba a sexy chlap bola zákerná kombinácia, ktorú som jednoducho nezvládla! Trápna tuctová záležitosť, nestojí za spomienku! Lenže tento príbeh má malý háčik.
Včera v noci mi v hlave pribudol druhý rozmer. Zázračný. Akoby som doteraz žila za hrubou oponou, ktorú mi niekto na chvíľočku odkryl: „ Aha pozri, aký život občas môže byť. Nádherný a úžasný!“ A ten neuveriteľný pocit, že aj ja mám ešte stále šancu kdekoľvek a kedykoľvek zažiť niečo krásne mi stále blúdi hlavou. Pripomína nenápadné semienko čo hľadá úrodnú pôdu. Možno rýchlo zahynie, možno vyrastie do radosti. Naložená v horúcej vani ďalej premýšľam. Nepoznám odpoveď a ani ju nehľadám.
Ale podvečer, keď sa donútim ísť na dlhú prechádzku, mám silný pocit, že môj život má trochu inú príchuť. Lepšie vonia. Ako jedlo čo osolíte, pridáte čerstvé bylinky, korenie. Samozrejme, že zrada môjho muža ma bude trápiť a páliť poriadne dlho. Len tá bolesť už neznamená iba koniec. Práve naopak, tuším v nej začiatok, na ktorý sa pomaly a opatrne teším.
Dnešný deň, 28. marca si pripomíname Deň učiteľov . V tomto roku rodičia, ani deti nemôžu učiteľom napísať ruku a tvár v tvár poďakovať. Ani pre učiteľov to nie je ľahké. Deti a študenti im chýbajú. Skúsme si možno dnes spomenúť na našich, na učiteľov našich detí a poskytnúť im aspoň sms, mail, že na nich myslíte. Určite sa potešia.
Ako prežívajú Deň učiteľov 2020 niektorí z nich? Chýbajú alebo nechýbajú im deti? Je učenie pre nich jednoduchšie alebo náročnejšie? Čo by si priali?
Martina, učiteľka MŠ:
Ako som dnes zbierala medvedí cesnak a počúvala som štebot sýkorky… Uvedomila som si, že je čas, kedy sme s deťmi pravidelne chodiť na Železnú studničku. Nadýchať sa jari a poskytovať prenášať žabky cez cestu, aby sa bezpečne dostali k vode v jazerách.
Zrazu som začula detské hlasy. “Aha, bunker z palíc.” Vyzbrojení rúškami, mamička a jej ratolesti. Detská radosť a hravosť nech sú našou nádejou. Prajem všetkým deťom, rodičom a učiteľom, aby som bezpečne preskákal týmto obdobím.
Katarína Blaščáková, učiteľka 1.stupeň ZŠ
Deň učiteľov 2020 je pre mňa vzácny a jedinečný. Na jednej strane trochu smutný, keďže nemôžem byť v osobnom kontakte s tými najdôležitejšími osobami v mojom povolaní. Nemôžeme sa len tak objať, rozprávať sa zoč-voči, nemôžem ich priateľsky potľapkať po pleci, ani im podať spadnuté pero, dokonca ich nemám ani ako vyhre, keď nedáva pozor…
Keď sa spomenieme na prvotný šok, môžeme sa na túto situáciu pozrieť z rôznych zaujímavých pohľadov. Za uplynulé tri týždne “pedagogickej izolácie” som si uvedomil druhú stránku veci. Že je to celkom naopak…
Ja som sa ocitla v roli dieťaťa, ktoré objavuje nevídané… Našla som dary a schopnosti rodičov, môžu ma veľakrát učiť ako učiť – pretože “rodinné učenie sa” správnym životným hodnotám, názorom a postojom je oveľa dôležitejšie ako správne delenie slov na slabiky alebo riešenie slovných úloh. Znovuobjavila som poznanie, že tak ako v živote, ani v škole nejde o výsledok činnosti, ale o cestu, po ktorej kráčame. Uvedomila som si hodnotu času a prítomného okamihu, pretože to TU a TERAZ nie je o budúcnosti, ktorú nepoznáme, ani o minulosti, ktorú už nezmeníme, ale o nás. O tom, ako prítomnosť prežívame plnými dúškami, lebo takáto chvíľa tu už viac nebude. Moje a pohľad na zmysel učenia sa postupne mení. Sama som zvedavá, kam sa až posunie do konca tejto situácie.
Nuž, a ako sa učíme teraz my? Využívame rôzne online programy na vyučovanie, videohovory a čety – veď technológie sú tu pre nás . Nezabúdame však ani na klasické písanie do zošita, prácu v pracovnom zošite a učebnice či pohybové aktivity. Ani som netušila, aké rôzne tvorivé domáce úlohy z výtvarnej a telesnej výchovy môžu existovať. povedzme sa o prostú, obyčajnú.
Tento stav nie je zlý. Je len iný. A treba naňho tým pádom aj inak reagovať. Nemáme vytvorené vzorce správania sa, preto nám môžeme javiť ohrozujúci. Ak budeme pozorne načúvať, čo nám chce povedať, budeme vedieť naň reagovať v harmónii so sebou a tak svetom a nakoniec zistíme, NAČO to bolo dobre :).
Veľmi by som si priala, aby si deti mohli prísť zobrať aspoň školské vysvedčenie. Aby sme sa v zdraví videli. A objali sa.
Gabriela Šimová, učiteľka angličtiny:
Ľudia by mali oslavovať a vďačiť učiteľom. Veď tvoria človeka. Myslím, že mnohí učitelia si ani neuvedomujú, že tu máme Deň učiteľov. Vrátane mňa samé. Došlo mi to, keď som videla oslavnú báseň na Facebooku. Aké milé. Ja som už od detí dlhšie, takže chápem kolegynky, čo vravia, ako veľmi im deti chýbajú, keď ich nevidím na živo. Je to úprimné. Chýbame aj my im deťom, teda veľa.
A to dnešné online vyučovanie ? To sú možnosti. Všetci doma a môžu sa pomocou IKT vzdelávať, rásť. Jedni to porozumeli, že sa učíme adaptovať na krízovú situáciu, vyrovnať sa s ňou. Podporiť deti, rozptýliť ich strach a obavy. Inšpirovať ich aj k rastu tvorivými úlohami. Iní by ich najradšej skúšali a poznali.
Ja sama som používala dávno online vyučovanie veru. Pred 10 rokmi, deti mi posielali projekty na opravu, potom opravené dostali, dostali pred triedou. Robili cvičenia v obľúbenom programe Alf a videli okamžite výsledky snahy, pri takomto príjemnom učení hrou najviac. Opakovali, kým nemali výsledok podľa vlastného priania. A tak sa učili a rástli. S radosťou, zábavou, hrou. Prístup učiteľa, rodiča a dieťaťa k tomu je kľúčový. Prajem kolegom, učiteľom nech tento čas prežijú so svojimi zverencami online s rozvahou a príjemne . Nech zadávajú úlohy tvorivé ako rozumom, aby ich deti robili s radosťou. S citom. Bez kvantity.
Žofia, učiteľka na strednej škole
Deň učiteľov? Úprimne, pre mňa je toto karanténne obdobie veľmi náročné. Je pre mňa nezvyk nebyť v pohybe, sedieť za počítačom a písať maily. A keď nepríde odpoveď dumať, čo je za tým. Čo by som si priala na Deň učiteľov? Nech tu máme ministra, ktorý nám pomôže dať školstvu do poriadku. Nech nie sme v procese učenia ponechaní sami na seba. Veľmi by som deťom priala, aby mali priestor na rozvíjanie ako celok.
Mária Gavendová, učiteľka 1. stupeň ZŠ
Ja som mala deň učiteľov už vo štvrtok. Ako som išla mame odniesť nákup, cestou som stretla dvoch mojich žiakov. Najprv jedného, potom druhého. Pekne pozdravili, prehodili pár slov, zasrandovali. Uvedomila som si, že ako málo stačí pre pekný deň. Bol to pre mňa impulz, že ak by ma nemali radi, tak by sa asi otočili do druhej strany a tvárili by sa, že ma nevidia:).
Deň učiteľov prežívam už po štvrtýkrát. Dnes je to výnimočná situácia. Už dva týždne nemám nohavice špinavé od kriedy a akosi mi chýba celý ten školský rytmus a, samozrejme, mi chýbajú deti.
Rád by som bol v tento deň s nimi. Rád by som s nimi požartoval, zaspieval si s nimi niečo pekné a určite by sa ma pýtali už po niekoľkokrát, ako som sa dostal k učiteľstvu. Verím, že už onedlho budeme všetci spolu. Dúfam, že sa budeme tešiť vzájomne zo seba. Lebo všetci sme tak trochu učiteľmi navzájom sebe.
Viera Žufková, VŠ pedagóg
Deň učiteľov si pripomínam veľmi rada. Na začiatku mojej učiteľskej kariéry som si myslela, že na VŠ už študenti zabúdajú na tento pekný deň. Ale každý rok doposiaľ ma v pondelok niektorý zo študentov za všetkých v skupine prekvapil milým poďakovaním. Je to to najkrajšie vyznanie, aké môže učiteľ dostať. No a od manžela a syna dostávam každý rok nádhernú ružičku. Tento rok ružička bude absentovať.
Všetci sme doma a so študentmi komunikujem iba prostredníctvom emailov, alebo Skype. Je to pre mňa veľmi ťažké, pretože mi veľmi chýba výučba a čas strávený s nimi. Sú to nesmierne inteligentní mladí ľudia a touto cestou by som sa im chcela poďakovať za ich zodpovedný prístup k plneniu úloh počas dištančnej formy štúdia. Pravidelne a načas mi posielajú skompletizované zadania a aspoň takto sa poctivo vzdelávajú. Verím, že sa vírusu u nás už čoskoro prestane páčiť a my všetci sa opäť všetci uvidíme v učebniach na fakulte. Teším sa na nich.
Deň učiteľov pre mňa veľa znamená. Najmä, keď som v práci a dostanem ručne vyrobené práce od detí, to je pre mňa najviac, prípadne kvietok od rodičov ako vďaka za čas a venovanie sa ich deťom. Niekedy stačí len slovo Ďakujem. Človeka to veľmi povzbudí. Momentálne je to ťažšie, keďže nie som s deťmi osobne. Sme však spolu cez sociálnu sieť, ale deti nevidím, nepočujem. Osobný kontakt mi veľmi chýba. Je dôležitý rovnako ako aj spätná väzba, objatie, úsmev, pohladenie a iné potrebné veci, ktoré sú nenahraditeľné.
Deti mi chýbajú. Veľmi sa teším, keď sa opäť vrátime do škôlky a budeme spolu robiť aktivity, pôjdeme spolu von, budeme sa hrať a učiť sa nové veci, básničky, pesničky a iné činnosti. Keď budú môcť rodičom ukázať, čo vytvoriť a potešiť ich tým, čo nové sa naučili. Veľmi si prajem, aby čoskoro všetko pominulo a situácia sa upokojila. Aby sme boli všetci spolu v škôlke. Chýba mi vidieť ich radosť, počuť ich smiech, niekedy aj plač. To sú neopísateľné a nezabudnuteľné okamihy v živote pre deti aj pre mňa ako učiteľku.
